Veľkolepé sály, pútavá fasáda, červené koberce a poloha v centre niektorého kultúrno-spoločensky významného mesta. V zásade takýto obraz si väčšina z nás vybaví pri slovnom spojení „operný dom“. Novinári sa zvyknú v článkoch venovať tým naprestížnejším z nich, ohurujúcich speváckymi hviezdami, dramaturgiou a vysokou návštevnosťou. Málokedy sa však píše o tých, ktoré stoja na neobývanom mieste, nemajú takmer žiadne stále publikum a napriek tomu dokážu fungovať celé desiatky rokov.

Ak si dvaja ľudia zaumienia, že jedného dňa dotiahnu do Prahy medzinárodnú spevácku súťaž Plácida Dominga Operalia, môže to spočiatku vyzerať ako veľmi trúfalý nápad. Dvojica Radek Hrabě a Gabriela Boháčová ho však doviedla až do úspešného konca. Ako postupovali a aké prekážky museli za pochodu zdolávať, som sa pýtal nežnejšej časti dvojice – Gabriely Boháčovej. Stáva sa, že rozhovor sa niekedy vyvíja takým spôsobom, že pre mňa najzaujímavejšie informácie prichádzajú až v jeho poslednej tretine. Väčšinou nemávam problém aspoň časť z nich presunúť aj do úvodnej časti poprehadzovaním poradia otázok. V tomto prípade som sa však rozhodol do poradia otázok príliš nezasahovať, aby sa nenarušila chronológia ich príbehu.

Najznámejšia medzinárodná spevácka súťaž Plácida Dominga Operalia v uplynulých dňoch priviedla do Prahy špičkových manažérov viacerých popredných operných domov, ktorí ju sledovali ako porotcovia. So zástupcami dvoch najvýznamnejších – s umeleckým správcom Metropolitnej opery v New Yorku Jonathanom Friendom a kastingovým riaditeľom Royal Opera House v Londýne Petrom Katonom sme sa porozprávali o tom, aké sú kritériá pri obsadzovaní mladých začínajúcich spevákov v ich operných domoch, kto má dnes šancu uspieť a prečo je pekný hlas len 50 percent úspechu. O Operalii prezradili, prečo a čím majú porotu inú, než v ostatných súťažiach, čo porotcov na spevákoch zvykne iritovať, či dnes záleží na tom, ako spevák vyzerá a či ten, kto vyhrá Operaliu je vlastne naozaj víťazom, alebo si kontrakt odnesie niekto iný. Hoci obaja páni odpovedali na rovnaké, alebo podobné otázky, častokrát na ne nachádzali rozdielne odpovede. Jonathan Friend a Peter Katona.

Posledným premiérovaným titulom tohtoročnej sezóny Opery pražského Národního divadla bol Smetanov Dalibor, uvedený 27. a 29. júna. V momentálnej napätej situácii v prvej českej scéne vznikla pre niektorých trochu kontroverzná, avšak po mnohých stránkach celkom vydarená inscenácia hrdinského príbehu legendárneho českého rytiera.

Ako je všeobecne známe, Bratislava doposiaľ nemá žiadny letný operný festival. V meste, v ktorom fungujú tri veľké symfonické orchestre, profesionálne i amatérske zbory, sídlia tu hudobné konzervatóriá a akadémia, neexistuje jediné open air podujatie, na ktorom by sa počas horúcich letných nocí mohli stretávať milovníci operného umenia.

Otvorený list

Zamestnanci pražského Národního divadla v stredu vyhlásili štrajkovú pohotovosť a zverejnili svoje požiadavky. To je podľa všetkého prvý krok na ceste k vyhláseniu ostrého štrajku.

Slovenské národné divadlo uviedlo 14. a 15. júna 2019 premiéru novej inscenácie Hoffmanových poviedok v hudobnom naštudovaní Tomáša Braunera a v réžii Pavla Smolíka. Hoffmanové poviedky Jacquesa Offenbacha sú jednou z najhranejších francúzskych opier na svete. Rozprávajú príbeh muža a jeho vzťahu k trom ženám – Olympii, Antonii a Giuliette, do ktorých bol hlavný hrdina Hoffmann postupne zamilovaný, pričom ani jednu z nich napokon nezískal.

V Pražskom Národnom divadle bola po dlhej 56 ročnej prestávke opätovne uvedená fantazijná rozprávková opera Sergeja Prokofieva Láska k trom pomarančom. Premiéra prišla v relatívne turbulentnom období, kedy vzťahy medzi časťou vedenia tejto inštitúcie a zamestnancami sú napäté. Napriek tomu sa dusná atmosféra na inscenácii nijako nepodpísala, práve naopak. Vzniklo dielo, ktoré pozitívne prekvapilo po všetkých stránkach.

Silvia Hroncová dnes doručila riaditeľovi Národního Divadla Janovi Burianovi svoju rezignáciu na post riaditeľky Opery ND a Státní opery ku dňu 23. 5. 2019. Postavila sa tak za zamestnancov protestujúcich voči nominácii Pera Boyea Hansena do funkcie umeleckého riaditeľa opery, ktorej sa má ujať 1. augusta 2019.

Národné divadlo v Prahe prežíva v týchto dňoch veľmi turbulentné obdobie. Niektorí zamestnanci zvažujú možnosť štrajku, hoci zatiaľ navonok nič v tomto zmysle nie je oficiálne deklarované. Mala by mu najskôr predchádzať štrajková pohotovosť, aby nemohol byť postup protestujúcich právne spochybňovaný. Zamestnanci v otvorenom liste adresovanom riaditeľovi Národního divadla Janovi Burianovi zatiaľ len sformulovali 31 otázok. List podpísalo viac ako tristo zamestnancov, ktorí vyjadrili touto formou znepokojenie nad súčasnou “kritickou situáciou”. Signatármi sú aj riaditeľka opery Silvia Hroncová, umelecký riaditeľ Petr Kofroň, hudobní riaditelia Jaroslav Kyzlink a Andreas Sebastian Weiser, sólisti, dirigenti, členovia orchestra, zboru a ďalší.  

Opera SND v sobotu večer uviedla premiéru novej slovenskej opery pre deti Rozprávka o šťastnom konci. Autorom hudby je hudobný skladateľ Peter Zagar, autorom námetu a libreta Svetozár Sprušanský, text do veršov prebásnil Daniel Hevier. 

Pražské Národní divadlo uviedlo začiatkom apríla pozoruhodnú inscenáciu Mozart… a ti druzí. Ide pritom o spojenie dvoch kratších opier: jednej s názvom Dopisy, hádanky a příkazy Michaela Nymana a druhej, uvádzanej ako Klasika od Stevena Stuckyho. Pod režijným vedením Alice Nellis tak do repertoáru prvej českej scény pribudla jedinečná pripomienka génia, ktorého život a tvorba sa niekoľkokrát výrazne pretli aj s Prahou a Stavovským divadlom. Pre mňa, pre ktorú je Mozart absolútne srdcovou záležitosťou, skrátka „must-see“ tejto sezóny. 

Plácido Domingo prvý krát účinkoval v Prahe v roku 1990, kedy spolu s Ileanou Cotrubas odspieval koncert v kostole Sv. Jakuba. Pre Dominga to bolo prvé podujatie, na ktorom spieval aj v češtine (Leoša Janáčka) a pre Cotrubas jedno z jej posledných verejných vystúpení. V nasledujúcich rokoch zavítal Domingo do Prahy ešte niekoľkokrát, vždy však účinkoval len koncertne – nikdy v žiadnom opernom predstavení.

Džezu a jemu príbuzným žánrom sa na slovenských hudobných školách venuje veľmi málo priestoru a klasicky vyškolení skladatelia tak u nás skúsenosti s tvorbou takejto hudby získavajú len ťažko. Aspoň čiastočne prispieť ku zmene tohto stavu a vytvoriť príležitosť – či už pre študentov kompozície alebo mladých hudobných skladateľov, si kladie za cieľ aktuálny projekt programu Kompozičné laboratórium, v pozadí ktorého stojí bratislavské občianske združenie Hurhaj.

Na českú scénu sa po viac ako 90 rokoch vracia „jazzová“ opera Ernsta Krenka Jonny vyhráva (Jonny spielt auf). Táto opera o černošskom jazzovom muzikanovi sa zapísala do dejín okrem iného aj tým, že dobový plagát k opere s vyobrazeným afro-americkým muzikantom hrajúcim na saxofón nacisti zmenili, pridali naň žltú hviezdu a z muzikanta urobili opicu. V takejto podobe sa potom stal sa oficiálnym plagátom propagandy tzv. zdegenerovaného umenia (Entartete Kunst). 

S Gabrielou Beňačkovou sme sa stretli v neapolskej kaviarni neďaleko Teatro di San Carlo, v ktorom práve stvárňovala Kabanichu v Janáčkovej opere Káťa Kabanová. Zhovárali sme sa o tom, akým spôsobom striedať ťažšie a ľahšie roly, prečo sa svojho času bála spievať Libušu, prečo jej v minulosti nedovolili nahrávať pre zahraničné spoločnosti a prečo sa ani dnes nevie dostať k vlastným nahrávkam pre Supraphon. Prezradila čo si myslí o odvolaní Jamesa Levina v súvislosti s kampaňou #metoo, prečo dala v osemdesiatych rokoch výpoveď z Národního divadla, aké mala pocity pri spievaní atonálnej hudby a aké má názory na modernú réžiu. Hneď v úvode sme rozoberali aj jej účinkovanie na popredných scénach s Lucianom Pavarottim a Plácidom Domingom a pustili sme sa dokonca do porovnávania oboch týchto velikánov. Prezradila aj, prečo Puccniho nemožno spievať ako verizmus a aké praktické rady do operného života jej dal Dr. Janko Blaho.

Do operného domu Teatro di San Carlo v Neapole sa v decembri po päťdesiatich rokoch vrátila opera Leoša Janáčka Káťa Kabanová – tentokrát aj s výrazným česko-slovenským zastúpením. Jej aktuálny comeback práve v roku, v ktorom si pripomíname 90. výročie Janáčkovho úmrtia, presadil hudobný riaditeľ operného domu, slovenský dirigent Juraj Valčuha.

Podobne ako mnohé ďalšie hudobné inštitúcie, aj Štátna opera v Banskej Bystrici obohatila svoj program v čase adventu o vianočný koncert. V dvoch termínoch, 20. a 21. decembra 2018 uviedla hudobno-literárne pásmo, do ktorého sa okrem členov opery zapojili aj žiaci banskobystrickej SZUŠ Róberta Tatára. Za ťažisko koncertu sa pritom dá považovať Vianočná omša Georgia Zruneka.

V rámci symfonicko-vokálneho abonentného cyklu Slovenskej filharmónie zaznel vo štvrtok 29. novembra koncert s programom z diel Leonarda Bernsteina, Roberta Schumanna a Igora Stravinského. Pod taktovkou šéfdirigenta Jamesa Judda sa popri orchestri predstavil Slovenský filharmonický zbor a sólista – klavirista Benjamin Grosvenor. Koncert s veľmi pestrou dramaturgiou pritom priniesol niekoľko celkom pozoruhodných momentov.

Jedno z mnohých pravidiel úspešného programového marketingu kultúrnych inštitúcií hovorí, že dobrá dramaturgia musí byť prekvapujúca, musí zaujať a nemala by byť prvoplánovo predvídateľná. Lenže ako upútať v segmente, v ktorom sa 100-200 rokov uvádzajú neustále tie isté Aidy, Bohémy, Requiem, Osudové symfónie, Labutie jazerá, či Štyri ročné obdobia? Ako a čím vytŕčať z radu, po stýkrát očariť a pritom v niečom predbehnúť konkurenciu a byť objavný?

Viedenská štátna opera vstúpila do novej sezóny naozaj veľkolepo, keď na 14. októbra naplánovala dlho očakávanú premiéru Berliozovej opery Les Troyens, teda Trójania. Viac ako štvorhodinové dielo napísané v štýle francúzskej Grand opery zinscenoval režisér David McVicar, záujem divákov vyprovokovali aj zvučné mená na zozname sólistov: predovšetkým oslavovaná mezzosopranistka Joyce DiDonato. 

Prvou premiérou tohtoročnej sezóny v Štátnej opere v Banskej Bystrici sa stala hudobná rozprávka Ružové kráľovstvo. O premiéru pritom išlo po všetkých stránkach, dielo Vladislava Šarišského a Jozefa Slováka totiž v piatok 19. októbra odznelo po prvýkrát. Mali sme tak možnosť v priamom prenose sledovať, ako si dnešní tvorcovia poradia s tak náročným žánrom, ako je detská opera: a myslím, že sme sa dočkali celkom zaujímavého výsledku. 

