Jedni tvrdia, že druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939, iní, že anglo-americkými (nepoužívajú označenie Spojenci) náletmi na Slovensko – aj takí sú –, ďalší, že v lete 1944.

Povstanie sa nedá odložiť do skrine ako zimník. Treba ho zobrať z úst politikom a hovoriť o ňom nielen na konci augusta.

Ak existuje v strednej Európe múzeum absurdna, je ním sústava pevností v Komárne a Komárome.

Ak sa k odkazu ľudí z Normandie roku 1944 nehlásime, tak do pekla s nami. Ale nie so všetkými.

Na dramatické zábery leteckých katastrof sme si zvykli, ale obraz bežiacich ľudí s kuframi je desivo nový.

Stačí niekoľko dní, aby človek v Prahe pocítil energiu prisťahovalcov.

Nebojme sa byť rozdelení. Spojiť nás môže iba budúcnosť.

Starý muž prestane čítať list od strateného syna. Po líci opatrne kĺže slza.

Bruegelove obrazy sú o oslobodení od dogmy. Dovtedy záväzné témy sa dostávajú na perifériu obrazu aj perifériu života.

Dôvod na vojnu nemusí vyzerať dramaticky. Niekedy vyzerá smiešne.

Už počas prvej svetovej vojny robili vojaci odposluchy. Počúvali zvuky v zákopoch, ozveny delostreľby a kopanie ženistov. 11. 11. 1918 o 11:00 nastalo ticho. Bol mier.

Brno je nenásytná chobotnička, ktorej chýbajú stratené menšiny, tak ich nahrádza slovenskou.

Ľudí jak v opere, tlieskali a kričali, keď obhajca hovoril, že útek neni zločin, ale láska k slobode

Vzniká nový mýtus o tom, ako sme v auguste ’68 hrdinsky vzdorovali. Po polstoročí by sme si však mohli dožičiť pravdu.

Prečo mnohých na Slovensku fascinujú Noční vlci? Komu čo priniesli jazdy kozákov?

Ak sa hovorí o roku ´68, hovorí sa o komunistoch, citujú sa bývalí, ktorí sa polepšili a vyzerá to, že okrem nich tu nikto iný nežil. Žil.

Zvaliť všetko na jednu masu svalov je ako liečiť rakovinu aspirínom.

V drsných časoch sa darí humoru, pretože humor je zbraňou slabých. Je to milé, ale nestačí.

Kedy nastáva okamih zlomu, po ktorom padajú vlády?

Likvidovalo sa všetko, pamäť, zbierky, synagógy. A predsa sa nezabudlo. Vyšla dôležitá kniha Židovské pamiatky na Slovensku.

Keď zomrie starý človek, je to, ako keď zhorí knižnica.

Štyri roky pred smrťou si mohol Ghirlandaio dovoliť luxus veľkorysosti.

Tí čo robia so Shakespearom, volia jeho gestá.

Jen si pískej, fašisto, spojenci jdou najisto! Je príliš skoro, aby si to Slovensko mohlo povedať.

Hranice a ročné obdobia sa menia. Scvrkávajú sa už od Rímskej ríše.

Ak je na začiatku ústavy slovo národ, zapne sa červená kontrolka, problém.

Každý rok sa opakuje nemenný rituál pripomínania augustovej okupácie Československa v roku 1968. Citujú sa emotívne archívne nahrávky, opakujú sa klišé o napadnutí.     

Najviac sa človek nenaučí v škole, ale v lete, keď učenie nevyzerá ako učenie.

Dcéra manželov Kalinovcov si myslí, že ich knižnica by mohla byť v Pistoriho paláci Bratislave. Nie ako múzeum, ale ako živá knižnica. Výborný nápad. Lenže mesto si to nemyslí. Otázka je prečo.