Moment, keď sa má sudca vzoprieť, nastáva vtedy, keď napätie medzi tým, čo všeobecne považujeme za prirodzené, a tým, čo je napísané v zákone, je priam neznesiteľné.

Oslobodenie Kočnera a Zsuzsovej neznamená, že nič zlé neurobili. Kolegovia sa nezhodli v názore na to, čo je preukázané, iný majú názor na preskúmateľnosť, logiku napísaného.

Nevyžívame sa v zatváraní ľudí a nemädlíme si ruky spôsobom, že „aj na teba došlo“.

Etická komisia by mohla byť k dispozícii aj sudcom, ktorí si nie sú istí, či pri riešení etických dilem volia správny postup.

Aj dnes stále platí to, pod čo sa v roku 2009 podpísalo 116 sudcov: Slobodný sudca je právom občana a byť slobodným je povinnosťou sudcu.

Nespochybniteľnou pravdou v súvislosti s „tlakom politiky na justíciu“ je len jedno – prípadné zametanie káuz pod koberec políciou alebo prokuratúrou nemá s justíciou absolútne nič spoločné.

Sudcovia z povahy svojej funkcie nesmú byť glosátormi politického života v krajine, ktorá im okrem iného zverila aj nezávislú kontrolu tohto politického života.

Od sudcu nemožno očakávať, že bude glosátorom aktuálnych tém, no aj my máme právo nezdržať sa.

Súdna moc nemôže kreovať „samu seba“, nemôže ísť o totálne uzavretý systém a primeraná angažovanosť ostatných mocí v štáte je priam nevyhnutná.

Sudcovia sa nebránia serióznej kritike, ale ťažko sa im pregĺga nie zriedkavá povrchnosť mediálnych výstupov o ich práci.