Z čoho mám frustráciu? To si už naozaj táto krajina nezaslúži niečo iné? Len hádky, boj o moc, zradu, pod-pásovky, narcizmus, egoizmus, cynizmus a iný hnus, všetkých tých ktorí hovoria ide nám o Slovensko ale ich myšlienky, slová a činy ukazujú že nie? To naozaj sú tak príťažlivé tie korytá zo štátneho rozpočtu, chiméra vlajky víťaza vo fiktívnom volebnom boji , čo stojí za to, aby táto krajina, bola stále slabšia, bezmocnejšia, chorľavejšia, bez zmyslu a dôvodu existencie?

Slovensko je ako loď na rozbúrenom mori. Pani prezidentka Zuzana Čaputová môže byť majákom, ktorý ho ukotví na bezpečnom brehu.

Jednu z vecí, ktorú spôsobila tragická smrť Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je aj to, že mnohí sme sa zdesili z toho, kde až môže skončiť polarizácia presvedčenia – smrťou oponenta. preto si myslím, že snaha o premostenie je aj preventívnym opatrením voči eskalácii nálad, ktoré častokrát viedli až k občianskym vojnám. Otázka znie: „Môžeme sa rešpektovať tak aby nebolo poznačené naše svedomie?“ Lebo svedomie človeka by sa malo rešpektovať , bez ohľadu na to, na ktorej strane pomyselného mosta stojí.

(Z)vratky sú slovenským národným športom. Aj preto naša krajina vyzerá ako vyzerá. S nádejou vzhliadame niekoho, kto by to mohol zmeniť. Preto nemôže byť akceptovateľné, aby ten kto volá po očistení politického, etického a spoločenského života, kto zapaľuje sviečku pri vyjadrení piety a úcty voči zavraždenému človeku, ktorý zomrel pre odhaľovanie podvodov v najvyšších kruhoch a medzi iným poukazoval aj na (z)vratky, sám taký človek so sviečkou v ruke, bol nájdený ako taký, ktorý sa pošpinil (z)vratkami.

Ako ľudia máme radi spriaznené duše. Máme radi tých, ktorí majú radi tie iste kvety ako my, jedia tie isté jedlá ako my, fandia tým istým športovým klubom ako my. Sme totiž stvorení patriť k nejakej spriaznenej skupine, a tá sa väčšinou v nás vytára našimi preferenciami a presvedčením , ktoré často, či už v dobrom alebo v zlom vytvára filtrovanie a percepciu všetkých okolo nás. Vrátane potencionálnych lídrov v krajine kde žijeme. To je základ každého populizmu.

Empatia, je tá charakteristika nášho správania, ktorá najlepšie vystihuje lásku k blížnemu, a ktorá nadraďuje záujmy iných nad vlastné záujmy. Z celého srdca si želám, aby rok 2019 bol pre Slovensko znovuzrodením empatie, pretože nasledovný príbeh, je pre nás všetkých varovaním, že jej absencia dokáže vyústiť v smrti miliónov ludi.

Naši inžinieri, za posledných 30 rokov, svojim odhodlaním a obetou priniesli komunikačné spojenia, kde nikto iný nechcel ani vkročiť, spávali v pralesoch Afriky, obnovovali komunikáciu vo Fukušime, ktorá bola po havárii plná radiácie. 30 rokov driny a sebazaprenia. To je Huawei, ktorý poznám ja

Ak budeš pred horiacou budovou, pred zaplaveným domom, alebo troskami zahádzanom , po zemetrasení zničenom meste – budeš zisťovať, filtrovať, preverovať ľudí, ktorí potrebujú Tvoju pomoc, a rozhodneš sa pomôcť až potom a tým, ktorých si vyberieš?

„Je mi jedno, kto tu vládne, pokiaľ je mier!“ Táto veta zaznela v druhej časti poľského seriálu „1983“, ktorý začal vysielať Netflix. Seriál vynikajúco opisuje život v novodobej diktatúre, a tak v kontexte udalostí a zmien v ktorých žijeme, som sa rozhodol pozrieť hlbšie na obsah tej vety.