Denník N

Právnička: Rozsudok už stratil váhu, rodičia si robia, čo chcú, a dieťa nedajú bývalému partnerovi aj mesiace

Ilustrácia: Petra Lukovicsová
Ilustrácia: Petra Lukovicsová

Právnička Zuzana Olexová rozpráva o prípadoch, keď sa aj napriek rozhodnutiam súdu rodič nemôže stretávať so svojím dieťaťom. Súdy podľa nej niekedy rozhodujú zvláštne.

Cez víkend vzbudil pozornosť prípad matky, ktorú sprevádzala poslankyňa SaS Natália Blahová ako sociálna poradkyňa, aby spoločne zobrali dieťa od otca, ktorý ho odmietal vydať napriek rozhodnutiu súdu. Odporučili by ste svojim klientom takéto riešenie?

Bez ohľadu na môj názor by som ako advokátka takéto riešenie nemohla odporučiť. Ani z ľudského hľadiska si nemyslím, že toto je správny postup. Názory účastníkov konania môžu byť naozaj rôzne, často sú veľmi subjektívne a rodičia nie vždy vidia situáciu racionálne. Mali by potom v maximálne možnej miere spolupracovať s ľuďmi, ktorí im nájdu kompromis riešenia ich narušených vzťahov tak, aby ich dieťa netrpelo.

Je situácia iná, pretože ide o medzinárodný spor? Matka pochádza z Ekvádoru a žije tam, otec na Slovensku.

Myslím si, že je veľmi dôležité rozlišovať medzi vnútroštátnymi spormi a takýmito medzinárodnými presunmi dieťaťa. Je to iné ako naše slovenské spory, keď napríklad matka býva o poschodie vyššie ako otec dieťaťa. Rozhodnutím o tom, že odíde do zahraničia, môže dôjsť k vážnemu až drastickému zásahu do práv dieťaťa. Situácia je teda diametrálne iná, rovnako ako riziká, ktoré by súdy pri svojom rozhodnutí mali zvažovať.

Prečo?

Pretože v takýchto prípadoch majú medzinárodné rozsudky taký vážny dosah na dieťa, že pokiaľ nie je istota, že tým rozhodnutím súdu dieťa nebude trpieť, alebo nebudú jeho záujmy poškodené, je potrebné postupovať citlivo a individuálne. Poznám prípady, kde súd pristúpil k odkladu, aby dieťa náležite malo čas sa pripraviť a podobne.

Nie je to v rozpore s Haagskym dohovorom, podľa ktorého treba okamžite zabezpečiť návrat neoprávnene premiestnených detí?

Haagsky dohovor bol prijatý v roku 1980 a odvtedy sa spoločnosť niekam posunula, rovnako ako aj výchova detí a posudzovanie ich práv. Dnes je situácia už taká, že aj Európsky súd pre ľudské práva veľmi silno obhajuje a ruší rozsudky, práve ak sa ukáže, že dieťa by mohlo byť presunom za hranice poškodené. Začal teda veľmi silno obhajovať záujmy dieťaťa. Súd môže dieťa vydať za hranice, ale nie vtedy, ak sú s tým spojené vážne psychické problémy alebo veľký strach. Rovnako by sa presun nemal udiať, ak má dieťa veľmi silnú väzbu na toho druhého rodiča, ktorý si však nemôže z rôznych dôvodov dovoliť vycestovať za ním.

Ako má však sudca rozhodnúť? Vždy sa bude jeden z rodičov cítiť ukrivdený.

Ak dieťa prejaví vážny nesúhlas a naozaj hrozí, že tým presunom utrpí, tak súd by mal naozaj dôsledne prebrať všetky námietky rodiča, ale aj samotného dieťaťa. Nemal by ho vydať za hranice bez vyjadrenia odborníkov, či už psychológie, ale aj znalcov.

Malo by vypovedať aj dieťa?

Určite, bez toho to nejde. A musí byť vypočuté veľmi jednoznačne. Často totiž deti nechcú na toho druhého rodiča povedať nič zlé. Sú ustráchané. No často sa ich pýtajú tak, že ani nerozumejú, o čo ide. Ani netušia, aký to môže mať na ne dosah. Z ich výpovedí musí byť jasné, aká je ich vôľa. Samozrejme, musia byť vo veku, keď sú schopné sa vyjadriť. Súd by mal skúmať za pomoci psychológa aj stopy prípadnej manipulácie, aj s ohľadom sa na správanie sa rodičov, ktoré je niekedy veľmi zjavné.

