Jedno z mnohých pravidiel úspešného programového marketingu kultúrnych inštitúcií hovorí, že dobrá dramaturgia musí byť prekvapujúca, musí zaujať a nemala by byť prvoplánovo predvídateľná. Lenže ako upútať v segmente, v ktorom sa 100-200 rokov uvádzajú neustále tie isté Aidy, Bohémy, Requiem, Osudové symfónie, Labutie jazerá, či Štyri ročné obdobia? Ako a čím vytŕčať z radu, po stýkrát očariť a pritom v niečom predbehnúť konkurenciu a byť objavný?

Viedenská štátna opera vstúpila do novej sezóny naozaj veľkolepo, keď na 14. októbra naplánovala dlho očakávanú premiéru Berliozovej opery Les Troyens, teda Trójania. Viac ako štvorhodinové dielo napísané v štýle francúzskej Grand opery zinscenoval režisér David McVicar, záujem divákov vyprovokovali aj zvučné mená na zozname sólistov: predovšetkým oslavovaná mezzosopranistka Joyce DiDonato. 

Prvou premiérou tohtoročnej sezóny v Štátnej opere v Banskej Bystrici sa stala hudobná rozprávka Ružové kráľovstvo. O premiéru pritom išlo po všetkých stránkach, dielo Vladislava Šarišského a Jozefa Slováka totiž v piatok 19. októbra odznelo po prvýkrát. Mali sme tak možnosť v priamom prenose sledovať, ako si dnešní tvorcovia poradia s tak náročným žánrom, ako je detská opera: a myslím, že sme sa dočkali celkom zaujímavého výsledku. 

Živý a farebný – aj taký bol záverečný koncert 54. ročníka Bratislavských hudobných slávností v podaní Slovenskej filharmónie, ktorá je akýmsi rezidenčným orchestrom slávností. V dielach Edvarda Griega, Piotra Iľjiča Čajkovského a Sergeja Rachmaninova ju 14. októbra viedol charizmatický dirigent Eivind Gullberg Jensen pochádzajúci z Nórska, sólový part v Čajkovského koncerte patril japonskej huslistke Akiko Suwanai.

Petrohradská filharmónia, jeden z najuznávanejších ruských orchestrov, priniesla 10. októbra na Bratislavské hudobné slávnosti poslucháčsky pútavý, čisto ruský program. Pod taktovkou svojho dlhoročného šéfdirigenta Jurija Temirkanova sa predstavila v dielach Nikolaja Rimského-Korsakova, Sergeja Prokofieva a Piotra Iľjiča Čajkovského. Sólistom v náročnom Prokofievovom koncerte bol klavirista Yefim Bronfman. Vystúpenie tohto telesa patrilo v rámci BHS k najočakávanejším udalostiam: napokon, išlo o výnimočnú kombináciu skvelého orchestra, svetoznámeho sólistu a zaujímavej dramaturgie. O tom, či sa vysoké očakávania filharmónii podarilo splniť však nie som celkom presvedčená.

Od momentu vzniku Veľkého divadla (Boľšoj teatr) až do začiatku minulého mesiaca nebola v tomto opernom dome nikdy uvedená opereta. Zrejme panovala predstava, že tento žáner nie je dostatočne dôstojný pre prvú ruskú scénu. Predsudky padli až 9. septembra 2018, kedy aj na tejto pôde zaznel výber z tvorby jedného z najpopulárnejších operetných skladateľov – Emmericha Kálmána – uvedený ako operetné gala. Pri zrode projektu stál aj slovenský hudobný manažér Roland Tóth, s ktorým sme sa rozprávali, ako sa podarilo takéto prelomové podujatie zorganizovať.

K podujatiam venovaným okrúhlemu výročiu vzniku Československa sa vo štvrtok 20. septembra pridala Bratislavská noc komornej hudby, už tradičná súčasť festivalu Konvergencie. Organizátori koncertom stručne zmapovali vývoj českej a slovenskej hudby, nevyhli sa však ani súčasnosti: premiéry skladieb Ľuboša Bernátha a Martina Burlasa priamočiaro reflektovali stav krajiny po vražde Jána Kuciaka.

Pondelkový koncert agentúry Kapos usporiadaný v rámci cyklu Veľké slovenské hlasy budil pozornosť nielen vďaka hviezdnemu protagonistovi Pavlovi Bršlíkovi, ale aj samotnou dramaturgiou. Večer zložený z piesní Richarda Straussa a inštrumentálnych kusov Richarda Wagnera sa totiž niesol v tak trochu netradičnom duchu: tenorista sa ujal Štyroch posledných piesní (Vier letzte Lieder), diela považovaného za doménu sopranistiek. S opusom navyše Bršlík vystúpil po prvýkrát a publiku tak pripravil spolu so Slovenskou filharmóniou a dirigentom Robertom Jindrom celkom exkluzívny zážitok. 

V pondelok 17. septembra opätovne zavíta do Bratislavy náš momentálne najúspešnejší tenorista Pavol Bršlík, aby za doprovodu Slovenskej filharmónie predstavil poslucháčom Štyri posledné piesne Richarda Straussa. Koncert púta pozornosť dvoma zvláštnosťami – jednak Bršlík zaspieva (v jeho podaní v premiére) piesňový cyklus, ktorý býva tradične interpetovaný ženskými hlasmi a je veľmi neobvyklé, aby ho spieval tenor. Druhou zaujímavosťou je samotný piesňový žáner, ktorého doménou je istá intimita a uvádzanie skôr v komorných priestoroch, typicky v sprievode klavíra. Štraussov cyklus však v pondelok večer v Redute zaznie vo Veľkej koncertnej sále za doprovodu symfonického orchestra. Z týchto dôvodov sme mu položili niekoľko otázok.

