Dávnejšie som čítal skvelý článok, ktorý analyzoval spôsob ako nakladáme s našim vzácnym verejným priestorom na základe stôp vyjazdených v snehu. Ukázalo sa, že autá majú k dispozícií podstatne viac priestoru ako potrebujú a to na úkor chodcov či cyklistov. Ako je na tom Bratislava?

Počas existencie Zelenej hliadky som musel často odpovedať na novinárske či dobrovoľnícke otázky, že prečo vlastne toto všetko dobrovoľníctvo robíme. Odpoveď sa postupne vyvíjala od “pomáhame mestu” cez “chceme takto kritizovať” až po “chceme ľudí kultivovať”. Je však na čase odpovedať obšírne a do hĺbky.

Trať Bratislava Predmestie – Bratislava Filiálka už viac ako tri desaťročia neslúži pravidelnej vlakovej preprave. Trať nie je živá, ale ani mŕtva. Tento obrovský hluchý priestor upadá, chátra, priťahuje najrôznejšie mestské neduhy, no najmä tvorí obrovskú bariéru medzi mestskými štvrťami a ľuďmi. Aj preto sme sa ako dobrovoľníci pokúsili robiť aktivity, ktoré by aspoň trochu zlepšili situáciu, no železničiarsku byrokraciu sme zatiaľ nezdolali.

Odkedy sa nám narodil syn a začali sme kočíkovať, tak sa nám trochu zmenil pohľad na mesto. Doteraz dostupné obchody majú zrazu schody, pri prechádzke s kočíkom sa ulice zdajú byť hrboľatejšie i užšie a na prechádzkach sa pričasto rozprávame nie vedľa seba, ale pre nedostatok miesta chodíme pekne za sebou ako husi. Zaznamenali sme tak naše zážitky počas 1,5-hodinovej prechádzky štvrťou Tehelné pole a dali dokopy zopár postrehov.

V uplynulých dňoch sa skončilo ďalšie kolo participatívneho rozpočtu (PR) v mestskej časti Bratislava – Nové Mesto. Tým, ktorí dianie okolo PR sledujú, nemohla ujsť diskusia, v ktorej sa objavilo množstvo protichodných názorov, otázok, pochybností a aj nepochopenia. Aké sú možné príčiny kritiky PR a čo s ním ďalej?

Rozpočet je pre každú samosprávu tým kľúčovým dokumentom, ktorý určuje ako sa bude ďalej rozvíjať. Sú to aj peniaze na tie výtlky, chýbajúce odpadkové koše, hrdzavé zábradlia a podobne. Ako sme na tom v Novom Meste.

Je tu rok 2016 a spolu s ním aj obdobie novoročných predsavzatí. Nechajte sa inšpirovať jednoduchými nápadmi ako zmeniť svoju ulicu či spoločný dvor s minimálnymi nákladmi.

Je to už rok od posledných komunálnych volieb a je tak čas začať hodnotiť, chváliť, kritizovať a pripomínať to čo sa nerieši. V tomto článku sa pozriem najmä prácu staronového vedenia novomestského úradu a bratislavskému Magistrátu sa povenujem tiež. Ako teda dopadol prvý rok od volieb?

Prechádzajúc sa ulicami má človek pocit, že bratislavské ulice sú akoby dané na pospas osudu. Opravuje sa len to čo sa rozpadlo, väčšinou len na cestách pre autá a to 2x do roka (jar a jeseň). Preto sme sa so Zelenou hliadkou pustili do Spotfixov, ktorých cieľom je pravidelne poukazovať na nedostatky v údržbe našich ulíc. Nestačí len kosiť, vysypávať koše a zarábať výtlky na cestách.

Po najrôznejších peripetiách bol v máji 2015 otvorený zrekonštruovaný park na Sadovej ulici. Rekonštrukcia parčíka medzi okresným súdom Bratislava III a obytným domom o rozlohe 1100m2 trvala presne jeden rok. Čo nás tu teda čaká?

So Zelenou hliadkou sa venujem čiernym skládkam takmer 4.5 roka. Natrafili sme už na kadečo, ale tak nedostupná, vzdialená a relatívne objemná skládka ako tá nad račianskymi vinohradmi je skutočný unikát. Čo sme našli a prečo sa to tam objavilo?

Tento príbeh je o absurdnom fungovaní bratislavských samospráv, ktorým „musíme“ pomáhať, ak chceme žiť v dôstojnejšom prostredí.

V stredu 5.8.2015 prišiel konečne ten deň, kedy sme sa vrhli na nápravu množstva nedostatkov na zanedbanom detskom ihrisku na Sídlisku Československých parašutistov v mestkej časti Nové Mesto. Deti i rodičia tu zakopávali o asfaltové pampúchy, kolieska na detských kočíkoch si užili svoje, hojdačky strážil väčší výtlk a v okolí bolo rozfúkané množstvo piesku. Vďaka statočným obyvateľom Bratislavy to tak už nie je. Tento príbeh je však najmä o absurdnom fungovaní bratislavských samospráv, ktorým „musíme“ pomáhať ak chceme žiť v dôstojnejšom prostredí.