Konšpiračné príbehy tu boli vždy. Šírili sa aj v minulosti a stačilo im na to dokonca iba ústne podanie, aby vyústili aj do tragických udalostí. Takéto pokrivené príbehy, často založené na konšpiračných mýtoch, boli príčinou mnohých pogromov a vojenských konfliktov. Rozmachom internetu a sociálnych sietí sa však stali súčasťou našej každodennosti.

Pred časom bolo komické sledovať, ako na sociálnej sieti reagovali voliči a sympatizanti jedného neobyčajného politického hnutia na úryvok z knihy Ako umiera demokracia. Na Denník N, ktorý týmto textom propagoval knihu vlastného knižného vydavateľstva, sa zniesla nepochopiteľná spŕška virtuálneho davového hnevu.

Kniha Kresťanstvo (Dejiny náboženstva, ktoré zmenilo svet) je jasnou voľbou pre každého čitateľa. Tým, ktorí kresťanstvo vnímajú iba cez rôzne folklórne floskuly, pričom nemám na mysli iba fundamentalistických ateistov, ale aj mnohých praktizujúcich kresťanov, môže otvoriť nové obzory. Pre tých, ktorí sa daným fenoménom precíznejšie zaoberajú, môže zase rozšíriť poznatky, prípade otvoriť nové vnútorné myšlienkové polemiky, či ponúknuť filozofické a názorové inšpirácie do diskurzu, ktorý vedú s inými.

Snažím sa pár rokov sledovať slovenských autorov, ktorí píšu aj žánrovú literatúru. V súčasnosti už je pár takých, ktorí dokážu napísať výbornú detektívku, kriminálku, obstojnú sci-fi, no čo sa týka hororových thrillerov, tam sú podľa mňa ešte stále veľké medzery.

Prašina sa aj v záverečnej časti trilógie s názvom Biela komnata ešte stále týči nad Prahou ako čierny útes uprostred oceána svetiel, blikajúcich reklám, cinkajúcich električiek a blikajúcich modrých obrazoviek. Šibeničný vrch je ešte stále útočiskom tých, pre ktorých je okolitý svet príliš veľký a nepokojný.

Šeptuchy sú napísané akoby v štýle magického realizmu. Aspoň mne to na mnohých miestach pripomínalo Sto rokov samoty. Je to však iba moja asociácia, a pre tých, ktorí knihu nečítali je nutné vysvetliť, že Šeptuchy sa neodohrávajú v bájnom latinsko-americkom Maconde, ale na pomedzí medzí Poľskom a Bieloruskom.

Je trocha paradoxné, že jednu z najlepších kníh minulého roka nášho knižného trhu s názvom Ľudskosť, vydalo vydavateľstvo novín a teda akási fabrika na správy. V čom je ten paradox? V tom, že jej autor Rutger Bregman je toho názoru, že v súčasnosti v humanitu a dobro neveríme najmä pod váhou ťaživých informácií, ktoré nám dennodenne servírujú média.

Iana McEwana mám rád najmä kvôli tomu, že dokáže napísať strhujúci príbeh a nepotrebuje na to stovky strán. Tento autor disponuje neuveriteľnou schopnosťou otvárať prostredníctvom literatúry témy o konfliktoch morálky, lásky, náboženstva a rozumu. Najnovšie jeho dielo však nie je typický Ian McEwan.

Stig Dagerman sa mohol zapísať do sveta veľkej svetovej literatúry, keby ako 31 ročný nespáchal samovraždu. Za svoj krátky tvorivý život však stihol napísať štyri romány, zbierku poviedok, štyri drámy a jednu originálnu a sugestívnu knihu reportáži z povojnového Nemecka.

Hans Graf von Lehndorff bol nemecký lekár a spisovateľ, vychovaný ako patriot. Už pred druhou svetovou vojnou sa výrazne vyhradzoval voči nacizmu a politike NSDAP. K týmto postojom ho predurčovalo aj jeho náboženské presvedčenie. Bol otvoreným kresťanom, protestantom, aktívnym v cirkvi. Aj jeho hlboká viera mu výrazne pomohla prežiť ťažké životné situácie.

