Občas si kladiem tieto otázky: Prečo Škandinávia dominuje v žánroch ako sú detektívka a krimi? Čo je vlastne príčinou ich celosvetového úspechu? Prečo dobré detektívky nevznikajú aj na Slovensku? Priznám sa, ani na jednu z týchto otázok nemám žiadnu relevantnú odpoveď, hoci občas dobré detektívky vznikajú aj na Slovensku.

Pri výklade dejín sa iba ťažko dá aplikovať hypotetická metóda ich výkladu: čo by bolo keby? O to viac sa však dá s dejinami pohrať v prozaickej tvorbe, pričom tvorivý autor s dobrou fantáziou dokáže vytvoriť alternatívne dejiny pre akéhokoľvek historické obdobie. V roku 1998 sa to podarilo Igorovi Otčenášovi. V roku stého výročia úmrtia M.R. Štefánika sa s novodobými dejinami Slovákov pohral zase spisovateľ Michal Hvorecký.

Svet sa za ostatné storočie zásadne zmenil, ale väčšina západniarov si napriek tomu o jeho zvyšku myslí, neaktuálne veci. Vo svojej knihe Moc faktov to uvádza Hans Rosling (1948–2017). Tvrdí, že väčšinu sveta stále vnímame ako rozvojovú, s nízkou úrovňou života, teda veľmi zaostalé miesto s vysokou úmrtnosťou. Opak je však pravdou.

Nebudem tajiť, že najnovšiu knihu Juraja Červenáka – Les prízrakov, som čítal o trocha skôr ako bežní čitatelia. Bolo to so súhlasom autora a aj vydavateľa. Je zbytočné tiež zastierať, že som celkom oddaný fanúšik autora, a to najmä jeho série Kapitán Stein a notár Barbarič.

„Na detstvo nemám ani jednu šťastnú spomienku.“ Tak znie prvá veta autobiografického románu Édouarda Louisa Koniec Eddyho. Čitateľ sa na nasledujúcich stranách presviedča, že tieto pocity autora – hlavnej postavy, sú oprávnené, keďže hneď úvodná scéna až veľmi naturalisticky popisuje akému šikanovaniu musel ako dieťa čeliť.

Pri súčasnom slovenskom preklade českej knihy často zaznieva otázka, prečo takýto preklad vôbec vzniká. Pre každého, kto vyrástol v spoločnom česko-slovenskom priestore sa prosto javí tento dotaz ako opodstatnený. Úplne sa však pritom zabúda na fakt, že po rozpade spoločného štátu, sú nové slovenské generácie síce vystavované českej televíznej kultúre, no nuansy českého textu a beletrie ich už môžu v čítaní s porozumením výrazne limitovať.

V roku 2016 celkom náhle odišiel do večnosti anglický spevák, hudobník, herec a umelec v širšom slova zmysle – David Bowie. Svoj pomník legendy si vybudoval už dávno počas svojho intenzívneho života a posledný nekonečný punc mu dal tiež sám, a to tesne po svojej smrti, keď vyšiel jeho posledný štúdiový album.

Predvianočný obchodný trh každoročne dokazuje, že okrem ponožiek je aj kniha zárukou vhodného vianočného darčeka, ak samozrejme darujúci nebol v časovej tiesni. V takom prípade sa vždy vyberá ťažko, preto ponúkam zopár tohtoročných knižných tipov, s ktorými sa môžete zoznámiť v teple domova alebo kancelárie.

Som presvedčený, že Vianoce nebudú nikdy Vianocami, ak sa v rodine nenájde niekto, kto by ostatných členov rodiny obdaroval knihami. Je to možno prejav mojej posadnutosti, a v tom prípade nech mi je odpustené, pretože tým trpím už od detstva. Možno preto som toho názoru, že deti by mali knihy dostávať úplne primárne. Budú im na prospech viac ako akákoľvek módna vychytávka z hračkárstva. Tá totiž už mesiac po Vianociach stratí na význame, ale kniha ich môže ovplyvniť na celý život.

Akými slovami by sa dnes dal opísať vzťah 19 ročného dospievajúceho chlapca a 48 ročnej zrelej ženy? Predstavme si teraz, akou optikou by sa na podobný milenecký vzťah nazeralo pred 50 rokmi, v konzervatívnom prostredí na predmestí Londýna?Presne na takomto mieste sa odohráva najnovší román Juliana Barnesa o láske s názvom Jediný príbeh.

Bezprostredne po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice som si prečítal mnoho textov, ktoré s touto nepochopiteľnou vraždou súviseli. Spätne som si prešiel aj niekoľko Kuciakových zásadných článkov, pretože tak ako väčšina konzumentov slovenskej žurnalistiky, ani ja som pred jeho umlčaním nedocenil zásadnosť a dôležitosť jeho investigatívnych textov.

Veta „Volajte ma Izmael“ je jednou z najznámejších fráz západnej literatúry. Pochádza z diela Hermana Melvillea – Biela veľryba. Po smrti autora bola jeho kniha považovaná za detskú dobrodružnú prózu, až neskôr bol docenený jej skutočný význam ako jedného zo zásadných románov amerického romantizmu.

Už predslov knihy Timothyho Snydera (Cesta do neslobody) by mohol byť učebnicovou kapitolou dejín 21. storočia. Americký historik sa od úvodu zarezáva do súčasnosti ako chirurgická píla. Kto je v dlhodobej ahistorickej a postfaktickej anestézii, pre toho bude čítanie tejto knihy úplne bezbolestné, tí ostatní sa budú musieť vyrovnať s bolestivou pooperačnou traumou.

