Vnútri pravice aj ľavice dochádza k pohybom, ktoré povedú k tektonickým zmenám v európskej aj slovenskej politike.

Ján Čarnogurský bol v 90. rokoch slovenskou predzvesťou Kaczyńského, Orbána, ale aj všetkých tých katolíckych tradicionalistov, ktorí v Európskom parlamente tak urputne Orbána bránia.

Podstatou a aj dedičstvom pohybov v tomto období sú duchovno, avantgardnosť, alternatívnosť, nová humanistická senzitivita a protiimperialistické mierové hnutia.

Tento africký právnik sa neuchýlil k politike odplaty a nenávisti voči bielym nacionalistom, ale k formovaniu „dúhového národa“, založeného na ústavnosti a zapojení do procesu vytvárania globálnej spravodlivosti.

Európskosť, nech už má akýkoľvek historický nádych, je dominantná pre všetkých pokrokovo, moderne, slobodomyseľne zmýšľajúcich, je formou životného štýlu.

Na Trumpovi je najnebezpečnejší návrat sveta do pazúrov geopolitiky, v ktorej existujú len večné preteky vo vytváraní „víťazných aliancií“. Súčasné Poľsko to chce využiť v spore s EÚ.

V diskusii o Blízkom východe som si uvedomil skutočne paradigmatickú zmenu, ktorú priniesla Európska únia do nikdy nekončiacej bojovej geopolitiky.

Marx je intenzívne v našej prítomnosti a o čo menej ho vnímame my v našej postkomunistickej realite, o to viac sa s ním môžeme stretnúť na celosvetovej úrovni.

Prvýkrát som z úst predstaviteľa národnej vlády počul koncept európskej suverenity. Predstavil ho Emmanuel Macron, ale nechce ním brať suverenitu národným štátom.

Robert Fico sa často dušoval ako ľavičiar, sociálny demokrat. No pravdou je, že už roky si neviem v jeho rétorike vybaviť nič sociálnodemokratické.

Áno, sme úplne normálna krajina. Ba ukazuje sa, že i príkladná, inšpirujúca. Sme krajina vzdoru.

Zotrvávanie Roberta Kaliňáka vo funkcii je destabilizáciou štátnych inštitúcií, a to tých najcitlivejších.

Výmena juhoafrického prezidenta prebehla takým pokojným a demokratickým spôsobom, aký by mohol byť príkladom aj pre náš región.

Niektoré prejavy Progresívneho Slovenska sú pre mňa hlbokým sklamaním.

Novej generácii sa otvára alternatívna vízia. Je to výsledok vyčerpania a zrútenia neoliberálnej doktríny.

Úpadok Smeru je šnúrou, ktorá sa začala prehrou Roberta Fica v prezidentských voľbách s outsiderom Kiskom.

Vojna na Ukrajine, migrácia a Trumpove avantúry postavili Úniu pred potrebu vlastnej geopolitiky. Zdá sa, že to pochopila.

Životná úroveň časti populácie bola obetovaná a to vyvoláva revoltu.

Fico si vylepšil pošramotenú povesť a Juncker to ocenil. No v konečnom dôsledku to môže premiérovi ubrať muníciu v domácej politike.

Samit G20 je dobrou ukážkou toho, ako konšpiračné teórie stoja na vode a ako sa tvorí svetová politika.

Porovnávacie analýzy jednoznačne ukazujú neuveriteľné plytvanie peniazmi pri obranných investíciách v jednotlivých európskych krajinách.

Bez celoeurópskych obranných síl, najmodernejšej logistiky a technológie a spravodajskej výbavy budeme nielen ťahať za kratší koniec, ale budeme aj vydierateľní.

Dvíha sa proeurópska vlna, a to priam emotívne a s pudom sebazáchovy. Tak, ako to ja denne pociťujem v Európskom parlamente, tak to vníma Robert Fico.

Nepotrebujeme nepolitickú politiku, utopickú vieru, že „nová generácia“ bude lepšia, že to dokáže, ani žiadnych prorokov. Potrebujeme kvalifikovaných politikov.

Vo vzťahu k Rusku má dostatočné kompetencie NATO. To, kde by mala Únia pritvrdiť, je oblasť boja proti extrémizmu a terorizmu.

To už nie je táranie nejakých náhodných či nezorientovaných politických hviezdičiek. To je vedomé, cielené branie legitimity demokratickým inštitúciám.

Fareed Zakaria svojím delením demokracií na liberálne a neliberálne vyrobil terminologickú pascu, ktorú odporcovia demokracie dokážu zneužívať.

Revolučný kolotoč našiel v Latinskej Amerike pozitívne riešenie tam, kde ľavica už nebola nútená k sovietskemu modelu a prešla na sociálnodemokratickú politiku.

Na rokovaní v Južnej Afrike som s úžasom sledoval ideologické predsudky na oboch stranách rokovacieho stola.

Kde sa teda Trump nachádza teraz? V údive nad zložitosťou sveta krotí ultrakonzervatívcov, ktorí ho podporili vo voľbách.