Operu Národního divadla v Prahe bude viesť nórsky manažér Per Boye Hansen. Oznámilo to vedenie Národního divadla spolu s Ministrom kultúry ČR Antonínom Staněkom. Hansen na svoj post nastúpi od sezóny 2019/2020.

Slovenské národné divadlo v piatok otvorilo sezónu 2018/19 galakoncertom venovaným 100. výročiu vzniku Československej republiky. V koncertnom prevedení zazneli posledné dejstvá najslávnostnejšej opery každého z oboch národov – Libuše Bedřicha Smetanu a Svätopluk Eugena Suchoňa. Symbolické spojenie medzi Čechmi a Slovákmi malo byť demonštrované tým, že české dielo dirigoval slovenský dirigent a slovenské dielo český. 

Spoločnosť BASE Entertainment špecializujúca sa na najmodernejšie laserové technológie a hologramy v uplynulých dňoch opätovne „vzkriesila“ opernú divu Mariu Callas. Organizuje dokonca koncertnú šnúru „živého“ vystúpenia tejto speváckej ikony 50-tych a 60-tych rokov, hoci zatiaľ len v USA. Onedlho má však zavítať aj do niekoľkých európskych miest.

Po odvolaní riaditeľa SND Mariana Chudovského vyvstali v tlači viaceré polemiky o tom, v akom stave je vlastne naše národné divadlo. Napriek tomu, že pod SND patrí činohra, balet aj opera, málokto sa pozerá na jednotlivé zložky oddelene, všetky sú – nie celkom spravodlivo – hádzané do jednoho vreca. Pritom balet a činohra pracujú veľmi dobre, balet má zaujímavé predstavenia, relatívne spokojných fanúšikov a vykazuje aj dobré finančné hospodárenie, činohra taktiež funguje bez akýchkoľvek väčších problémov. Problémom SND je jednoznačne opera, práve ona ťahá celú inštitúciu ku dnu. A nielen finančne, ale aj reputáciou. Pokiaľ sa problém jasne nepomenuje a medzi jednotlivými zložkami sa nezačne diferencovať, nikam sa ďalej nedostaneme.

Jeden z najväčších svetových tenorov Enrico Caruso stvárnil asi 60 rôznych operných postáv, Maria Callas zhruba 50, Renée Fleming 55. Naša najväčšia operná diva Edita Gruberová, ktorá tento rok po celom svete oslavuje neuveriteľné 50. výročie svojho pôsobenia na scéne, sa v stovkách predstavení predstavila v asi 60 rôznych úlohách.

Opera o princeznej sexuálne posadnutej Jánom Krstiteľom, ktorá sa ho najskôr neúspešne pokúša zviesť, potom ho nechá popraviť a nakoniec sa vášnivo bozkáva s jeho odťatou hlavou, bola škandálom už pri jej prvom uvedení v roku 1905 v Drážďanoch. Zároveň však bola ohromným diváckym úspechom.

Aktuálna produkcia z dielne talianského režiséra Romea Castellucciho, uvádzaná v týchto dňoch na jednom z najvýznamnejších svetových festivalov v Salzburgu, je v mnohých detailoch oproti klasickej predlohe odlišná, hoci základný príbeh Salome nemení žiadnym zásadnejším spôsobom. Najvýraznejšou zmenou je spôsob, akým je splnená žiadosť princeznej o sťatie Jochanaanovej hlavy.

Aktuálna produkcia Wagnerovho Blúdiaceho Holanďana v Bayreuthe je túto festivalovú sezónu uvádzaná naposledy. Premiérovaná bola v roku 2012 (pod taktovkou Christiana Thielemanna) a uvádzala sa nepretržite s výnimkou minulého roka. Nebýva zvykom recenzovať predstavenie až po šiestich rokoch, avšak momentálna priemerná čakacia doba na lístky v Bayreuthe je 12 rokov, čo je síce výrazne menej, než bývalo zvykom v minulosti, ale stále je to dosť. Divák je tak nakoniec rád, že sa na festival vôbec dostane a rezignuje na možnosť určovať si, či chce vidieť premiéru, alebo či uvidí produkciu, ktorá už pomaly ale isto končí.

Momentálne najväčšie husle na svete sú kulisou predstavenia operety Imre Kálmána Grófka Marica premiérovanej vo štvrtok 12. júla 2018 v rakúskom Mörbischi. Dosahujú dĺžku 45 metrov a intendant predstavenia Peter Edelmann krátko pred začiatkom predstavenia vyhlásil, že nikde vo svete v tejto chvíli väčších niet. Tvoria horizontálnu dominantu javiska a počas predohry sa roztvoria. Namiesto rezonančnej dutiny vo svojom vnútri skrývajú celú scénu inscenácie – interiér knižnice, salón a arkády s výhľadom na jazero. Rakúska televízia už túto produkciu Grófky Marice premenovala na „Grófku v husliach“.

V uplynulých dňoch sa na verejnosť dostal trailer k pripravovaného filmu Waltera Wehmeyera „Gesang als Weg“ popisujúceho spevácku kariéru dnes už 100 ročnej nemeckej sopranistky Hilde Zadek. Tá bola prvou židovskou speváčkou po období holokaustu spievajúcou vo Viedenskej štátnej opere.