Smej sa, uč sa a smejúc sa uč!

Pre nezasväteného čitateľa bude určite znieť termín „slovenská vedecko-fantastická literatúra“ ako okrajová záležitosť. Napriek tomu však existuje, jej počiatky siahajú až do polovice 19. storočia a vyzerá mimoriadne zaujímavo. V  roku 1937 k  nej prispel autor (alebo kolektív pisateľov), o  ktorého pravej identite nevieme prakticky nič, a  kniha sa pre svoju obskúrnosť stala vyhľadávanou vzácnosťou, pretože viac už nevyšla. Zabudnutá kniha: Slováci v  stratosfére. Prekvapivé humoristické sci-fi.

Tuláci po hviezdach

Dostať sa k  tejto knihe je takmer nemožné, aj ja som si ju musel vypožičať z  knižnice Kornela Földváriho. Preto z  nej budem citovať o  čosi viac, než je v  rubrike Zabudnuté knihy zvykom. Fascinujúca je okrem iného aj dobová slovenčina. Začítajme sa do predhovoru, pod ktorým je podpísané Predstavenstvo smejúcich sa filozofov, v  Bratislave v  decembri 1936.

„Niekoľko slov k čitateľovi. Stalo sa, že jeden náš člen pri našej schôdzke navrhoval, aby sme vypísali súťaž na novelu, pri ktorej by sme sa najlepšie za­smiali. Spoločnosť prijala návrh a vyzvala všetkých členov, aby sa súťaže zúčastnili a priniesli na budúcu schôdzku svoje najlepšie diela a informovali aj svojich známych o  súťaži. Prvú cenu dostal – pred nami dosiaľ neznámy muž – Dežo Turčan, ktorý novelou Slováci v stratosfére vyvolal taký smiech, že sme sa ju rozhodli v  podobe románu vydať, aby sa nad ním zasmialo i celé Slovensko.  Nešlo nám jedine o  vyvolanie smiechu, išlo o viac, hlavne o to, aby sme Turčana, pred svetom ešte neznámeho spisovateľa, objavili a  predstavili slovenskej verejnosti, ktorá spisovateľa podobného žánru ešte nemá. Je to prvý Verne a Wells žánerový t. zv. fantastický a  utopistický román na slov. knižnom trhu.“

Antikvárna slovenská vedecká fantastika a  motív „slovenského Verna“ je ďalšou potenciálnou témou pre Zabudnuté knihy. Na tomto mieste by sa nateraz zišlo pripomenúť, že zakladateľom slovenskej sci-fi je mladý štúrovec, lekár a  vedec Gustáv Reuss (1818 – 1863) s dielom Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava, ktorého rukopis dokončil v  roku 1856, a kniha vyšla až dlho po jeho smrti. Ale Dežo Turčan je jeho zábavným nasledovníkom.

Nepoznaný autor

Autor zostal neznámy – vieme o  ňom iba toľko, že sa vraj narodil v  Starých Horách a  že napísal viacero noviel, ktoré údajne zostali v  rukopisoch – a okolo tohto faktu, samozrejme, vzniklo množstvo špekulácií. Ako to už v  takýchto prípadoch býva, predpokladá sa, že muselo ísť o známu osobnosť, ktorá Slovákov v  stratosfére nechcela publikovať pod svojím menom – do úvahy vraj pripadá prvorepublikový politik Milan Hodža alebo Zuzka Zguriška. Ktovie. Možnože najbližší tip je Janko Jesenský, ale ten by zas zvolenú látku podal – pri všetkej úcte – o čosi rafinovanejšie.

Dôvodom pseudonymu mohol byť predovšetkým fakt, že literatúra sa v tej dobe pokladala za príliš vznešenú záležitosť, ku ktorej si musíte obliecť minimálne frak, a pri písaní privoniavať k červenej ruži, a akékoľvek poklesnuté žánre boli nehodné pozornosti dobrého autora. Svoje si v tomto smere užil napríklad básnik Vladimír Roy, ktorý musel odpovedať na nechápavé otázky, prečo vlastne, preboha, mrhá talentom na preklad Dumasovho Grófa Monte Christo.

Druhou – a podľa mojej mienky pravdepodobnejšou – možnosťou je kolektívny autor z  prostredia niektorého recesistického klubu. Takéto spolky boli v predvojnovej ČSR pomerne obľúbené – a vtipkári publikovali údajne objavené sparodované básne a  poviedky, či rozličné fiktívne preklady, predovšetkým v  obskúrnych časopisoch.

Prechádzka po Marse

Partia dobrodružne založených cestovateľov, vedených Štefanom Haluzom, si „požičia“ balón Slovák od milionárskeho strýka Jána Šimka. Balón však vystúpi príliš vysoko a  kozmické prúdenie ho unesie do vesmíru, a posádka nakoniec pristane na Marse. V knihe sa nachádza aj viacero mystifikačných fotiek z tejto cesty. Na Marse cestovatelia nájdu civilizáciu, ktorej chýbajú ženy (planéta je totiž rozdelená na mužskú a  ženskú pologuľu), a Haluza sa stane vodcom novej strany, ktorá sľubuje Marťanom zabezpečiť partnerky. Kniha je prešpikovaná paródiami na filozofické úvahy a erotickými scénami, ktoré nám dnes už nepripadajú odvážne, ale pred druhou svetovou vojnou mohli dosť šokovať. Jedna z  ženských postáv napríklad umrie vyčerpaním z  neprestajnej súlože.

