Že to tu malo byť už niekoľko rokov, niet pochýb. Že to prichádza päť minút po funuse je jasné.
Že to je výborný štart do doby postkovidovej. Že si podmienky tentokrát mohli ale odpustiť.

Môj postoj k najdiskutovanejšej téme súčasných dní. Že aj majiteľka cukrárne k tomu má čo povedať, keď už ide o prežitie jej firmy. Osobný výlev, ktorý sa nekontrolovateľne šíri slovenským internetom a len za pár dní dosiahol 200 tisíc videní. Kontroverzný post, ktorý si vyslúžil masívnu vlnu hejtu vrátane prianí smrti pre autorku i jej rodinu. Názor, ktorí lajkujú nielen bežní ľudia. Lajkujú ho politici, vedenie Ministerstva zdravotníctva či Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv. Názor, ktorý na Vás nechce vyvinúť nátlak. Chce Vás len vyzvať, aby sme sa všetci zamysleli sedliackym rozumom.

“Viem, že nič neviem.” povedal sám Sokrates.
Pretože človek nikdy nie je taký múdry, aby sa nemohol dozvedieť niečo viac.
Niektorí ľudia sa však radšej chvália, že vedia všetko.

Prečítajte si a prosím, utvorte si názor sami.

List mojim zamestnancom o výzve k očkovaniu. O tom, že si nie som istá, či im vieme zachrániť pracovné miesta, ak sa nezaočkujú.

O tom, že predsa existujú schopní ľudia aj na ministerstvách. Či vylieči gastro z biedy práve táto injekcia. Čo všetko musí vláda ešte prijať, aby sme si po kríze dobré jedlo vôbec v nejakej reštaurácii vedeli dať.

Náš gastropríbeh o podnikaní v kríze. O tom, čo prežívame. Či nám štát pomôže, či si treba radšej pomôcť sám.