A čo prípady, ak matka uteká aj s deťmi pred domácim násilím?

To sú presne tie prípady, keď musí prevážiť záujem dieťaťa, na čo aj Haagsky dohovor vytvára priestor, rovnako ako iné právne pramene, napríklad nariadenie Európskej únie o právomoci vo veciach rodičovských práv, ak sa správne vykladajú. Dnes už nik nemôže tvrdiť, že Haagsky dohovor sa má vykladať tvrdo. Domáce násilie môže mať podľa viacerých štúdií také deštruktívne následky na deti, že v prípade preukázania takejto okolnosti je druhoradé, či ich ten rodič zobral za hranice neoprávnene. V rámci Európskej únie sa pritom ukázalo, že domáce násilie je častým javom. Preto treba veľmi špecificky rozhodovať o zákaze presunu dieťaťa za hranice. Nemalo by sa to diať len preto, že to odporuje nejakému dohovoru. Každý prípad treba posudzovať veľmi individuálne.

Zuzana Olexová. Foto – archív Z.O.

Zuzana Olexová (1975)

Absolvovala Právnickú fakultu UK v Bratislave. O dva roky neskôr obhájila doktorát v oblasti obchodného práva. V 2013 ukončila štúdium na Nottingham Trent University v Brne. Od roku 2002 pracuje v advokácii a od roku 2004 ako advokátka kancelárie OLEXOVA VASILISIN. V 11-ročnej praxi sa zameriava na obchodné, pracovné, občianske a rodinné právo..

Spomenuli ste, ako precízne by sudcovia mali rozhodovať pri presunoch detí za hranice. Postupujú tak tí naši?

Žiaľ, nie. Stretla som sa až s nepochopiteľnými rozhodnutiami.

V akom zmysle?

Išlo napríklad o prípad z Česka, kde matka vychovávala sama tri deti, pretože otec sa od nich odsťahoval. Bol to recidivujúci alkoholik, takže mal aj psychické problémy, no bol z veľmi zámožnej rodiny. Zatiaľ čo on býval vo vile za 30 miliónov českých korún, ona bývala v 9-tisícovom podnájme, ktorý po čase nemala ako platiť, pretože nemala prácu a ani si ju nevedela nájsť. Deti vychovávala vlastne sama bez pomoci. Odišla z Česka späť na Slovensko, kde jej začala pomáhať rodina. Keď otec zistil, že by mal platiť vyššie výživné, tak sa spamätal a začal sa súdne domáhať návratu detí.

Ako rozhodol súd?

Okresný súd v Košiciach z nevysvetliteľných dôvodov rozhodol, že sa majú vrátiť k otcovi. Súd videl len to, že matka s deťmi odišla bez súhlasu otca. Nič viac. Matka návrat odmietla.

Ako to dopadlo?

Akonáhle mu podpísala nárok na minimálne výživné, tak sa návratu detí prestal domáhať. Súdy teda v tomto prípade pomohli človekovi, aby nemusel platiť primerané výživné. Bol to absolútne absurdný prípad. Nehovoriac o tom, že deti k otcovi nechceli ísť. Žaloby o návrat sa teda veľmi často používajú aj ako istá forma vydierania expartnera. A naše súdy sa v takých prípadoch tvária veľmi nechápavo. Stretla som sa s rozhodnutiami vydať deti za hranice, aj keď to nie je v ich záujme.

Od čoho závisí, v ktorom štáte bude súd o návrate detí rozhodovať?

Žaluje sa v tej krajine, kam dieťa bez súhlasu premiestnili.

Takže rozhodne súd krajiny, kam jeden z rodičov dieťa uniesol?

