Všetky významné i tie najpozitívnejšie zmeny prinášajú so sebou zároveň nereálne očakávania.

V slovenských dejinách sa už viac ako sto rokov opakuje jeden jav: pri každej štátoprávnej a režimovej zmene prichádza k rozsiahlym majetkovým presunom.

Miesto štipky sebareflexie politici zo seba opakovane robia obete verbálneho lynčovania zo strany médií a len preto rezignujú na svoje funkcie.

Každodenný život sa môže zdať menej dramatický i menej „hrdinský“ než bojové akcie, ale nie je to pravda.

Obaja muži stáli pri formovaní židovskej partizánskej jednotky, ktorá sa zapojila do Povstania.

V situácii, kde vládnu nespokojnosť a pasivita spoločnosti, sa vytvára vhodná pôda, aby nám ochotne priskočili na pomoc rôzni samozvaní spasitelia.

Personálne zloženie i smerovanie výskumu ústavov na skúmanie totalitných režimov sa dostali pod kuratelu politických strán a hnutí.

V údajnom kapitulačnom dokumente nebolo ani slovo o kapitulácii.

Tolerancia by nemala byť iba snaha o zmierenie za každú cenu, ale aj boj so zlom a s nenávisťou.

Nacisti po „víťaznej vojne“ nerátali ani s trvaním svojho „vzorového“ satelitného štátu.

Medzi ponovembrovými ani dnešnými politickými elitami na Slovensku nemá autentického nasledovníka.

55 pracovníkov Historického ústavu SAV pripravilo originálnu knihu o našich dejinách.

Jedným z horúcich favoritov na najväčšieho Slováka je zbojník Jánošík. Jeho mýtus stále populisticky zneužíva politická propaganda.

Opäť sa vracajú otázky a dilemy, aké sme už v histórii zažili.

Keby 28. októbra 1918 nevzniklo Československo, o dva dni by sa slovenskí predstavitelia v Martine nemali k čomu prihlásiť.

Dnešná stredná a staršia generácia u nás mala príležitosť zažiť krátky „hviezdny čas“ až dvakrát.

Nepríjemné kritické slová a pripomínanie nepohodlných právd majú národ kultivovať a robiť odolnejším a zdravším.

Metódy dnešných extrémistov sa až nápadne podobajú nacistickej agitácii v Nemecku alebo taktike ľudákov v tridsiatych rokoch minulého storočia na Slovensku.

Čím viac sa operuje rôznymi „dejinnými poučeniami“, tým vypuklejšie sa u hlásateľov týchto fráz prejavuje až prekvapujúco nízka znalosť základných faktov.

Utečenci si nemali iba zachrániť vlastný život, ale hlavne informovať o prísne utajovanom priemyselnom mechanizme vraždenia.

Práve tie najtragickejšie udalosti, procesy a osobnosti spojené s dvoma totalitnými systémami v 20. storočí sú najčastejším objektom výskumu historikov.

Architekti a realizátori sociálneho inžinierstva ho vždy vedeli a vedia vysvetliť životnými záujmami národa.

Precitnutie býva veľmi bolestivé, lebo totalita napokon degraduje aj značnú časť svojich tvorcov – hlavne z radov inteligencie.

Problém asi bude, že mnohí včerajší i dnešní vrcholní politici si november 1989 nestačili všimnúť.

Doterajšie politické hnutia a ideológie, ktoré sľubovali rýchle riešenia, skončili pri metódach zla.

V zborníku Matice slovenskej sa historici v ankete o Tisovi dovolávali odpolitizovania historického výskumu, sami sa však politizovania dopúšťajú.

V dejinách je málo príkladov, keď dva rečovo i geograficky blízke národy dlho žijúce v nerovnakých podmienkach sa dobrovoľne vydávajú na spoločnú cestu.

Dionýz Lénard utiekol z Majdanku už v roku 1942. Na Slovensku napísal o zabíjaní správu.

Dilema politiky menšieho zla funguje ďalej aj po páde totalitných režimov.