Ústrednou témou najnovšieho románu Iana McEwana s názvom Stroje ako ja (Machines Like Me, 2019) je umelá inteligencia. Niežeby táto problematika nebola v literatúre spracovaná už niekoľkokrát, v kvalitnej žánrovej dokonca unikátne, no McEwanova verzia je predsa len v niečom osobitá.

Knižný svet je ako paralelný vesmír, v ktorom existuje množstvo ďalších mikrosvetov. Je vyplnený literárnymi galaxiami, obsahuje tiež žánrové hmloviny, množstvo stálic a aj padajúcich hviezd. Niektoré jeho knihy sú ako čierne diery, vtiahnu vás do deja alebo ich atmosféra vám rozorve dušu a následne vypľuje na opačnej strane vesmíru.

Tak ako vo svojich prvých dvoch románoch Mäso a Sviňa, aj v úvode románu s názvom Hnev, Arpád Soltész vyhlasuje, že jeho najnovšia kniha opäť nie je literatúrou faktu, a že sa skutočne nejedná o jeho memoáre. Toto tvrdenie je nespochybniteľný fakt, no zároveň každý, čo i len trocha zorientovaný čitateľ pochopí, že všetky jeho romány sa sčasti zakladajú na udalostiach, ktoré sa reálne stali, alebo sa stali trocha inak.

Vrahovia mesiaca kvetov je vynikajúca reportážna nonfiction literatúra, v ktorej autor veľmi pútavo zhrnul objektívne a dostupné poznatky o záhadných vraždách osažských Indiánov. Rozpletá jednotlivé vraždy, popisujúc ich rozuzlovanie tak, ako ich spracovávali a vyšetrovali novodobí kriminalisti, ktorí sú neskôr známi ako agenti FBI.

Procesy s čarodejnicami sú už síce dávnou minulosťou, ale ženy za svoje práva musia bojovať aj v dnešných časoch a autorka nepopiera určitú aktuálnosť Agátinho príbehu.

Aj v tomto prípade platí, že dej je dokonale prozaický, poučný, tajomný, napínavý a zábavný zároveň. Tento súlad je v podstate najväčšou devízou celej série. Čitateľ za cenu jednej knihy získa bohato rozvrstvený príbeh, v ktorom je permanentne držaný v napätí, miestami sa však aj zabáva, ba dokonca smeje, a popritom sa mnohému podučí.

V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa veľa diskutovalo o otvorenej občianskej spoločnosti. Aj napriek negatívam transformujúcej sa spoločnosti a snahám mečiarovskej politiky o autoritatívny typ štátu, bola v spoločnosti stále výrazne prítomná pozitívna vízia, že Slovensko by malo patriť na Západ, a že si jeho občania zaslúžia žiť v liberálnej demokracii.

Ak si dokážete oddýchnuť aj pri čítaní napínavých románov, mám pre vás dva knižné tipy. Román Stratený muž je síce o čosi pomalšie plynúcim rodinným detektívnym príbehom, no napriek tomu je napínavý až do samého konca. Šialená hra je zase dynamická jazda plná zvratov a psychologických zápletiek s prekvapivou a nepredvídateľnou pointou.

V januári 2020 som sa zúčastnil diskusie s pánom Ivanom Kamencom – historikom a asi najväčším odborníkom na holokaust na Slovensku, ktorý okrem iného vyslovil názor, že aj napriek množstvu faktov, ktoré o predmetných udalostiach máme a tiež veľmi spoľahlivej historiografickej rekonštrukcii slovenského holokaustu, ešte stále nedisponujeme úplne komplexným obrazom o tejto našej tienistej histórii.

Oleg Sencov sa narodil na Kryme ako etnický Rus, no dušou je Ukrajinec. Aj preto sa nedokázal zmieriť s ruskou anexiou Krymu. Jeho angažované protesty voči tomuto okupačnému aktu, mu Rusko oplatilo 20 ročným väzením. Odsúdili ho v politicky vykonštruovanom procese v roku 2015, no našťastie sa po piatich rokoch dostal na slobodu. V ruskom žalári tento vyštudovaný ekonóm a režisér napísal zbierku poviedok s názvom Marketér.