Áno, ale treba rozumieť, že účelom tohto konania v zmysle zákona a dohovorov je to, aby potom mohlo nestranne prebehnúť súdne konanie v krajine, odkiaľ dieťa preniesli. Na prvý pohľad to môže vyzerať rozumne, ale to konanie môže trvať rovnako ako u nás – aj päť a viac rokov. Pokiaľ tam ten druhý rodič nemá zázemie, môže to byť aj ťažšie sa tam niečoho domôcť. Môže sa teda zdať, že dieťa sa vydá do tej krajiny len do ďalšieho rozhodnutia súdu, ale v praxi to znamená zásadné narušenie všetkého, čo v danej chvíli pre to dieťa môže byť dôležité.

Aké bývajú dosahy na dieťa?

Také, ako veľmi deti zatiahnu do týchto konaní. Ako veľmi dokáže rodič zvládať stres a neprenášať ho na dieťa. Väčšinou deti do takýchto sporov zaťahujú a je to pre ne veľmi ťažké. Ak by malo byť dieťa odtrhnuté od rodiča, na ktorého je fixované, môže to mať fatálne následky. Často však platí, že ak súd rozhodne o nariadení presunu bez vypočutia si dieťaťa a druhého rodiča, vykonávajúci súd má potom veľmi ťažkú úlohu, teda dosiahnuť aj naplnenie rozhodnutia.

Prečo?

Neexistuje tu sudca, ktorý by prišiel s putami za dieťaťom, zviazal ho a odniesol, aby mohlo vycestovať proti vôli za hranice. Sudcovia sa teda dostávajú do ťažkej situácie, ako to rozhodnutie vykonať. Sú rôzne donucovacie možnosti, ako druhého rodiča trestať, ale faktický výkon rozhodnutia je veľký problém.

Je to len problém medzinárodných rozhodnutí alebo aj vnútroštátnych?

Je to porovnateľný problém. Spomeniem si na prípad jednej panej, ktorú som zastupovala ešte pred ôsmimi rokmi. Jej partner dosiahol v roku 2009 predbežné opatrenie, ktorým mu zverili syna. Označil ju za psychicky labilnú, pričom jej sa až po troch rokoch podarilo za našej pomoci súd presvedčiť, že to nie je pravda a môže sa so synom stretávať. Následne sa v rámci výkonu chcela zastupovať sama, pretože očakávala, že keď má rozsudok, súdy jej pomôžu. Po štyroch rokoch mi zavolala, že sa ničoho nedomohla. Za tie roky ju otec tak očierňoval, že syn ňou začal pohŕdať. Napriek rozhodnutiu súdu sa nenašla sila, vďaka ktorej by sa domohla kontaktu s vlastným dieťaťom. Nepomohli ani kolízni opatrovníci. Súd aj rozsudkom priznal matke stretnutia so synom, ale za celý ten čas ho nevidela. Otec za marenie výkonu rozhodnutia dostal jedinú pokutu, ktorú aj tak krajský súd zrušil. Dnes má chlapec šestnásť rokov a vynucovanie si stretnutí už asi nemá žiaden význam.

Aký je motív zamedziť kontaktu vlastného dieťaťa s druhým rodičom?

Môže to byť čistý egoizmus. Jednoducho si povedia, že toho druhého rodiča nepotrebujú. Chcú mať dieťa len pre seba a nemusia sa s nikým doťahovať na jeho výchove. Okrem toho, ako bonus dostanú aj výživné. Niekedy je to žiarlivosť, či pomsta alebo len snaha tomu druhému ublížiť. Môže to však byť aj o tom, že sú jednoducho vnútorne presvedčení o tom, že ten druhý nemá tomu dieťaťu čo dobré dať. Rodičia s takýmto postojom si pritom často neuvedomujú, že to dieťa má len ich dvoch. Len oni dvaja tu preň budú vždy a budú mu nezištne pomáhať. Rodičia, ktorí vlastné dieťa pripravia o takýchto najbližších ľudí, si neuvedomujú, ako veľmi ho ochudobnia.

Nebýva problém aj v tom, že si expartner založí novú rodinu?

