Stalo sa to takto: čítali sme návrh ústavného zákona, za ktorý zdvihlo ruku 44 (takmer každá tretia) z poslankýň a poslancov. Jeho cieľom bolo obmedziť práva transrodových ľudí na to, aby mohli žiť v súlade so svojou skutočnou identitou a vziať status rodín LGBTQI+ ľuďom, ktorí spoločne vychovávajú deti.

Keď tá dávka – materské, ktoré môže poberať aj mama aj otec – nielen obvyklého pol roka, ale dva krát pol roka, vznikla, tlieskala som v stoji. Konečne prišlo niečo, čo mnohým uľahčí rozhodovanie, kto, ktorý z rodičov, ostane s miminom, či lezúňom doma. Ten polrok, kedy dávka nevydá len tak na 2 rožky, polievku a plienky denne, ale vyráta sa percentuálne z toho, koľko kto posledné roky odviedol do sociálneho systému, môže byť pre rodičov fajn motiváciou k lepšiemu životu a šancou neprísť o tie top miminovské roky. A aj začiatok toho, aby si dvaja ľudia nastavili rodinné systémy a vzťahy rovnocenne.

Každé dieťa na Slovensku môže byť na chvíľu „štátne“. Stačí, ak sa jeho rodičia nedohodnú ako sa oň budú starať po tom, čo sa rozídu. Potom, keď vletia do súdneho sporu mu je okamžite ustanovený kolízny opatrovník, ktorý ho zastupuje – vlastne je to taký advokát dieťaťa. A to, ako ten „advokát“ komunikuje so svojím klientom, vašim dieťaťom, vyzerá najčastejšie takto: sociálna pracovníčka či pracovník zhodnotí kde a ako býva, to je takzvané šetrenie v domácnosti, a raz – dva krát (skôr raz) ročne sa s dieťaťom stretne a rozpráva s ním. Za zavretými dverami, väčšinou krátko – pár minút, väčšinou v kancelárii, kde je ich viac (akože svedkovia). Vy si myslíte, že je to banalita (máte predsa kopec dôkazov o tom, ako žijete) – a potom s otvorenými ústami v súdnej sieni počúvate, ako ten cudzí človek navrhuje, koľko má s vami vaše dieťa stráviť víkendov, koľko nocí, koľko dní v roku si s ním môžete naplánovať dovolenku, alebo či bude musieť chodiť k psychológovi len preto, že jedného z rodičov nemôže ani cítiť. Zaostríte lepšie a uvidíte, že sudca tým slovám (na rozdiel od tých vašich) verí. Až vtedy vám dôjde, akú obrovskú moc tí nenápadní ľudia majú.

Sú takí blázni, čo z práce nechodia domov: umelci, živnostníci… tí si svoju prácu tak nejako stále nosia so sebou, nepočítajú hodiny, príplatky, prestávky ani gastrolístky. Ale tak sa rozhodli. Chceli a chcú byť slobodní, chcú si sami platiť odvody a dane, chcú byť sami sebe šéfom. Ale na Slovensku máme jednu zvláštnu skupinu ľudí, čo tiež robí, 24 (hodín denne) x 7 (dní v týždni)) x 12 (mesiacov v roku). Nie sú to ľudia v slobodnom povolaní, sú to obyčajní zamestnanci, s riadnymi pracovnými zmluvami, uzatvorenými v zmysle Zákonníka práce. Profesionálni rodičia v detských domovoch. Po podpise tých zmlúv vyfasovali pracovný predmet (štátne dieťa) a nejaké tie pracovné nástroje (plienky a sunar) a začali: 24 x 7 x 12… Tie hodiny a mesiace pracujú bez príplatkov za nadčasy, za nočné, za sviatky. S jedným gastráčom denne (ak vôbec). Jednoducho to, čo nájdete v ich pracovných výkazoch, je lož.

Keď som písala predchádzajúci blog o tom, ako tety a ujovia na úradoch žonglujú s osudmi štátnych detí, napadlo ma, že sa pozriem aj na to, či v bratislavskom kraji vôbec potrebovali v r. 2014 – 16 nový detský domov – navyše pre mrňatá. To sa dá ľahko zistiť. Na ústredí práce, sociálnych vecí a rodiny každomesačne spracúvajú tzv. obložnosť – tabuľky, z ktorých je jasné, koľko je miest (voľných aj obsadených) a pre aké deti (v akom veku, s akým problémom). A aj to, koľko tých detí žije v skupinách a koľko v profesionálnych rodinách. Tak som si sadla a napísala som 17. 2. 2016 na Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny žiadosť podľa Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Na odpoveď mali 8 pracovných dní – teda do 29. 2. 2016. Neodpovedali. Neodpovedali ani na urgenciu. V hlave sa mi zapla kontrolka. Vedela som, že kráčam dobrým smerom.

Pár rokov v štátnych službách ma naučilo vidieť svet úradníckou optikou a dopredu vedieť ako inštitúcie budú postupovať, keď niekto upozorní na ich prešľap. Keď vybuchla kauza súkromného detského domova PETO, tušila som, čo bude nasledovať. Lucii som povedala: „Stav sa, že prvé čo urobia, keď to praskne, bude, že „opatrovateľky detí“, ktoré ešte pred týždňom hľadali inzerátmi, premenujú na profesionálne matky a budú tvrdiť, že tie s deťmi žijú priamo v tom dome.“

Taký papier od psychológa, psychiatra, alebo zo sociálky, v poslednom čase aj od mediátora, vám vtedy, keď sa súdite o deti, zmení život šup šup. Menej kontaktu s deťmi, viac kontaktu s deťmi, alebo aj žiadny kontakt, či kontakt pol na pol, minimum prespávania, alebo žiadne prespávanie, polovica prázdnin, alebo len pár dní. Odborník na život vášho dieťaťa sa pozrie na váš príbeh a napíše posudok.

Chcete vedieť, ako sa skončil príbeh Lucie a Dášky z predchádzajúceho blogu? Sociálka svoj návrh na výchovné opatrenie voči divokej farmárke, podaný na súd 20. 2. 2015 len preto, že ju nechcela „len tak“ – iba na základe anonymného udania, bez toho aby jej bolo jasne vysvetlené, čo sa u nej doma ide sledovať – pustiť do svojho domu, 24. 3. 2015 zo súdu stiahla.

Zdá sa to jednoduché: keď sa rozhodnete, že u vás doma je miesto ešte pre ďalšie dieťa, podáte si žiadosť. Vydokladujete, aký je váš životný štandard (kde pracujete, kde bývate), predložíte doklady o svojej bezúhonnosti a o tom, že váš zdravotný stav vám umožňuje postarať sa o dieťa, pustíte sociálnych pracovníkov do svojho súkromia a psychológov do svojich vzťahov a zmýšľania, a potom už len čakáte, kým vám úradníčka zavolá, že má pre vás dieťa, s ktorým sa môžu stretnúť. Bežíte na úrad, kde si prečítate dokumentáciu o malom človiečiku, pozriete sa na jeho fotografie, alebo video a poviete, že sa s ním chcete stretnúť. A potom s rozhodnutím za ním bežíte do detského domova alebo do nemocnice, proste tam, kde je…

Deti bez rodiny nie sú tovar: nemôžete sa na ne chodiť pozerať a vyberať si z nich hocijako. Je to presne opísaný a stanovený proces.