Jedným z horúcich favoritov na najväčšieho Slováka je zbojník Jánošík. Jeho mýtus stále populisticky zneužíva politická propaganda.

Opäť sa vracajú otázky a dilemy, aké sme už v histórii zažili.

Keby 28. októbra 1918 nevzniklo Československo, o dva dni by sa slovenskí predstavitelia v Martine nemali k čomu prihlásiť.

Dnešná stredná a staršia generácia u nás mala príležitosť zažiť krátky „hviezdny čas“ až dvakrát.

Nepríjemné kritické slová a pripomínanie nepohodlných právd majú národ kultivovať a robiť odolnejším a zdravším.

Metódy dnešných extrémistov sa až nápadne podobajú nacistickej agitácii v Nemecku alebo taktike ľudákov v tridsiatych rokoch minulého storočia na Slovensku.

Čím viac sa operuje rôznymi „dejinnými poučeniami“, tým vypuklejšie sa u hlásateľov týchto fráz prejavuje až prekvapujúco nízka znalosť základných faktov.

Utečenci si nemali iba zachrániť vlastný život, ale hlavne informovať o prísne utajovanom priemyselnom mechanizme vraždenia.

Práve tie najtragickejšie udalosti, procesy a osobnosti spojené s dvoma totalitnými systémami v 20. storočí sú najčastejším objektom výskumu historikov.

Architekti a realizátori sociálneho inžinierstva ho vždy vedeli a vedia vysvetliť životnými záujmami národa.

Precitnutie býva veľmi bolestivé, lebo totalita napokon degraduje aj značnú časť svojich tvorcov – hlavne z radov inteligencie.

Problém asi bude, že mnohí včerajší i dnešní vrcholní politici si november 1989 nestačili všimnúť.

Doterajšie politické hnutia a ideológie, ktoré sľubovali rýchle riešenia, skončili pri metódach zla.

V zborníku Matice slovenskej sa historici v ankete o Tisovi dovolávali odpolitizovania historického výskumu, sami sa však politizovania dopúšťajú.

V dejinách je málo príkladov, keď dva rečovo i geograficky blízke národy dlho žijúce v nerovnakých podmienkach sa dobrovoľne vydávajú na spoločnú cestu.

Dionýz Lénard utiekol z Majdanku už v roku 1942. Na Slovensku napísal o zabíjaní správu.

Dilema politiky menšieho zla funguje ďalej aj po páde totalitných režimov.

Časté dejinné ruptúry na Slovensku prerušovali kontinuitu prirodzeného vývoja a zároveň deformovali stav a charakter politickej kultúry na Slovensku.

Prekonávanie zidealizovanej podoby historických tradícií je zložitý, niekedy aj bolestný, nikdy sa nekončiaci proces.

Opäť sa uplatnil zaužívaný model primitívnej demagógie. Historický ústav SAV vraj za štátne peniaze robí výskum z neslovenských, ba priamo z protislovenských pozícií.

Ak vám vo vede chýbajú argumenty, môžete sa vydávať za martýra, ktorého názory potláčajú.

Ako sa dá chrániť vlastný demokratický systém primeraným použitím represívnych metód?

V apríli uplynie 120 rokov od narodenia zakladateľa modernej slovenskej historiografie Daniela Rapanta, výnimočnej postavy slovenskej vedy a kultúry.

Jedným z najrozšírenejších mýtov je tvrdenie, že nový štát vznikol ako dôsledok štátoprávnych túžob slovenského národa. Žiadne dokumenty to nepotvrdzujú.

Počet hodín dejepisu je na Slovensku najnižší zo všetkých krajín Európskej únie.

Dolnozemský Slovák pomáhal cez vojnu zachraňovať ľudí pred prenasledovaním. Sám umrel v Mauthausene.

Polemika s lídrami extrémistov je neúčinná. Predovšetkým treba diskutovať s mladými.

Úplné ovládnutie médií je v totalitných systémoch bežnou normou. Celkom imúnne však nie sú ani režimy parlamentnej demokracie.

Politické elity nie sú schopné a ochotné vyrovnať sa s temnými udalosťami a osobami z 90. rokov.