Taký prípad riešim aktuálne. Pokiaľ si otec nenašiel novú partnerku, všetko ako tak bolo v poriadku. Potom sa začali problémy. Zrazu mu matka prestala dávať dcéru na stretnutia a začali sa súdiť. Rieši to Okresný súd Bratislava I. Už v konaní ohľadne určenia styku chcela matka absolútny zákaz styku otca s dieťaťom a výživné tritisíc eur, čo znalec absolútne vyvrátil. Súd teda rozhodol o tom, že otec môže byť s dcérou každý druhý víkend. Osobne si myslím, že už v tomto štádiu mal súd riešiť, či je v záujme dieťaťa zveriť ho tomu z rodičov, ktorý nechce, aby sa stretávalo aj s tým druhým. Ničoho sa nedomohol, preto po dvoch mesiacoch urgoval vykonanie rozhodnutia na súde. Bolo to v apríli minulého roka.

Čo sa odvtedy udialo?

Dodnes sa ničoho nedomohol. V auguste sa mu síce po štyroch mesiacoch urputného boja podarilo vziať dcéru na dovolenku, keď však matka zistila, že tam dcére bolo dobre, odvtedy už s ňou žiadny kontakt podľa rozsudku viac ako štyri mesiace nemal. Nevie sa jej ani dovolať. Matka nedostala jednu jedinú pokutu.

A čo dieťa? Hovoril s ním niekto?

Vypočuli ho po štyroch mesiacoch od podania návrhu. Keď sa tej dcéry pýtali, prečo nebola na stretnutiach s otcom mesiac a pol, povedala, že bola na oslave kamarátky. Súd to rešpektoval. Vôbec sa nepýtal, prečo tam nešla od otca. A čo tie zvyšné dni? Z troch víkendov, keď sa mala stretnúť s otcom na tri dni, bola zakaždým jeden a pol dňa na oslave, čo pre súd bolo dostatočným dôvodom na to, že je to vlastne problém otca. Dokonca súd konštatoval, že ak dieťa má iné aktivity s rovesníkmi, otec to má chápať a ak sa s matkou nevie dohodnúť, nie je to vec súdu. V spise boli dôkazy o tom, že už predtým matka vymýšľala pre dieťa program na čas, keď malo byť s otcom, a nikdy mu neponúkla ani náhradný termín, čo je bežná prax, ak ide o naozajstnú kolíziu styku s iným dôležitým programom dieťaťa. Sudkyňa sa však tvárila, že jej také riešenie ani nenapadlo, že by teda dieťa šlo k otcovi inokedy. Ako keby si súd hľadal alibi.

Od vypočutia sa otec s dcérou stretol?

Od tohto výsluchu, ktorý bol v októbri minulého roka, ju otec opäť nevidel. Nechcem hovoriť, že takto prebiehajú všetky súdy na Slovensku, ale mnohí trpia takýmito problémami.

Čo by mal súd v takýchto prípadoch robiť? Dávať jednu pokutu za druhou?

Samozrejme, že súd má obmedzené možnosti, ale pokuty pôsobia veľmi účinne. Videla som české rozhodnutia, kde pokuty uložili aj spätne a opakovane. Za každé nezrealizovateľné stretnutie pokuta. U nás to funguje tak, že ak je veľmi zle, súd dá nejakú pokutu. Ako však naznačuje prípad vyššie, ani polrok nie je dostatočne dlhý čas na pokutu. Ak súd aj pokutu dá, ide to na odvolacie konanie, čo znamená ďalšie tri mesiace. Ak sa spis vráti, možno príde na rad ďalšia pokuta. Dvesto eur však naozaj nič nerieši.

Aká môže byť maximálna pokuta?

Maximálne tisíc eur. Súd by mohol dávať pokutu opakovane, čo sa však vôbec nedeje.

Ilustrácia: Petra Lukovicsová

Aký môže byť ďalší postup?

Okrem toho prichádza do úvahy trestné oznámenie pre marenie rozhodnutia súdu. Lenže tu narážame na to, že v takýchto prípadoch sa dopytuje polícia súdu. A ten sa často vyjadrí nejednoznačne, najmä keď sudca uverí rodičovi ktorý marí styk, ktorý hľadá ospravedlnenia, prečo sa styk nekoná a prečo je to vina toho druhého a preto ho dieťa nechce vidieť. Potom sa to ani policajtom veľmi riešiť nechce. Výchovný aj represívny účel by to pritom malo. Skutočne už totiž nastal problém, že rozsudok u nás ako keby úplne stratil váhu. Sú rodičia, ktorí ho prestanú rešpektovať. Kým niekto zasiahne, dokážu dieťa zmanipulovať a očierniť v jeho očiach toho druhého rodiča tak, že sa s ním naozaj odmietne stretávať. Ten druhý stratí priestor na prejav svojej lásky a právo podieľať sa na výchove. To sa už potom veľmi ťažko napráva a aj keď sa to možno podarí, v tom dieťati to ostane v podvedomí celý život.