Eva Umlauf sa narodila 19. decembra 1942 počas treskúcej zimy. Neboli to práve najlepšie roky na narodenie dieťaťa, pretože počas každej vojny sa vyhliadky na dobrý život výrazne znižujú. Okolnosti Evinho narodenia boli však ešte oveľa desivejšie. Miestom jej narodenia bol židovský pracovný koncentračný tábor v Novákoch.

Keď som sa začítal do tejto knihy s vedomím, že ide o žáner sci-fi, okamžite sa mi vynorili pred očami obrazy z 80. rokov 20. storočia. Predstavil som si vedecko-fantastické filmy, ktoré som v tom čase sledoval na VHS kazetách pochybnej kvality s monotónnym simultánnym prekladom, vlastne ani netušiac a nedúfajúc, že raz budem mať možnosť chodiť na filmy normálne do kina a pozerať ich na kvalitných médiách.

Keby ste sa ako nezainteresovaný čitateľ, ktorý ostatných 15 rokov žil v bezstarostnosti na ostrove bez informácií o Slovensku, začítali do najnovšej knihy Arpáda Soltésza, tak by ste možno jeho román Sviňa od začiatku vnímali ako prvoplánový pokus o akčno-kriminálny bestseller.

Román Jozefa Kariku Priepasť dosiahol za prvý deň predpredaja rekordné čísla. Už v prvý deň sa kniha dostala na prvé miesto v rebríčku bestsellerov. Tento úspech je určite na slovenskom trhu zaujímavý, ale vôbec nie prekvapujúci.

Katharinin kód je výborná oddychovka, ktorá ulahodí každému fanúšikovi klasickej detektívky a nesklame ani čitateľa, ktorý si obľúbil škandinávske reálie a mentalitu postáv severských kriminálok.

Som odchovaný na verneovkách a cestopisoch. Dnes ich už nečítam, ale neskrývam nadšenie, keď sa mi do rúk dostane kniha so skutočným príbehom o bádateľoch a dobrodruhoch, ktorý ako keby napísal sám Jules Verne, a ktorý má okrem toho ešte niekoľko pridaných hodnôt.

Na východe vraj nič nie je, hoci niektorí ľudia si tam celé roky plnili karpatskú variáciu amerického sna. Aj o týchto skutočnostiach píše Andrej Bán vo svojej knihe reportáží o východnom Slovensku, ktorá má názov Slon na Zemplíne.

Niekto by nazval smrť koncom, a niekto iný by to naopak označil za začiatok príbehu. Autor Jonas Hassen Khemiri si vybral tú druhú možnosť. Smrť hlavnej postavy povýšil na stredobod jeho života, okolo ktorého sa rozohrávajú osudy aj iných ľudí.

Hlavného hrdinu si najímajú na problémy, ktorým bežní ľudia nerozumejú, pričom od neho sa očakáva, aby problémy riešil metódami, ktorým rozumejú všetci veľmi dobre.

Internetové sociálne siete ponúkajú nepredstaviteľne rýchlu formu komunikácie a tým aj podoby nových typov tzv. chytrých davov. Tento fenomén sa stal východiskovým paradoxom pre Marcelliho súbor esejí, zaoberajúcich sa paradoxom dnešnej doby.

V akejkoľvek diskusii o samovražde dominuje najmä hnev zo strany pozostalých. Napriek tomu je nutné samovraždu pochopiť a táto téma si zúfalo vyžaduje rozvážnu diskusiu. Poznámky k samovražde by mohli byť skicou tejto debaty.

Meno Jo Nesbø už nie je nutné špeciálne predstavovať ani slovenským čitateľom. Je jedným z najpopulárnejších autorov žánru, ktorý býva označovaný ako „severské krimi“. Jeho najikonickejšou knižnou postavou je bezpochyby Harry Hole, ktorý patrí do kategórie nonkomformných a sociálne nekompetentných charakterových postáv.

V súvislosti s klero-fašistickým režimom na Slovensku v rokoch 1938 – 1945 sa v istých kruhoch zvykne často hovoriť ako „deravej totalite“. Toto slovné spojenie má naznačovať, že režim Slovenského štátu nemožno porovnávať s inými fašistickými diktatúrami a samotným nacistickým režimom, pretože vraj nelikvidoval svojich oponentov. Nie je to však pravda.

Svet je v troskách. Zmáha ho chudoba, nedostatok a strach. Len pred nedávnom sa skončila najväčšia katastrofa v ľudskej histórii – druhá svetová vojna. Porazená realita sa musí obnoviť zákonom. Najčastejšie skloňovanými pojmami sú vina a trest. Miestami sa však pomsta a spravodlivosť stávajú synonymami.

Som narodený v znamení rýb. Niežeby to niečo znamenalo. Nie, neverím v astrológiu, a teda nič z toho nevyplýva, iba to premosťuje k tomu, že ma od malička fascinovala voda. Nie však mysterióznym spôsobom, ale úplne prirodzene ako živel, ktorý je nositeľom života, pohybujúci sa a plynúci.

Zvyčajne mám vytvorený názor na knihu okamžite po jej prečítaní. V prípade románu Rozchod som si však úsudkom nebol úplne istý, a aj z toho dôvodu som mu veľkoryso venoval jedno ďalšie, no o čosi rýchlejšie čítanie.

Autor svetových bestsellerov v tejto knihe neponúka žiadny napínavý alebo hororový príbeh. Je to rozprávanie o tom, ako sa príbehy píšu. V skutočnosti to však nie je kniha iba o písaní. Je to tak trocha autobiografia, alebo skôr curriculum vitae – pokus o profesionálny životopis, opis procesu ako sa z konkrétneho človeka stal spisovateľ.