Putinov pokus umlčať kritikov sovietskych zločinov je útokom na budúcnosť, ako aj na minulosť.

Pokojne sa rozprávajme aj s Ruskom. Mali by sme však mať jasno, čo tým chceme dosiahnuť.

Dočasné zmiznutie tenisovej hviezdy Pcheng Šuaj zdôrazňuje brutálnosť pekinského režimu, ale aj našu neschopnosť na ňu reagovať.

V očiach zvyšku sveta vyzerá Poľsko bezcitne. Lenže požadovať, aby štátne orgány vo Varšave otvorili svoje hranice tisíckam migrantov, jednoducho znamená pristúpiť na hru Kremľa.

Európania všetkých politických smerov by mali konečne vyrásť a prevziať zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť.

Pri pohľade na to, ako Taliban ovláda čoraz väčšie územie Afganistanu, čelia USA a ich spojenci najväčšiemu poníženiu od pádu Saigonu.

Twitter by mohol trestať tých, čo vyvolávajú falošné poplachy. To je však náročné. Hlavným záujmom spoločnosti je chrániť sa pred súdnymi procesmi, takže nezverejňuje potenciálne nelegálny materiál.

Ostrovná demokracia čelí slovnému ostreľovaniu a provokáciám z pevninskej Číny. Ide o veľa a vyhliadky sú pochmúrne.

Pripomeňme si výročie čínskej komunistickej strany podporou Taiwanu.

Túžba amerického prezidenta zaparkovať problém Ruska niekam do ústrania a sústrediť sa na Čínu Putina len povzbudí.

Pirátstvu sa darí – priamo v srdci Európy. A európski lídri s tým zatiaľ nič nerobia.

V časoch minulých generácií iba šťastná menšina zaznamenala a odkázala potomkom svoju históriu. Väčšina bola dostatočne zaneprázdnená tým, aby sa udržala nažive.

Kremeľ napína svaly a odhaľuje nebezpečnú priepasť medzi Európou a USA. Francúzi a Nemci vysielajú demoralizujúce signály, Američania sú z toho zúriví.

Prečo je také ťažké vyhnúť sa produktom dnešného stalinizmu, rasistického, technickodystopického a imperialistického režimu, ktorý v súčasnosti riadi Čínu?

Šikanovanie zo strany Pekingu môže z krátkodobého hľadiska fungovať, ale nakoniec vzbudí hnev.

Angličania sa oneskorene prebúdzajú zo svojej koloniálnej minulosti, Rusi ju stále popierajú. 

Počujete, ako v Kremli strieľajú zátky od šampanského?

Pri protestoch za oslobodenie Navaľného je rozhodujúce načasovanie.

Nastupujúci americký prezident očakáva od Európy, že ho podporí v spore s Čínou a že si svoje vlastné problémy bude riešiť sama.

Jedným smerom prúdia nahnevané slová, opačným ropa, plyn a špinavé miliardy. Ak chceme, aby Putinovho kritika vo väzení nezabili, musí sa to skončiť.

V päťdesiatych rokoch bolo ľahké pochopiť, prečo Blaka zviedol prísľub komunistickej budúcnosti. Takáto viera len zriedka prežila kontakt s realitou. Na Blakovi bolo preto skutočne zarážajúce, že si svoje marxistické presvedčenie udržal až do konca – a ešte ďalej.

Ruská predstava normálneho je zničujúca a prežitá. Krajina na to raz príde, ale určite to nebude veľmi skoro.

Podľa ruského ministra treba medzinárodné právo prísne dodržiavať, no len s výnimkou, keď Rusko cíti, že ho treba porušiť.

V kremeľských predstavách má pravdu ten, kto má moc, a Arménsko, ktoré je slabé a doteraz bolo príliš sebavedomé, si z tohto pohľadu za svoje nešťastie môže samo.

Hoci by európski spojenci mali privítať Bidenovo zvolenie, najmúdrejšie by bolo, keby prijali aj to, že v niektorých témach mal pravdu jeho predchodca.

Západ sa Číne podriaďuje. Napríklad hollywoodske štúdia, ktoré sú veľmi závislé od čínskych kín, od roku 1997 nenakrútil film, čo by bol k tejto krajine kritický.

Rozhodnutia, ktoré sa zvykli robiť vo Washingtone, v Londýne, Berlíne a Bruseli, sa dnes prijímajú v Moskve, Ankare a Teheráne.

Keď sa raz stane rutinou letieť na Taiwan rokovať nielen o obchode, investíciách a zdravotnej starostlivosti, ale aj o bezpečnostnej politike, tyrani z Pekingu sa nebudú mať kam obrátiť.

Prívrženci Lukašenkovho režimu by boli nadšení, keby mohli povedať, že prodemokratické protesty sú skutočne len „farebnou revolúciou“ financovanou Georgeom Sorosom a organizovanou západným spravodajskými službami.

Sebavedomé politické vedenie zvyčajne nepociťuje potrebu mikromanažovať každý detail histórie a geografie.