Všade po svete sa formujú dva tábory, bez ohľadu na označenie, jeden tábor bojuje o zachovanie hodnôt často vo vzťahu k svojim zvykom a kultúre, druhý zas chce bojovať s odvekými problémami, ktoré s danou kultúrou a niektorými jej hodnotami idú ruka v ruke. Oba tábory bojujú za lepší svet, len si ho predstavujú inak. Oba tábory sa prejavujú čoraz viac virtuálne, niekedy na úkor reálnych dopadov. Obvykle existuje nejaký závažný problém, ktorý nejakú dobu pretrváva až kým nepríde zmena, ktorá však prinesie len inú konšteláciu plusov a mínusov a kým niektoré pôvodné problémy vyrieši, iným dá vzniknúť.

Prvá rada bude rada pre každého milovníka hudby, ktorý vo svojom živote venuje počúvaniu hudby dosť času a priestoru, ak Vám to dovoľuje finančná situácia, zaobstarajte si obstojné hifi zariadenia na počúvanie, či bude zdrojom hudby cd, vinyl, digitálna forma v dobrej kvalite, dnes to už nie je tak drahé a je škoda pripraviť sa o dynamický rozmer rôznej hudby, skvelú hudobnú kompozíciu rozpoznáme aj pri nižšej kvalite, ale je to proste škoda, tak ako ani malý zmenšený obrázok nenahradí vidieť obraz naživo v galérii, pri hudbe máme všetci možnosť byť v kontakte takmer s originálom :).

Najhoršia vec v tomto novom svete je finálne zhodnotenie, finálne zhodnotenie na sociálnej sieti, finálne zhodnotenie v srdci, mysli a duši človeka, ktoré vysloví svoj posledný súd o niekom alebo niečom, o zle alebo dobre, pritom je všetko zložitejšie a komplexnejšie ako sa zdá alebo by sme chceli. Som odporcom relativizovania, odporca toho, že pravda je vždy v strede medzi faktami a klamstvami, napriek tomu si myslím, že tento svet potrebuje viac novodobého ekumenizmu, ktorý vie akosi multiplatformovo nájsť prienik všetkého so všetkým, každého s každým, pomôcť ľuďom prijať nedokonalosť sveta v jeho dokonalosti, ako aj pochopiť svet v jeho nepochopiteľnosti, či časti, ktoré nejde pochopiť alebo sa s nimi nejde len tak ľahko zmieriť.

Všetko so všetkým súvisí, ale extrémistom rôzneho druhu vyhovuje oddeľovať účel od prostriedkov, akceptovať zlé a nekalé prostriedky pre ich z kontextu vytrhnutý selektívny účel. Neexistuje žiaden druh extrémizmu, ktorý si zaslúži niekoho podporu a takáto podpora je extrémizmom tiež. Extrémizmus zovšednel, stal sa bežným, často tolerovaným a akceptovaným, to isté sa stalo s cenou ktorú zaň platíme. Existuje pre to obrovské množstvo ľudí, ktorým stačí účel a ostatné môžu v pohode ignorovať. Pre týchto ľudí je to náplň ich zmyslu života a vyhovuje im keď sa môžu angažovať v boji, vo svojej svätej vojne voči extrémizmu iného druhu. Zdravej spoločnosti by, ale takéto boje a vojny nemali vôbec vyhovovať, nemala by sa do nich nechať vtiahnuť a naopak by mala nájsť spôsoby ako sa maximálne dištancuje od rôzneho druhu extrémizmu, mala by nájsť spôsoby ako ho vytlačí na okraj. Bohužiaľ, mnohí sa nechajú zlákať nejakým druhom extrémizmu práve preto, že trpia antipatiami k inému druhu extrémizmu a tam je kameň úrazu, to je vôbec najhoršia voľba, ktorú vlastne môžu/mohli spraviť, chceli totiž vymýtiť jeden druh extrémizmu a pritom priživili druhý.

Čo ma od mojej puberty najviac mrzí, že sa prehlbuje nutkanie prikloniť sa k nejakému jasnému stanovisku a naopak nezahanbovať sám seba rôznymi nevytvarovanými myšlienkovými pochodmi. Prispelo k tomu a možno to aj zmenila podoba sociálnych sietí, kde nie ja čas na popis cesty, ale iba toho čo je v cieli. Podvedome sa tomuto všetci prispôsobujeme, svet je teraz oveľa viac o pravdách ako o procese poznávania, je doslova pretlak toho kam sa môžeme so svojimi názormi, pocitmi, myšlienkami zaradiť, nie je však priestor skúmať, pochybovať, akoby ľudia, ktorí o veciach premýšľajú ako o otvorených, bez jasných záverov boli o level nižšie, pozadu za ostatnými. Ale čo ak opak je pravdou?

