Denník N

Fico a Kaliňák zneužívajú dobromyseľnosť médií a šíria fake news

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Médiá musia z princípu informovať o všetkom, čo hovoria vedúci predstavitelia štátu. Naozaj? Nebolo by užitočnejšie očividné klamstvá ignorovať?

Predseda slovenskej vlády a jeho minister vnútra vedia, že ich funkcie majú samy osebe takú autoritu, že ak povedia čokoľvek, je povinnosťou médií o tom informovať. Pochopili zároveň, že ich výroky sa budú šíriť aj po tom, keď médiá preukážu, že sú nepravdivé. Ich fanúšikovia boli navyše v minulosti toľkokrát konfrontovaní s dôkazmi, že systematicky klamú, že ak sa to stane znova, nemajú títo dvaja politici čo stratiť.

Ak teda Fico a Kaliňák budú pokračovať vo vymýšľaní klamstiev o Andrejovi Kiskovi alebo o nejakom inom politickom súperovi, nepoškodí im to. Naopak, ak napríklad zníženie popularity prezidenta Kisku považujú za svoj úspech, budú v tomto pohľade aj úspešní.

Andrej Kiska má takú širokú popularitu, že medzi jeho fanúšikmi sú nutne aj státisíce ľudí, ktorí nemajú čas vnímať politiku viac ako niekoľko sekúnd denne. Táto časť publika sa nemá ako brániť dezinformáciám typu, že Kiska použil na prezidentskú kampaň nezákonne veľa peňazí, alebo o tom, že ministerstvo vnútra Kiskovi zasielalo faktúry za lety do Popradu, no on ich neuhradil.

Klame sa rýchlo a ľahko, pravda sa vysvetľuje pomaly a zložito

Pre poriadok a najstručnejšie: Neexistuje žiadne vecné podozrenie, že by Andrej Kiska minul na prezidentskú kampaň viac, ako povoľoval zákon.

Reklamy oboch kandidátov sme vo finále kampane videli všetci všade v objeme, ktorý podľa odborníkov zodpovedal zákonom stanoveným limitom. Kiska hneď po voľbách zverejnil svoje výdavky a nenašiel sa odborník, ktorý by ich veľkosť spochybnil. Fico síce nezverejnil nič, len ministerstvu financií poslal výkaz o podobne veľkých nákladoch na oficiálnu časť kampane, ale nie je dôvod si myslieť, že by si v ňom vymýšľal.

Limity na záverečnú mesiac trvajúcu oficiálnu časť kampane boli relatívne štedré (265-tisíc eur) a obaja – Kiska aj Fico – mali dostatočne veľké legálne zdroje na svoju reklamu. Kiska z vlastných ziskov a Fico z peňazí svojej strany, ktorá ako najväčšia a najúspešnejšia dostáva najviac peňazí zo štátneho rozpočtu.

U Fica ani u Kisku neexistovala žiadna rozumná motivácia klamať o výdavkoch v oficiálnej časti kampane.

Kiska sa strápnil, pretože v neoficiálnej (skoršej, volebným zákonom neregulovanej) časti kampane zapísal niektoré náklady politickej kampane ako daňovo uznateľné výdavky svojej firmy. Preto mu daňová kontrola nechala daň doplatiť.

Nič to však nemá spoločné s volebným zákonom, pretože ten sa na neoficiálnu časť kampane ani nevzťahuje. Nijako to nesúvisí ani s férovosťou Kiskovej kampane, ako sa snaží naznačiť Fico.

Kiska ani nikto iný podľa zákona nemusel vykazovať náklady neoficiálnej časti kampane, ktorá trvala do začiatku oficiálnej, teda skončila dva týždne pred prvým kolom. Kiska tieto náklady napriek tomu  zverejnil – na neoficiálnu, čiže zákonom nesledovanú časť kampane, minul vyše milióna eur. Podľa zákona Kiska nemusel hovoriť ani, odkiaľ tie peniaze má, ale urobil to. Boli to jeho peniaze z úspešného podnikania.

Fico tiež nemusel podľa zákona hovoriť, koľko minul v neoficiálnej časti kampane, a z akých zdrojov to hradil. Na rozdiel od Kisku sa toho aj držal, nezverejnil žiadnu informáciu o cene neoficiálnej časti kampane, s novinármi o nej úplne odmietol diskutovať. Pravdepodobne len preto, aby nenaučil verejnosť starať sa do záležitostí, ktorých zverejnenie zákon vyslovene neprikazuje. Ani Fico totiž zrejme nemal čo skrývať ani pri financovaní neoficiálnej časti prezidentskej kampane. Bola zrejme menšia ako Kiskova, pretože sa začala oveľa neskôr a aj na ňu bohato stačili oficiálne legálne zdroje strany Smer.

