Ján Pavol II. by sa dnes dožil 100 rokov, k Slovensku mal osobitný vzťah.

Nová generácia kresťanských politikov sa nevyhne politickej konfrontácii s metódami vládnutia súčasného premiéra.

Je ľahšie zápasiť s jedným človekom na čele krajiny ako s jej občanmi, ktorí si vyberajú stále vodcovské typy.

Jeden človek často môže byť nositeľom kontinuity spoločenstva a nádeje.

Za ľudí by sa mohli inšpirovať v histórii KDH, ktoré malo svojho čestného predsedu.

Všetci cítime, že nemáme svoj osud v rukách. Pokoj nám prináša len dôvera v niečo alebo Niekoho.

Ľuďom na Slovensku stačí často emociálny zážitok, na reflexiu nemajú vôľu.

Chceme, aby padla vláda Smeru, ale keď sa pozeráme, čo ponúka dnešná opozícia, chce sa nám zvolať „kráľ je nahý“.

Zatiaľ posledné vzopätie Slovenska trvá už takmer tri roky.

Štyridsať rokov života v totalitnom režime možno prirovnať k štyridsaťročnému putovaniu židovského národa do zasľúbenej zeme.

Napriek všetkému najsilnejší a najkrajší pocit po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu je stále údiv zo slobody.

Zmluvy a zákony medzi štátom a cirkvami nepriniesli v spoločnosti žiadne napätia.

Ak predstavitelia nastupujúcej politickej generácie uveria, že víťazia a môžu hovoriť a robiť, čo chcú, tak narazia na neprekonateľný múr.

Jedno z najväčších námestí v Petržalke nesie názov po organizácii, pre ktorú ľudský život nemal žiadnu hodnotu.

Bez pamäti a bez symbolov, ktoré sú zhmotnenými odkazmi minulosti, nemôže žiadne spoločenstvo dospieť.

Slovensko je na tom pri 30. výročí pádu komunizmu z týchto krajín najlepšie.

Slovensko stojí na rázcestí a v tejto chvíli sa rozhoduje o tom, či bude slušnou alebo neslušnou krajinou.

Viackrát hovoril: „Zhoďme všetko zlé z minulosti zo stola a poďme stavať nové.“