Každodenný život sa môže zdať menej dramatický i menej „hrdinský“ než bojové akcie, ale nie je to pravda.

Obaja muži stáli pri formovaní židovskej partizánskej jednotky, ktorá sa zapojila do Povstania.

V situácii, kde vládnu nespokojnosť a pasivita spoločnosti, sa vytvára vhodná pôda, aby nám ochotne priskočili na pomoc rôzni samozvaní spasitelia.

Personálne zloženie i smerovanie výskumu ústavov na skúmanie totalitných režimov sa dostali pod kuratelu politických strán a hnutí.

V údajnom kapitulačnom dokumente nebolo ani slovo o kapitulácii.

Tolerancia by nemala byť iba snaha o zmierenie za každú cenu, ale aj boj so zlom a s nenávisťou.

Nacisti po „víťaznej vojne“ nerátali ani s trvaním svojho „vzorového“ satelitného štátu.

Medzi ponovembrovými ani dnešnými politickými elitami na Slovensku nemá autentického nasledovníka.

55 pracovníkov Historického ústavu SAV pripravilo originálnu knihu o našich dejinách.

Jedným z horúcich favoritov na najväčšieho Slováka je zbojník Jánošík. Jeho mýtus stále populisticky zneužíva politická propaganda.

Opäť sa vracajú otázky a dilemy, aké sme už v histórii zažili.

Keby 28. októbra 1918 nevzniklo Československo, o dva dni by sa slovenskí predstavitelia v Martine nemali k čomu prihlásiť.

Dnešná stredná a staršia generácia u nás mala príležitosť zažiť krátky „hviezdny čas“ až dvakrát.

Nepríjemné kritické slová a pripomínanie nepohodlných právd majú národ kultivovať a robiť odolnejším a zdravším.

Metódy dnešných extrémistov sa až nápadne podobajú nacistickej agitácii v Nemecku alebo taktike ľudákov v tridsiatych rokoch minulého storočia na Slovensku.

Čím viac sa operuje rôznymi „dejinnými poučeniami“, tým vypuklejšie sa u hlásateľov týchto fráz prejavuje až prekvapujúco nízka znalosť základných faktov.

Utečenci si nemali iba zachrániť vlastný život, ale hlavne informovať o prísne utajovanom priemyselnom mechanizme vraždenia.

Práve tie najtragickejšie udalosti, procesy a osobnosti spojené s dvoma totalitnými systémami v 20. storočí sú najčastejším objektom výskumu historikov.

Architekti a realizátori sociálneho inžinierstva ho vždy vedeli a vedia vysvetliť životnými záujmami národa.

Precitnutie býva veľmi bolestivé, lebo totalita napokon degraduje aj značnú časť svojich tvorcov – hlavne z radov inteligencie.

Problém asi bude, že mnohí včerajší i dnešní vrcholní politici si november 1989 nestačili všimnúť.

Doterajšie politické hnutia a ideológie, ktoré sľubovali rýchle riešenia, skončili pri metódach zla.

V zborníku Matice slovenskej sa historici v ankete o Tisovi dovolávali odpolitizovania historického výskumu, sami sa však politizovania dopúšťajú.

V dejinách je málo príkladov, keď dva rečovo i geograficky blízke národy dlho žijúce v nerovnakých podmienkach sa dobrovoľne vydávajú na spoločnú cestu.

Dionýz Lénard utiekol z Majdanku už v roku 1942. Na Slovensku napísal o zabíjaní správu.

Dilema politiky menšieho zla funguje ďalej aj po páde totalitných režimov.

Časté dejinné ruptúry na Slovensku prerušovali kontinuitu prirodzeného vývoja a zároveň deformovali stav a charakter politickej kultúry na Slovensku.

Prekonávanie zidealizovanej podoby historických tradícií je zložitý, niekedy aj bolestný, nikdy sa nekončiaci proces.

Opäť sa uplatnil zaužívaný model primitívnej demagógie. Historický ústav SAV vraj za štátne peniaze robí výskum z neslovenských, ba priamo z protislovenských pozícií.