Napriek tomu si však Robert Fico minimálne niekoľko týždňov mohol úprimne myslieť, že Kiska prestrelil náklady oficiálnej časti kampane. Pri svojom útoku na prezidenta v septembri minulého roka vychádzal z výšky doplatenej DPH Kiskovou firmou za marec 2014. Keďže doplatky boli za faktúry, ktoré súviseli s volebnou kampaňou a boli podľa výšky doplatenej DPH dokopy oveľa väčšie ako povolených štvrť milióna eur, laici si to mohli vysvetliť tak, že išlo o náklady za kampaň v marci v čase volieb a Kiska teda prekročil limit a porušil zákon. Väčšinou však šlo o faktúry za reklamy a práce urobené oveľa skôr, ktoré boli iba neskôr vyfaktúrované. To je však už také zložité, že premiér a jeho spolupracovníci si to zrejme uvedomili oveľa neskôr, ako o tom Fico ešte minulý rok na jeseň rozprával aj na tlačovkách.

Vzhľadom na to, koľko času sa Ficov najbližší okruh ľudí venuje Kiskovým daniam, museli už túto svoju chybu pochopiť, no premiéra úplne nestopli. Už síce neskúša hovoriť žiadne verifikovateľné dôkazy o porušení volebného zákona prezidentom, ale lož o porušení zákona pri voľbách opakuje naďalej.

Veď to funguje, prečo by neklamali ešte viac?

Kiskove dane a výdavky na kampaň boli už verejne tak podrobne preberané a skúmané, že kto má čas si pripomenúť aspoň známe fakty, pochopí, že Fico to len skúša, ale v skutočnosti vie, že Kiska hral vo voľbách zákonne aj férovo.

Fico však zároveň vie, že väčšina ľudí si toľko času nikdy nenájde, úlohu preverovať tvrdenia politikov prirodzene zveruje médiám. Ani tie však v rámci doterajšej praxe nemajú šancu zabrzdiť premiérovu hru s cieleným šírením nezmyslov.

Novinári a novinárky, ktorí chodia pravidelne na premiérove tlačovky, už jeho štýl aj základné fakty o jeho obľúbených témach poznajú, vedia rýchlo odhadnúť, ako veľmi v ten deň manipuluje.

Ak navyše nepredkladá žiadne nové dôkazy svojich útokov, vedia takmer isto, kedy klame. Ak by ste sa ich opýtali súkromne, bez váhania by vám povedali, kedy ho netreba brať vážne. Zvyk však žurnalistov núti informovať o tom, čo hovorí predseda vlády, a nie to, čo si oni o tom myslia.

Ak novinári informujú automaticky a rýchlo, tak ako tomu bolo v nedeľu, výsledkom je to, čo si želal premiérov štáb. Všetky relevantné médiá informovali, že predseda vlády podozrieva prezidenta z volebného podvodu, že chce, aby Kiska zverejnil všetky faktúry a že podľa premiéra mal prezident vo voľbách výhodu väčšieho balíka peňazí.

Nasledovala rýchla reakcia Kisku, v ktorej jadro premiérových tvrdení poprel a poradil Ficovi robiť si radšej svoju robotu. To však už nič nezmenilo na tom, že vo vzduchu ostala otázka, či ten prezident vyhral voľby férovo. Všade bolo v titulku správy, že Fico Kisku obvinil, Kiska to poprel, ale ktovie, ako to je, čiže nejaký problém tu jednoducho je.

Ak by takto bez dôkazov obvinil prezidenta niekto, kto nemá status premiéra alebo inej váženej funkcie, väčšina médií by zrejme ani žiadnu správu nezverejnila. Väčšinu času, vo väčšine prípadov sa väčšina slovenských žurnalistov správa zodpovedne a preto napríklad nezverejňujú nepodložené obvinenia.

Premiér má však autoritu, ktorá by akoby sama bola niečím ako dôkazom, ktorý robí útok na politického oponenta hodný zverejnenia.

História demokracie nám tu nechala vieru, že predseda vlády predsa ani v politickom boji nerozpráva akékoľvek nezmysly, a jeho slová musia mať nejaký vecný základ. A ak by aj nie, verejnosť má predsa právo vedieť, ako rozmýšľa, koná a verejne vystupuje premiér krajiny.

Konkrétni redaktori a editori si v takej situácii zrejme uvedomujú, že pomáhajú šíreniu nezmyslov, no v tej chvíli im nenapadá, ako informovať lepšie. Veľký záujem čitateľov o akúkoľvek informáciu, kde jeden vysokopostavený politik útočí na iného, médiá utvrdzuje v presvedčení, že reagujú správne. Hoci sa mnohokrát stalo, že sa agresívne výroky politikov ukázali ako vedomé klamstvo, nik za jeho šírenie médiá významne nekritizoval.