Najradšej mám články a blogy o vzťahoch, kvalitné písaničko o psychológii, postrehy a skúsenosti zo života, písanie definované vnímaním, nie to kde autor, autorka zožrali všetku múdrosť sveta. Ale človeka to ťahá k tomu, mať názor, mať presvedčenie, v domnení, že je jeho, tendencie, ktoré ho nútia prezentovať sa práve tým. Prepadneme zlozvyku, prepadneme závislosti, taká tá globálna „múdrosť“ na úkor ľudskosti. Navzájom sa hecujeme, že znamená, čo neznamená a absentuje čoraz viac naše pravé ja, naoko menej zaujímavé, zdanlivo infantilné, nejaké oduševnenie, ktoré nemá za cieľ hýbať svetom, ale práve to dáva najviac zmysel, najviac poteší.

Mám jeden problém, pretrváva roky (dve desaťročia). Kedysi som dostal na výber medzi modrou a červenou pilulkou. Modrá pilulka predstavovala praktický a efektívny svet, svet logiky, matematiky, algoritmizácie, IT, svet v ktorom človek netrie biedu a dokáže sa veľmi slušne uživiť. Za to červená pilulka predstavovala svet, ktorý vábi na hodnotné, psychológiu, umenie, tvorbu, dramaturgiu a scenáristku, svet v ktorom uplatnenie nie je sľúbené. Červená pilulka bola príťažlivejšia, ale modrá rozumnejšiu voľbou, niekedy voľbou, ktorá vo výsledku donesie viac možností, ale daň je vysoká – sebarealizácia.

A tí čo jej to predávajú sú (minimálne dočasne) hrdinovia. Demokracia je najlepšia, ale je nedokonalá a vždy bude, ako spoločnosť, ktorá sa jej drží. V slabej chvíli vždy vyskúšajú svoju šancu nejakí fanatici a oportunisti a bohužiaľ vždy tu budú nejakí fanatici a oportunisti. To čo sa môže zmeniť je jedine to, že bude čo najmenej ľudí, ktorí im uveria a bude veľa tých, ktorí prekuknú to „pozérstvo“, „farizejstvo“, tú politickú „reality show“. A vlastenectvo, to je ten blbý pocit, byť súčasťou spoločnosti, ktorej sa to deje, ktorá dala prednosť virtuálnym problémom pred reálnymi. Nie sme jediní na svete, nie sme Severná Kórea, minulosť poznala oveľa horšie situácie v spoločnosti, ale i tak, ak bola a je šanca byť ďalej, prečo sme sa nechali opiť rožkom?

Stalo sa módou, kupovať si dobré svedomie, správnosť, iba za názory, názory, ktoré nemajú zmeniť k lepšiemu ich nositeľov, ale podrobiť direktívam celý ostatný svet. Moralizátori majú unikátny predpis, poznajú jediný správny názor a jedinú možnosť čo si o čom myslieť, či dokonca ako to cítiť a prežívať. V podstate nemajú tak ďaleko od protiextrému, ktorý kritizujú. Bez hanby sa označujú za liberálov, ale názorovú slobodu v skutočnosti nepripúšťajú, popierajú aj diskusiu, lebo pravda je nediskutovatelná a už dopredu známa (samozrejme iba im).

Prekvapujú ma sympatie ku ĽSNS a Kotlebovi, nie iba z okruhu známych, ale aj niektorých blízkych ľudí, priateľov, ktorí sú skvelí, ale z mojho pohľadu v tejto veci pomýlení. Prečo? Lebo v úplne samom jadre v ktorom Kotleba vznikol je fašizmus, čierne rovnošaty, popieranie holokaustu a to nemože vyvážiť ľudovosť, zmysel pre tradície, regionálne zapojenie ani nič iné. Nie sme predsa prostitútky, nemali by sme sa nechať kúpiť za peniaze, ale ani nič iné, čo nám je sympatické. Ak je Kotleba forma protestu, je veľmi zlou formou protestu. Prvotne ma to dosť sklamalo. Je vari chybou, že nikto neprináša tradičné a konzervatívne už bez toho extrémizmu alebo je iba chybou povolnosť tých, ktorí sa ním nakoniec nechajú presvedčiť? Pamatám si ako tak dostával hlasy Slota, pre veci veľmi podobné a stálo to za rovnaké hovno, nebol to žiaden protestný hlas, iba predĺženie agónie. + Žiaden problém sa nikdy nevyriešil vytvorením ďalšieho.

Seriál je výbornou metaforou, ktorú nepochopíme v jeden moment, ale potrebuje dlhý vývoj v čase. Metaforu, ktorá potrebuje aby sme sa emočne angažovali na revolúcii, kde až tesne pred najdôležitejším zvratom alebo niekedy až po, máme možnosť pocítiť a pochopiť, že tá želaná revolúcia je horšia ako zlo, ktorého sa snažila zbaviť. Nie že by v histórii neexistovalo množstvo dejinných udalostí, ktoré sú v podstate veľmi podobné, len často našu pozornosť nepritiahnu a nijak vnútorne nás neangažujú. Nedokážeme niekedy pochopiť to k čomu máme odstup, lebo je to pre nás iný neexistujúci svet (aj keď sa to paradoxne udialo v minulosti na tejto planéte) a tak má na nás nakoniec väčší vplyv fikcia, ktorá však dokáže zaujať našu pozornosť a prinúti nás niečo prežívať, takmer ako keby sa to reálne dialo.

Najprísnejší chcú byť často tí najmenej schopní a užitoční, prichádzajú s kritikou nezodpovednosti a naivity v dobrých úmysloch, keď so sebou prinášajú ešte väčšiu nezodpovednosť a naivitu zlých úmyslov. Svet nikdy nebol dokonalý a to je to na čom súmračnici stavajú. Svet ale poznal horšie a lepšie časy, súmračnici sa nás snažia presvedčiť, že horšie časy sú alebo hrozia ak nebude po ich.

Od 15tich rokov som sa začal obzerať po dievčatách oveľa viac ako predtým, niekedy v 17tich vystriedali všetky školné snivé zamilovania bez kontaktu (na báze snívania o niekom bez toho aby som ho vôbec kedy oslovil) zamilovania reálne, kde som vždy svojim spôsobom bojoval o toho kto sa mi páčil. Mal som takú romantickú predstavu v nájdení veľkej lásky na celý život, v mojich očiach super-krásnu a povahovo super-suprové dievča. Neskloňoval som slovo monogamia, celoživotná láska mi prišla samozrejmá, správna a tiež ako ideál. S takým prístupom som bol oveľa náročnejší a vzhľadom na svoj vek som sa cítil, že aj ja zo seba dosť ponúkam (alebo mi prišlo, že správnosť je dostatočná a krásu mal v tom veku človek takmer zadarmo). A potom som narazil v stokilometrovej rýchlosti čelne do múru, znova a znova a znova…

To kým bola feministka pred 100 rokmi, pred 50timi rokmi, pred 20timi rokmi je iné ako to čo sa často vydáva za feminizmus dnes. „Feministky“ súčasnosti pošliapavajú boj predošlých generácii feministiek ako aj berú vietor z plachiet pri boji za zrovnoprávnenie či ochranu žien, ktorá vyplýva z pretrvávajúcej nerovnosti. Povedomie o feminizme zhovädili aj ženy, ktoré si niečo načmárali na prsia a polonahé išli bojovať za nejakú vec takýmto spôsobom. Boj ženy za rovnoprávnosť vnímam ako boj za to, že okrem toho, že je žena ženou je aj plnohodnotným človekom ekvivalentným mužovi. Nespravodlivosť nie je v rozdieloch, ktoré zaviedla príroda, ale v rozdieloch, ktoré zaviedli ľudia v rámci rôznych kultúr a civilizácie. Žena v boji o uznanie, že je rovnako plnohodnotný človek ako muž, by tomu nemala obetovať plnohodnotnosť svojej ženskosti a tým myslím jej vlastnú prirodzenosť, nie niečo do čoho sa cíti byť tlačená kultúrou či spoločnosťou. Skutočný feminizmus je totiž narovnanie rovnoprávnosti v rámci spoločnosti, kultúry, civilizácie tak aby zohľadňoval obidve pohlavia, kým falošný feminizmus sa snaží o dosiahnutie tolerancie preto aby žena mohla byť rovnaký chrapúň* ako je tolerované niektorým mužom, namiesto toho aby sa celá spoločnosť snažila prestať tolerovať toto chrapúnstvo* u mužov.

Niekedy si tento zlozvyk uvedomujem aj u seba, vnímam ho všade okolo, ako ľudia doslova obchádzajú poznanie a skutočnosti, ktoré nevyhovujú tomu čo chcú čítať a počuť, čím chcú podporiť svoje tvrdenia a postoje. Internet bol na začiatku super-nástrojom ako sa dostať za minimálny čas k super informáciám. Dnes, ale svojim prístupom a narábaním s informáciami prehlbujeme čiernobiele videnie. Ako keby sme si uvedomovali silu, popularitu a zaujímavosť extrémnych postojov a naopak šedivosť a slabý potenciál u obyčajného hodnotenia plusov a mínusov u tej ktorej veci. Takto sme iba čoraz viac otroci svojho virtuálneho ega a vzdávame sa po troškách svojej duše, budujeme si javisko na úkor pravdy.

V svete kde sa majú všetci lepšie, tak radikálne postoje. Bláznivý zvestovateľ apokalypsy, ktorý symbolicky postával na ulici s transparentom o konci sveta, má dnes najväčší potenciál osloviť. Spoločnosť čím ďalej, tým viac rozdelená a čím viac je rozdelená, tým viac jej to dáva zmysel, že pravda je niečo polarizované, záchrana sveta jasná ako facka, čo je zlé a čo dobré, čo s tým, že to polovica spoločnosti vníma inak. Sloboda je nutne dejiskom problémov, ktoré v totalite nepoznáme, v totalite nie je čas, musíme k onej totalite zo strachu predstierať lásku, k „zodpovednosti“ nakoniec donúti násilne všetkých nie iba nás. Čo v svete plnom slobody, kde zodpovednosť zlyháva takmer vo všetkých oblastiach, lebo je podrobená slobodnej voľbe?

Nepáči sa mi akým spôsobom niektorí dnes bojujú proti diskriminácii, za liberálne a vraj proti fašizmu. Za diskrimináciu považujú absenciu rovnosti, lenže diskrimináciou je absencia rovnoprávnosti, rovnoprávnosť nezmazáva prirodzené rozdiely medzi nami ako aj rozlišovanie na základe vecí za ktoré človek môže, naopak by nemal byť diskriminovaný hlavne niekto kvôli niečomu čo ani nikdy ovplyvniť nemohol. Bojujú za liberálne, ale o slobode toho veľa nevedia, lebo tolerancia je pre nich iba slovo, ktoré sa použije iba vtedy keď sa hodí, v opačnom prípade zaniká diskusia a prichádzajú dogmatické názory, ktoré sú často podobné tomu čo vlastne kritizujú (nediskutovateľné „liberálne názory“ vs nediskutovateľné „konzervatívne názory“). A potom nakoniec tu máme boj proti fašizmu, keď je fašistom označený skoro každý, kto má opačný názor, pre čokoľvek čo nie je ľúbivé.

Ak sa hlbšie zamyslíme, pôvodom zla nie je nižšia inteligencia, nedostatok vedomostí, ale druh konformného až oportunistického prístupu, ktorý nám dovolí mu podľahnúť. Ospravedlniť si ho, volať to čo cítime skryte nesprávnym a zlým – dobro, popisovať to ako lepšiu či jedinú možnosť, hľadanie filozofie, ktorou chceme presvedčiť seba alebo iných, že sme nezlyhali. A možno práve preto zlyhávame…

Nakoniec to vyzerá vďaka pánu Hanusovi a jednej neznámej žene, že „nitrania“ sú naozaj vinní, že vyšetrovatelia, prokuratúra v tomto prípade nepochybili, ani keď súdy opakovane potvrdili rozsudok.

„Ak si rasista, sexista, homofób alebo iný typ blba, nevstupuj!” Zmenila sa forma odlišnosti, kedysi šlo o niečo, čo zmeniť nešlo, dnes ide o to čo zmeniť ide. Ale ako s takým prístupom? Kedy a ako dôjde ku konverzii, obrodeniu a osvieteniu blbosti ak je vylúčená? Netolerovať netoleranciu je jedna vec, druhé je nedať jej šancu na zmenu. Tiež iba naše názory nás nerobia skvelými ľuďmi. Morálka a etika nie je formou elitnosti, ale svet to kupuje. Preto časť spoločnosti, ktorá nebola dostatočne dobrá, sa už ani takou nesnaží byť, chytila všetko za druhý koniec, či už zo žiarlivosti, závisti či krivdy. Vytvorila si svoj svet s odlišnou pravdou.

Byla to opičí říše. Hlavy státníků byly plny plánů, které se vykonávaly a prováděly při snídaní, všechny soudy byty vychytralé a blázince byly přitom plny. Někdo se zbláznil z nutnosti, aby se ukázal být hezkým vládě…

Emócie môžu byť za určitých situácii nanajvýš prirodzené. Dnešná spoločnosť reaguje aj emotívne na stupňujúce sa kauzy, kedy po mnohých kauzách vysokej korupcie, zneužívania v resocializačnom zariadení, kauzách kedy polícia zasiahla neprimerane a násilne sa stala aj vražda mladého páru. Premiér aj bezpečnostní analytici hovoria o zachovaní pokoja, že sa jedná o destabilizáciu štátu. Nuž destabilizovala ho tak najväčšia vládna strana, ak všetky cesty vedú do Ríma, všetky kauzy vedú nakoniec ku Smeru (koho je to chyba, akú konšpiráciu za tým chcete hľadať?). A toto nebola prvá ani posledná. Nenechajte sa učičíkať, dá sa aj pokojnou a legitímnou cestou zmeniť to zlé čo stále pretrvávalo až do dnesných dní.

Premiér, minister vnútra a ďalší poslanci strany Smer so závažným podozrením prepojenia na taliansku mafiu stále nepodali svoju demisiu. Policajný prezident naďalej zotrváva vo funkcii napriek jednoznačnému stretu záujmov, keď zavraždený novinár Kuciak písal o kauze, ktorá sa ho priamo dotýkala (možno aj preto odmietol ponúkanú spoluprácu zo zahraničia). Vládne strany SNS, Most-Híd a Sieť nevynaložili žiadnu významnejšiu aktivitu aby po takýchto závažných podozreniach zabránili zotrvaniu zodpovedných vo funkciach, napríklad vyvolaním predčasných volieb. Iba slová do vetra, alibizmus, milión korún na stole. Možno iba update frázy „Fico chráni zlodejov“ na „Fico chráni mafiu“.

Most-Híd by malo povaliť vládu alebo ostať spoluzodpovedné za vládu kde premiér a minister vnútra majú prepojenie na taliansku mafiu a kde policajný prezident je v strete záujmov pri vyšetrovaní vraždy novinára, ktorý riešil kauzu týkajúcej sa ho.

Som sklamaný našou vlastnou slovenskou mentalitou, sklamaný mentalitou aj rôznych osobností a nezáleží či sa jedná o mužov alebo ženy, ktorí sexuálne obťažovanie bagatelizujú, obraňujú tých čo sa ho dopustili, sú nevnímaví k tomu, že tento problém tu existoval dlhšie a nevznikol iba pár týždňov dozadu. To nie je módna vlna, téma na dva týždne na ktorú potom zabudneme ani nejaký ideologický výplod, ktorý k nám prichádza zo západu. Ide o krízu v našej morálke, keď časť spoločnosti schvaľuje amorálne. Morálne odsúdenie, nie je ponosovanie, nie je lynč, ani likvidácia človeka, morálne odsúdenie nie je niečo pred čím chráni prezumpcia neviny, lebo za morálne odsúdenie človek nejde do väzby. Morálne odsúdenie slúži k označeniu a odsúdeniu činu, hlavne preto aby sa nezopakoval.

Pomaly vyhasínal… Nevedel aký dátum ma dnešný deň… Kým je a kde je… Obrazy, hudba, chuť a vôňa… Cítil tých všetkých iných, že sú ním… Široko ďaleko niet cudzej bytosti… S ním vesmír umiera…

V dnešnom svete je v móde surfovať na vlne nespokojnosti, týka sa to predovšetkým politiky. Príčin je veľa, každý vidí všade kde chce a takmer všade sú iba rôzne druhy rôznych nedokonalostí. Kto chce dôvod si nájde, niekedy rovno milión dôvodov. Proti nespokojnosti osobne nič nemám, považujem ju za užitočnú, za katalyzátor toho robiť niečo so svojím životom. Lenže pre mnohých sa stala bezodným smetným košom ich frustrácie. Občas aj frustrácie, ktorá nie je poriadne zaslúžená.

Svet sa zmenil. Cítim to vo vode. Cítim to v pôde. Cítim to vo vzduchu. Mnohé, čo kedysi bolo, je stratené. Pretože už nežije nikto, kto by si to pamätal…

Mrzí ma keď dnes veľa inteligentných a vzdelaných ľudí bojuje viac proti následkom rôznych negatív ako prvotným príčinám. Dobro nestojí na mieste, dobro je to čo kráča dopredu, možno pomalými takmer neviditeľnými krokmi, ľudia to ale dokážu vnímať a cítiť, a ak spoločnosť nekráča vpred, chcú zmenu realizovať niekedy aj tými najhoršími cestami, protestmi, demonštráciami a revolúciami. Hlavne vtedy keď prestanú veriť v zmenu tradičnejšími, pokojnejšími a systémovými riešeniami. Na každej nespokojnosti sa potom priživuje viac extrémnych prúdov, ktoré iba rastú, ale to všetko sú iba následky, nie príčina.