Aj drsnejší humor napovedá, že román Slováci v stratosfére je najskôr produktom zábavy kamarátov, ktorí v čisto mužskej spoločnosti popúšťajú uzdu fantázii. Koľko takýchto diel sa nachádza ukrytých v slovenských zásuvkách! Poznamenávam, že do niektorých podobných aktivít som sa zapojil aj ja sám – ale S. Dežo Turčan túto chlapskú zábavu doviedol až do podoby knihy.

Dá sa dokonca predpokladať, že bola písaná aj ako vtipná alegória vtedajšej politickej situácie – nie nepodobnej našej súčasnej – keď ľudia uvažovali o  prednostiach osvieteného diktátora pred rozhádanou a neistou demokraciou. Kam to viedlo, poznáme z  vlastnej neveselej skúsenosti.

Román vyšiel v  roku 1937 tlačou kníhtlačiarne Slovan v  Banskej Bystrici, nákladom Spolku smejúcich sa filozofov, ktorí citujú samotného autora: Smej sa, uč sa a smejúc sa uč! Je to jediné vydanie a toto dielko občas môžete objaviť už len v  antikvariátoch a súkromných zbierkach. Stalo sa tak veľmi svojskou slovenskou bibliofíliou.

---

Ukážka

– Pánovia – obrátil sa Haluza na Marsanov – prečo nám nepoviete, kde sme pri­stali? Na Slovensku?
Marsania sa len smiali. Haluza a jeho spoločníci ne­chceli veriť, že sú na Marse, ale o hodinu neskoršie sa už presvedčili. Prebudili sa v jakejsi menšej izbe, v kabine lietadla, odkiaľ nie ďaleko videli na snehu ležať balón „Slovák“. Okolo nich samý sneh, ľad a voda. Obloha bola veľmi slabo modrá, skoro čierna a Slnko malé ako – pomaranč. Štyri veci, ktoré boly dôkazom, že sú na Marse, boly tieto: Konštrukcia lietadla, malé Slnko, skoro čierna obloha a – ich skoky po zemi. Haluza dobre vedel, že Mars je tri razy menší ako Zem a že musí na Marse tri razy väčšie skoky robiť, ako na Zemi. A skutočne; naši začali skákať a robili 5 – 7 m dlhé skoky. Ich telá sa im zdali byť ľahšími. To im stačilo.

Marsania boli v podobných šatoch ako naši, boli všetci pekní mužovia, ale každý o hlavu menší ako Haluza.

– Ale pánovia – hovoril im Haluza – je to žart či čo? Že sme voľakde pristáli to verím, však vidím náš balón pred sebou, a začínam veriť aj to, že sme na Marse, ale nejde mi do hlavy, že vy hovoríte slovensky. Ako je to možné?
– Keď ste vy pristali – odpovedal mu jeden – bolo tu niekoľko tisíc Marsanov a len keď sme sa presvedčili, že ste Slováci, nechali nás ostatní Marsania tu, ktorí jedine vieme slovensky, aby sme vám všetko vysvetlili.

– Nie. Ja si nenechám robiť zo seba blázna – hovoril Haluza – ja chcem vedeť kde som. – Snáď by sme vám to mohli povedať v lietadle. Ráčte nastúpiť, odletíme teraz do hlavného mesta, kde vás už čakajú, lebo tu je dosť chladno. Sme blízko severného pólu. – Haluza len kýval hlavou a nechcel tým pohádkam nijak veriť.

Lietadlo, bez krídiel a bez viditeľnej vrtule, letelo a o ich pristaní na Marse a o živote na Marse Marsania im toto povedali: – Pred niekoľko milionmi rokmi žilo na Zemi ľudstvo oveľa vzdelanejšie ako dnes, ktoré strašnou katastrofou zahynulo. Začaly totiž ľadové meteory padať na zem, až potom jedon – ktorý musel byť aspoň taký veľký ako mesiac – znivočil všetko. Úder, ktorý tento ľadový meteor na Zem spôsobil, bol tak veľký, že i samá Zemeguľa sa vychýlila zo svojich pólov. Odtiaľ vraj toľko vody na Zemi a 23 stupňový odklon osy našej Zeme od ekliptiky.

Čo sa vtedajšieho ľudstva na Zemi týka, zachránili sa len tí, ktorí sa v dobe katastrofy zdržiavali v lietadlách, vo vzducholodiach alebo vo stratosférických balónoch, ktoré potom tlak vzduchu vyhodil ďaleko do priestoru, kde ich potom kosmické prúdy zachytili a rozniesly po rôznych planétach. Takto museli vraj niektorí ľudia pristať na Marse, kde sa zachránili. Prispôsobili sa k životu na Marse, množili sa a takto pokračovali v práci tam, kde na Zemi prestali.