Matoviča kritizovali aj vlastní, ale niektorým niet pomoci

Naša žurnalistická tradícia nemá mechanizmy, ktoré by sa vyrovnali so situáciou, keď mnohé autority klamú bez akéhokoľvek strachu z prezradenia. Keď Robert Fico povedal, že nebol pri tom, keď prezident Zeman rozprával o Dubčekovi, médiá jeho vyjadrenie jednoducho prebrali. Existuje síce video, na ktorom vidno, že Fico v tom momente stál v sále so Zemanom, ale premiér vie, že mu to aj tak prejde.

Robert Kaliňák rozpráva o viacerých faktúrach poslaných Kiskovi, hoci vie, že si ich práve teraz vymyslel. Je mu jedno, že o pár dní sa bude definitívne vedieť, že len tak táral. On povie, že tie faktúry boli stornované, hoci vie, že niečo také stornovať aj vzhľadom na registratúrne postupy nie je možné a prakticky to nejde.

V praxi je však tento postup pre Kaliňáka efektívny. Ak si neváži sám seba, ak ho nebolí klamať, ak už nemá u pozornejšej polovice verejnosti čo stratiť, môže klamstvami na súperov útočiť, ako sa mu zachce.

Alebo Igor Matovič. Ten svoju autoritu, ktorú má ako opozičný poslanec, použil na útok na premiéra, že na Belize má s manželkou konto so 670 miliónmi dolárov. Urobil to bez dôkazov, len podľa banálneho anonymu. Vedel, že novinári na jeho tlačovku v dobrej viere prídu a niečo z nej zverejnia. Ako by to predsa vyzeralo, ak by médiá neinformovali o takom veľkom podozrení voči premiérovi?

V hlavách publika tak už navždy ostala malá stopa medzi slovami Fico – Ficová – Belize – 670 miliónov – tajný účet, hoci ani Igor Matovič by nenašiel odvahu povedať, že obvineniam, ktoré predniesol, hoci len v momente tlačovky veril.

V prípade predsedu OĽaNO však jeho exces vyriešila spoločnosť sama. Matovič si už odvtedy musel od blízkych a známych ľudí toľkokrát vypočuť, že ani šikanovanie políciou nie je dostatočným dôvodom na šírenie vymyslených správ, že tejto forme politického boja sa zrejme radšej vyhne.

Fico a Kaliňák však už zrejme definitívne prekročili rubikon a bežné spoločenské mechanizmy, ktoré trestajú opovrhnutím napríklad klamstvo či zneužívanie autority, už na nich nezaberajú.

V čom vlastne chceme súťažiť

Klamstvo a klamári boli vždy prirodzenou súčasťou politiky, pretože politiku robia ľudia. Fico a Kaliňák, či napríklad prezident Trump alebo ruská propaganda v Európe však pracujú s nepravdou tak obratne, že doterajšie formy ochrany spoločnosti pred takýmto správaním sú takmer neúčinné.

Novinári podvedome veria, že ak človek vo voľbách získal silný demokratický mandát ako napríklad Robert Fico, je povinnosťou médií sprostredkovať publiku jeho posolstvá. Veď nech verejnosť posúdi, čo je klamstvo. Médiá tomu môžu pomáhať, môžu Ficove výroky spätne analyzovať, ale podľa doterajších zvyklostí nemajú právo o nich jednoducho neinformovať.

Ibaže to nefunguje. Časť verejnosti stíha aspoň približne rozoznávať, kedy hovorí pravdu a kedy si vymýšľa.

Časť verejnosti sa však spolieha na médiá a neuvedomuje si, že tie v rýchlosti podrobne nepreverujú všetky tvrdenia významných osôb, aj keď ich považujú za očividné vedomé klamstvá.

A tá časť verejnosti, ktorá už médiám neverí, len zadarmo využíva ich snahu rozširovať posolstvá vplyvných klamárov v čistej neinterpretovanej podobe.

Čo s tým? Médiá musia reagovať na to, že na scéne je nová liga klamárov, ktorí majú zároveň veľkú demokratickú legitimitu, chýba im svedomie a dobre rozumejú spôsobom šírenia informácií.

Treba sa vrátiť k základom. Prvou prirodzenou reakciou zodpovedných médií na vystúpenia nedôveryhodných osôb musí byť najprv si ich tvrdenia preveriť, až potom ich publikovať. Netreba verejne známym osobám dovoliť šíriť čokoľvek len preto, že sú verejne známe, a preto, že tak sa to doteraz vždy robilo.

Ak médiá vedia, že títo ľudia neprejavujú dostatočnú zodpovednosť za svoje vyjadrenia a publikum nemá dostatočnú schopnosť to odhaliť, treba všetky ich tvrdenia preverovať aj za cenu, že informácie od zodpovednejších médií dôjdu k publiku neskôr.

Znie to neprakticky a v konkurenčnom boji takmer nerealizovateľne. Lenže druhá možnosť je súťažiť v rýchlosti  a pútavosti doručenia vedomého klamstva.

Nezávislosť médií na Slovensku nebola od roku 1989 nikdy vo väčšom ohrození, ako je teraz. Ak nás chcete podporiť nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom. Vopred ďakujeme🤞

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie