Človek si zvyčajne zaobstará niečo, čo mu aspoň iluzórne vráti pocit slobody, voľnosti a radosti zo života.

Pri čítaní Mawerovej Pražskej jari sa mi vynárali spomienky na vlastné stopárske cesty po Európe.

Rád by som bol zase súčasťou veľkého a mierne hašterivého rodinného obeda.

Kornelova vášeň ku knihám bola legendárna. Rovnako ako jeho byt.

Náš školský systém mi pripomína obedy v školskej jedálni.

Hlavnou postavou Towlesovho románu je gróf Alexander Rostov, ktorý sa po revolúcii v roku 1917 vracia z Paríža do Moskvy v čase, keď celá ruská aristokracia mieri presne opačným smerom.

Harabin sa chystá na útok a priaznivci Čaputovej a Mistríka diskutujú o tom, kto z nich je silnejším nositeľom demokratických hodnôt.

Sťažujeme sa na korupciu politikov, no sami si často dokážeme nájsť milión dobrých výhovoriek, prečo obísť základné pravidlá slušnosti.  

O kamarátstve, detských bitkách a Vianociach.

Pri čítaní Lorencových odpovedí mám vždy pocit, akoby som sledoval kvapky na okne. Akýkoľvek pokus o hlbšie preniknutie do sveta za sklom sa zastaví blahosklonným úsmevom.

Cesta vlakom takmer vždy prekoná moje očakávania.

V pamäti ho mám uloženého niekde medzi chlapcom, ktorý vie akúkoľvek vetu okamžite povedať odzadu, a silákom trhajúcim hrubé telefónne zoznamy.

Želal by som nadšeným rusofilom, aby si mohli sami vyskúšať absurditu sovietskeho systému.

Dostať sa niekomu do telefónu, počítača či na bankový účet je pre profesionála rutinná záležitosť.

Kráčam okolo bývalej Dubčekovej záhrady, kde teraz stojí veľkolepá Počiatkova megavila, pozor na prečnievajúce malinčie na ľavej strane, a stúpam opäť do kopca po Havlíčkovej až na Slavín.

Peťo Krištúfek je tak intenzívne prítomný v mojom živote, že nedokážem uveriť, že tu už nie je.