Ako môžu tomu súdy zamedziť?

Možno by bolo na čase, aby sa zaviedol nový trend už počas konania. Ak jednoducho sudca vidí, že jeden rodič voči druhému má nezmyselné výhrady už počas samotného konania alebo nedodržiava dohody, či nabáda dieťa voči nemu, tak mu jednoducho dieťa nezverí alebo mu neposkytne viac ako polovicu času s ním. Samozrejme, že ten človek môže žiť oprávnene vo svojej krivde, napríklad ak ho opustí partner, lebo si nájde niekoho iného. Ten pocit krivdy si musí vyriešiť, ale nie tak, že pripraví dieťa o druhého rodiča.

Pracuje niekto s rodičmi a prehovára ich, aby sa naozaj snažili o dohodu pri rozchode, nech tým netrpia deti?

Kolízni opatrovníci sú veľmi často nečinní a čakajú, čo urobí súd. Sami neurobia nič, aj keď by mohli, pretože majú v konaní dôležité postavenie. Alebo naopak, pracovníci sociálnych úradov sa nesprávajú profesionálne. Napríklad v spomenutom prípade, kde sa otec nedomohol dieťaťa od apríla, psychológ z úradu v Bratislave vydal na žiadosť matky doklad o tom, ako s dieťaťom pracuje dva roky na riešení jeho problému s otcom. Na tom by nebolo nič zlé, keby otca o tom aspoň informoval, keď už je teda zdrojom problému on sám. Keď sa to otec dozvedel, osobne ho hneď navštívil, ale zrazu mal dotyčný veľmi plný kalendár, takže mu dal stretnutie o mesiac, hoci vec bola urgentná. Psychológ si teda názor tvoril bez toho, aby priestor mali obaja rodičia rovnako. Svojím postupom poškodil záujmy dieťaťa aj rodiny ako takej.

A čo mediácia?

Tú rodičia často odignorujú. Súdy vydávajú aj neodkladné opatrenia, ale žiaľ, ak je človek presvedčený o svojej krivde, tak každý ústretový krok a snahu o pomoc vníma ako útok. Riešením ešte však je, že súd iniciuje takzvané asistované stretnutia.

Ako prebiehajú?

Svojím rozhodnutím nariadi súd stretnutia rodiča s dieťaťom, ale za účasti psychológa. Ten potom vie posúdiť, či existuje medzi dieťaťom a rodičom nejaký problém. Ak problém nie je a pretrváva marenie styku jedným z rodičov, je namieste zmeniť zverenie dieťaťa. Dieťa takým opatrením vlastne získa, pretože zrazu namiesto jedného bude mať oboch rodičov. Pri takejto zmene treba postupovať opatrne, treba rátať aj s tým, že dieťa to nebude chcieť. Známy je prípad z Česka, kde sa takéto dieťa, ktoré bolo masívne vedené proti otcovi, umiestilo prechodne na neutrálnu pôdu zariadenia, kde s ním pracoval psychológ, aby zistil, či zmena zverenia je alebo nie je v skutočnom záujme dieťaťa. Ukázalo sa, že po odizolovaní od manipulujúceho rodiča nebola zmena zverenia problém.

Podľa toho, čo hovoríte, existuje viacero možností, ako vymôcť súdne rozhodnutie. Je to teda o zlyhávaní konkrétnych sudcov alebo celého súdneho systému, že nevyužívajú nástroje, ktoré majú?

