Znova sa vytvára veľmi priaznivé prostredie na šírenie nezmyselných mýtov, tentokrát zaodetých hlavne do množstva konšpiračných „teórií“.

Princíp prezumpcie neviny treba rešpektovať, ale nie iba vtedy, keď to vyhovuje vlastným politickým záujmom.

Niektorým politikom pri ich výrokoch a činoch chýba čo len štipka zodpovednosti za svoje slová.

Hoci koronavírus je výsostne zdravotnícky problém, aj sem razantne preniká cynická politika.

Často upadáme do omylu, že racionálna, nesentimentálna interpretácia našej minulosti je nepriateľským, prípadne cudzím pohľadom na národné a štátne dejiny.

„Kaviarenskí povaľači“ a „duševní trpaslíci“ trápili časť Slovenska aj v roku 1940.

Politici, ktorí svojimi doslova trápnymi vyhláseniami ospravedlňujú neobhájiteľné činy, prejavujú pohŕdanie spoluobčanmi.

Historik nemá určovať, kto je vinný alebo nevinný. Dejepiscova úloha je hľadať, identifikovať a pomenúvať osobnú zodpovednosť.

Výsledky druhej svetovej vojny mali a majú jednoznačne oslobodzujúci význam.

Politická moc priam neomylne prenasledovala vždy tých najschopnejších tvorivých pracovníkov – najmä v oblasti spoločenských vied a kultúry vôbec.

Odhliadnuc od insitného obsahu podobných vyjadrení ma na Matovičových slovách znepokojilo, že politik znova dáva historikom rady, o kom, o čom a ako majú písať.

V štandardne fungujúcom parlamentnom demokratickom systéme nemožno očakávať po žiadnych voľbách prevratné zmeny.

Úlohu propagandy pri manipulácii s občanom najviac využívali a dodnes zneužívajú totalitné režimy.

Niektorí politici sú nepoučiteľní a presvedčení o vlastnej nenahraditeľnosti.

Všetky významné i tie najpozitívnejšie zmeny prinášajú so sebou zároveň nereálne očakávania.

V slovenských dejinách sa už viac ako sto rokov opakuje jeden jav: pri každej štátoprávnej a režimovej zmene prichádza k rozsiahlym majetkovým presunom.

Miesto štipky sebareflexie politici zo seba opakovane robia obete verbálneho lynčovania zo strany médií a len preto rezignujú na svoje funkcie.

Každodenný život sa môže zdať menej dramatický i menej „hrdinský“ než bojové akcie, ale nie je to pravda.

Obaja muži stáli pri formovaní židovskej partizánskej jednotky, ktorá sa zapojila do Povstania.

V situácii, kde vládnu nespokojnosť a pasivita spoločnosti, sa vytvára vhodná pôda, aby nám ochotne priskočili na pomoc rôzni samozvaní spasitelia.

Personálne zloženie i smerovanie výskumu ústavov na skúmanie totalitných režimov sa dostali pod kuratelu politických strán a hnutí.

V údajnom kapitulačnom dokumente nebolo ani slovo o kapitulácii.

Tolerancia by nemala byť iba snaha o zmierenie za každú cenu, ale aj boj so zlom a s nenávisťou.

Nacisti po „víťaznej vojne“ nerátali ani s trvaním svojho „vzorového“ satelitného štátu.

Medzi ponovembrovými ani dnešnými politickými elitami na Slovensku nemá autentického nasledovníka.

55 pracovníkov Historického ústavu SAV pripravilo originálnu knihu o našich dejinách.

Jedným z horúcich favoritov na najväčšieho Slováka je zbojník Jánošík. Jeho mýtus stále populisticky zneužíva politická propaganda.

Opäť sa vracajú otázky a dilemy, aké sme už v histórii zažili.

Keby 28. októbra 1918 nevzniklo Československo, o dva dni by sa slovenskí predstavitelia v Martine nemali k čomu prihlásiť.