Román Šarkany je zaujímavým poetickým, pokojne môžem napísať, že už aj historickým románom, keďže jeho dej sa odohráva v prvej polovici 20. storočia. Napísal ho francúzsky spisovateľ Romain Gary, vlastným menom Roman Kacew, a vo Francúzsku vyšiel ešte v roku 1980. Na slovenské vydanie sme si teda museli počkať skoro 40 rokov a trúflo si na to iba malé novovzniknuté vydavateľstvo.

Kozmonov hlavný hrdina Marek Wolf sa zo slovenských súčasných detektívok asi najviac podobá na jeho slávnejšieho kolegu Harryho Holea (Jo Nesbø). Je to tiež nonkomforný samotár s komplikovanou rodinnou anamnézou, pohybujúci sa medzi svetmi podsvetia a bojom za spravodlivosť, a dokonca aj medzi dvoma odlišnými geografickými a jazykovými lokalitami (Slovensko, Kanada).

V súvislosti s Prahou mám také dva malé, a vôbec nie neuskutočniteľné knižné sny. Prvým je poprechádzať sa jej ulicami, inšpirovaný historickou detektívkou Krv prvorodených od Juraj Červenáka, a tým druhým je, prejsť sa zákutiami imaginárnej Prašiny Vojtěcha Matochu.

Každý proces transformácie spoločnosti býva bolestivý. Stredná Európa s tým má niekoľko traumatických skúseností a dokazuje to aj maďarský román Spiatočka.

Občas si kladiem tieto otázky: Prečo Škandinávia dominuje v žánroch ako sú detektívka a krimi? Čo je vlastne príčinou ich celosvetového úspechu? Prečo dobré detektívky nevznikajú aj na Slovensku? Priznám sa, ani na jednu z týchto otázok nemám žiadnu relevantnú odpoveď, hoci občas dobré detektívky vznikajú aj na Slovensku.

Pri výklade dejín sa iba ťažko dá aplikovať hypotetická metóda ich výkladu: čo by bolo keby? O to viac sa však dá s dejinami pohrať v prozaickej tvorbe, pričom tvorivý autor s dobrou fantáziou dokáže vytvoriť alternatívne dejiny pre akéhokoľvek historické obdobie. V roku 1998 sa to podarilo Igorovi Otčenášovi. V roku stého výročia úmrtia M.R. Štefánika sa s novodobými dejinami Slovákov pohral zase spisovateľ Michal Hvorecký.

Svet sa za ostatné storočie zásadne zmenil, ale väčšina západniarov si napriek tomu o jeho zvyšku myslí, neaktuálne veci. Vo svojej knihe Moc faktov to uvádza Hans Rosling (1948–2017). Tvrdí, že väčšinu sveta stále vnímame ako rozvojovú, s nízkou úrovňou života, teda veľmi zaostalé miesto s vysokou úmrtnosťou. Opak je však pravdou.

Nebudem tajiť, že najnovšiu knihu Juraja Červenáka – Les prízrakov, som čítal o trocha skôr ako bežní čitatelia. Bolo to so súhlasom autora a aj vydavateľa. Je zbytočné tiež zastierať, že som celkom oddaný fanúšik autora, a to najmä jeho série Kapitán Stein a notár Barbarič.

„Na detstvo nemám ani jednu šťastnú spomienku.“ Tak znie prvá veta autobiografického románu Édouarda Louisa Koniec Eddyho. Čitateľ sa na nasledujúcich stranách presviedča, že tieto pocity autora – hlavnej postavy, sú oprávnené, keďže hneď úvodná scéna až veľmi naturalisticky popisuje akému šikanovaniu musel ako dieťa čeliť.

Pri súčasnom slovenskom preklade českej knihy často zaznieva otázka, prečo takýto preklad vôbec vzniká. Pre každého, kto vyrástol v spoločnom česko-slovenskom priestore sa prosto javí tento dotaz ako opodstatnený. Úplne sa však pritom zabúda na fakt, že po rozpade spoločného štátu, sú nové slovenské generácie síce vystavované českej televíznej kultúre, no nuansy českého textu a beletrie ich už môžu v čítaní s porozumením výrazne limitovať.