Živý a farebný – aj taký bol záverečný koncert 54. ročníka Bratislavských hudobných slávností v podaní Slovenskej filharmónie, ktorá je akýmsi rezidenčným orchestrom slávností. V dielach Edvarda Griega, Piotra Iľjiča Čajkovského a Sergeja Rachmaninova ju 14. októbra viedol charizmatický dirigent Eivind Gullberg Jensen pochádzajúci z Nórska, sólový part v Čajkovského koncerte patril japonskej huslistke Akiko Suwanai.

Petrohradská filharmónia, jeden z najuznávanejších ruských orchestrov, priniesla 10. októbra na Bratislavské hudobné slávnosti poslucháčsky pútavý, čisto ruský program. Pod taktovkou svojho dlhoročného šéfdirigenta Jurija Temirkanova sa predstavila v dielach Nikolaja Rimského-Korsakova, Sergeja Prokofieva a Piotra Iľjiča Čajkovského. Sólistom v náročnom Prokofievovom koncerte bol klavirista Yefim Bronfman. Vystúpenie tohto telesa patrilo v rámci BHS k najočakávanejším udalostiam: napokon, išlo o výnimočnú kombináciu skvelého orchestra, svetoznámeho sólistu a zaujímavej dramaturgie. O tom, či sa vysoké očakávania filharmónii podarilo splniť však nie som celkom presvedčená.

Od momentu vzniku Veľkého divadla (Boľšoj teatr) až do začiatku minulého mesiaca nebola v tomto opernom dome nikdy uvedená opereta. Zrejme panovala predstava, že tento žáner nie je dostatočne dôstojný pre prvú ruskú scénu. Predsudky padli až 9. septembra 2018, kedy aj na tejto pôde zaznel výber z tvorby jedného z najpopulárnejších operetných skladateľov – Emmericha Kálmána – uvedený ako operetné gala. Pri zrode projektu stál aj slovenský hudobný manažér Roland Tóth, s ktorým sme sa rozprávali, ako sa podarilo takéto prelomové podujatie zorganizovať.

K podujatiam venovaným okrúhlemu výročiu vzniku Československa sa vo štvrtok 20. septembra pridala Bratislavská noc komornej hudby, už tradičná súčasť festivalu Konvergencie. Organizátori koncertom stručne zmapovali vývoj českej a slovenskej hudby, nevyhli sa však ani súčasnosti: premiéry skladieb Ľuboša Bernátha a Martina Burlasa priamočiaro reflektovali stav krajiny po vražde Jána Kuciaka.

Pondelkový koncert agentúry Kapos usporiadaný v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy budil pozornosť nielen vďaka hviezdnemu protagonistovi Pavlovi Bršlíkovi, ale aj samotnou dramaturgiou. Večer zložený z piesní Richarda Straussa a inštrumentálnych kusov Richarda Wagnera sa totiž niesol v tak trochu netradičnom duchu: tenorista sa ujal Štyroch posledných piesní (Vier letzte Lieder), diela považovaného za doménu sopranistiek. S opusom navyše Bršlík vystúpil po prvýkrát a publiku tak pripravil spolu so Slovenskou filharmóniou a dirigentom Robertom Jindrom celkom exkluzívny zážitok. 

V pondelok 17. septembra opätovne zavíta do Bratislavy náš momentálne najúspešnejší tenorista Pavol Bršlík, aby za doprovodu Slovenskej filharmónie predstavil poslucháčom Štyri posledné piesne Richarda Straussa. Koncert púta pozornosť dvoma zvláštnosťami – jednak Bršlík zaspieva (v jeho podaní v premiére) piesňový cyklus, ktorý býva tradične interpetovaný ženskými hlasmi a je veľmi neobvyklé, aby ho spieval tenor. Druhou zaujímavosťou je samotný piesňový žáner, ktorého doménou je istá intimita a uvádzanie skôr v komorných priestoroch, typicky v sprievode klavíra. Štraussov cyklus však v pondelok večer v Redute zaznie vo Veľkej koncertnej sále za doprovodu symfonického orchestra. Z týchto dôvodov sme mu položili niekoľko otázok.