Súdy nemajú vôbec ľahkú situáciu, keďže nechcú dieťa poškodiť a musia sa námietkami rodiča, ktorý tvrdí, že styk podľa rozsudku dieťa poškodí, zaoberať. To je v poriadku. Problém je, keď triviálne a ľahko vyvrátiteľné námietky stopnú výkon rozhodnutia na pol roka, ako v tomto prípade a medzitým sa v podstate poškodia všetky väzby. Druhý problém je, keď súd začne konať, ale dieťa začne byť ovplyvňované a manipulované, a styk odmieta. Nasilu ho zobrať nie je jednoduché. Som však presvedčená o tom, že nástroje, ktoré už teraz súd má, by mali byť využívané účinnejšie a častejšie. Na medzinárodnej úrovni je to iné. V takých prípadoch naozaj platí trikrát meraj a raz strihaj. Ako napríklad v prípade, keď okresná sudkyňa z Bratislavy vydala dieťa do zahraničia, hoci ani neovláda tamojší jazyk a je veľmi fixované na matku, Slovenku.

Viete odhadnúť, s akým podielom rozchodov sú spojené hádky o deti?

Našťastie, väčšina sa vie dohodnúť. Tých problémových môžu byť pätnásť až dvadsať percent. Viac asi nie. Z mojich skúseností mi vyplýva, že často ide o rodičov, ktorí sami vyrastali v neúplných rodinách. Málokedy sa to deje medzi rodičmi, ktorí pochádzajú z harmonizovaných partnerstiev.

Často máte pri rozhodovaní súdov pocit, že nerozhodujú nestranne, ale naopak, že nadŕžajú niektorej zo strán?

Neviem posúdiť, do akej miery je to omyl alebo zaujatosť. Viem posúdiť len to, či je to v súlade so zákonom a so záujmom dieťaťa alebo nie. Dôvody môžu byť rôzne a ja si ich často neviem vysvetliť. Dôležité je to, že záujem dieťaťa nie je často vôbec merítkom. Rozhodujú bez toho, aby rešpektovali, že dieťa má právo na plnohodnotný styk s oboma rodičmi. Veď je veľa rodičov, ktorí po rozchode nemajú záujem o výchovu dieťaťa, tak prečo si nevážime tých, ktorí o to záujem majú?

Pred rokom a pol vzbudil pozornosť prípad malého Marca, ktorého prišiel priamo do triedy zobrať vyšší súdny úradník. Ministerstvá následne reagovali prísľubom zmien v prístupe. Máte pocit, že sa tak stalo?

Vtedy sa udialo niečo, čo sa udiať určite nemalo. Išlo tiež o medzinárodný presun, ak sa dobre pamätám. Opakujem, vtedy treba byť veľmi citlivý a náležite overiť, čo je v záujme dieťaťa. Pritom tá situácia sa môže meniť a súd je povinný skúmať v každom štádiu konania záujem dieťaťa. Ak by išlo o to, že presuňme dieťa o ulicu ďalej, tak sa inak posudzuje nútený výkon ako pri vydaní do iného štátu. Vždy ale treba nájsť spôsob, ako odhaliť skutočný záujem dieťaťa.

Skúste poradiť, ako sa to dá.

Nasilu nič nevyriešime, ale skúsme, aby sa aspoň na desať hodín stretlo s tým druhým rodičom. Ak ho bude aj potom odmietať, tak sa zamyslime, čo za tým je. Alebo  začať s asistovanými stretnutiami, aby sa opäť obnovil naplno vzťah s tým druhým rodičom. Alebo ak je veľmi vážne podozrenie, že rodič dieťa manipuluje a vážne poškodzuje, potom, ako som uviedla, zamedziť ovplyvňovaniu a dostať ho do neutrálneho prostredia. U nás sa to ale vôbec nerobí.

To by bolo riešenie aj pre prípad zúfalej matky z Ekvádoru?

Určite áno. Pokiaľ dieťa je náchylné vydaniu, tak nie je problém. Ak s tým má problém, tak treba hľadať príčiny. Ak je podozrenie, že príčina je manipulovanie – aby druhého rodiča odmietalo, urobiť asistované stretnutia, alebo nájsť neutrálne prostredie, kde nebude tlačiť ani matkina, ani otcova strana a kde dieťa slobodne prejaví čo chce, čo sa v kontexte ďalších vecí vyhodnotí z hľadiska záujmu dieťaťa. Rozhodne, pokiaľ si niekto nie je istý, že je v záujme dieťaťa ho vydať, tak takéto zásahy nie sú žiadané ani vhodné. Veď predsa stále je to dieťa a nie len objekt práva.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie