Amerika i ostatné krajiny NATO by v krajine mali ponechať aspoň časť vojakov. Nie, aby vyhrali, ale aby spolu s Afganistanom neprehrali.

Z viacerých dôvodov ide na európskom kontinente veľa vecí dole vodou a neexistuje jeden spôsob, ako tomu zabrániť. Navyše tentokrát nepomôže ani Amerika.

Zosnulý americký prezident nastavil štýl a očakávania, počúval a trval na formálnom procese. A potom viedol.

Dôležitejší ako akékoľvek sankcie by bol verejný i súkromný tlak na saudskoarabského korunného princa, ktorý by mal ukončiť vojnu v Jemene a neprehlbovať konfrontáciu s Iránom.

Vo vzťahu s Tureckom sme vychádzali z dvoch predpokladov: že ide o liberálnu demokraciu a že v medzinárodnej politike stojí na našej strane. To už neplatí.

Americký prezident nedbá na prípravu ani na spoločné komuniké, a to prináša veľa rizík.

Keby sa Severná Kórea otvorila západným podnikateľom, čoskoro by zistila, že sa v nej ešte intenzívnejšie objavujú aj západné idey.

Američania opúšťajú doterajší systém a iným krajinám chýba buď záujem tento systém udržať, alebo prostriedky, ktoré na to treba.

Dnes je Pakistan slabým štátom, ale zajtra môže zlyhať úplne. To by bola nočná mora, pretože jadrové zbrane by sa mohli dostať do rúk teroristom.

Kurdi spĺňajú všetky kritériá, aby mohli vyhlásiť nezávislý štát, ale narážajú na odpor všetkých štátov, v ktorých žije početná kurdská menšina. No dôležité je o tom aspoň rokovať.

Napriek treniciam žije Ázia v mieri aj preto, že žiadna krajina nechce ohroziť svoj ekonomický rast. Lenže to nemusí trvať večne.

Musíme zobrať na vedomie, že niektoré problémy sa vyriešiť nedajú a prinajlepšom ich možno len manažovať.

Izrael ani Palestínčania nie sú pripravení vyriešiť otázky, ktoré ich rozdeľujú. A obe strany na túto patovú situáciu doplácali a doplácajú.

EÚ je potrebné znovu premyslieť. Musí sa odkloniť od uniformného prístupu k niečomu pružnejšiemu.

Svet, ktorý nie je ochotný splniť svoju povinnosť chrániť osoby, ako sa najnovšie ukazuje v Sýrii, sa ťažko zomkne v mene sôch, rukopisov a obrazov.

Trump sa prihlásil k doktríne „Amerika na prvom mieste“. Pokiaľ tento prístup pretrvá, potom pokrok pri budovaní poriadku, aký si svet vyžaduje, nastane len vtedy, ak naň budú tlačiť iné veľké mocnosti.

Občiansku vojnu sa snažili zastaviť len silné slová, ale nepridali sa k nim primerané činy.

Od iných vlád by bolo múdre, keby robili viac, než len čakali a sledovali, ako sa nová americká administratíva vyvrbí.

Deliaca čiara nevedie len medzi stranami, ale aj v ich vnútri. Frakcie ich tiahnu do extrémov naľavo i napravo. Kompromis bude ťažký.

Utečenecká otázka je ďalším prípadom trhliny medzi tým, čo je potrebné pre vyriešenie globálneho problému urobiť, a tým, čo je svet ochotný splniť.

Vojna v Iraku bola chybou, ale jej pokračovaním by bolo presvedčenie, že akákoľvek intervencia vo svete je neprijateľná.

Hranica medzi Sýriou a Irakom podľa všetkých faktických meradiel zmizla. Milióny mužov, žien a detí zisťujú, že žijú v krajine, ktorá nie je ich.

Prevládajúca zlá nálada v USA môže zosilniť dôraz politických predstaviteľov na domáce záležitosti.

Západ má dosť problémov aj bez prípadného odchodu Londýna z Európskej únie. Ak by k nemu došlo, veci by sa ešte zhoršili.

Putin je milovníkom bojových umení a jeho akcie v Sýrii sú v súlade s mnohými ich princípmi, vrátane dôležitosti rozhodujúceho úderu.

Problémy Číny nie sú dôvodom na úľavu pre jej kritikov. Ak ich nevyrieši, mohla by si namiesto modernizácie vybrať nacionalizmus.

Obamove slová, že výsledkom rokovaní je, že sa zastavilo šírenie jadrových zbraní v regióne, sú prinajlepšom predčasné.

Výber budúceho amerického prezidenta sa práve rozbieha. Aj keď o ňom rozhodnú americkí voliči, bezprostredne sa týka aj zahraničia.