Ak padáte alebo ste na dne, rada by som vám odovzdala niekoľko rád a vlastných skúseností. Verím, že vám budú v ťažkých situáciách oporou.

Navonok pôsobíme iracionálne, pre vonkajších pozorovateľov sme nepochopiteľní, čudní, nepríjemní. A nevyliečiteľní. Tak načo sa vôbec snažiť?

Hraničná porucha zahŕňa obrovské množstvo mýtov. Keď som zbadala ich počet, pokrčila som čelo, povzdychla si a so slovami „Osobný pohľad je to najvzácnejšie“ som zaradila spiatočku. Až do istého momentu.  

Niekedy je ťažké vyjsť medzi ľudí. Najmä, ak sa vám prihovárajú ezoterickí liečitelia a ponúkajú vám veštenie z obláčikov. No kto už má zvládať všetky tie pohľady okoloidúcich, ak ich priťahujete ako magnet?

Keď som sa dozvedela, že mám hraničnú poruchu, zachovala som sa hlúpo. Začala som gúgliť. A chodiť do knižníc. Kníhkupectiev. A čítala som. Netušila som, že novonadobudnutými poznatkami si škodím. No ako inak postupovať, ak mám psychický problém?

Počúvaním hudby. Nie, nebláznim. Muzika má obrovskú moc. Moc katarzie, absolútneho naplnenia, lásky, pocitu súdržnosti. Ozaj. Ja to tak mám. Tu je jedna z každotýždenných endorfínových injekcií pre rovnakých (a potenciálnych) zanietencov ako som ja.

Potratila, ocitla sa na psychiatrii, druhýkrát otehotnela, narodilo sa jej mŕtve dieťa. Trpela existenčnou krízou, prestala jesť, liečila sa na závislosť od drog, sexu a alkoholu, s ktorou zápasí dodnes. Bola prenasledovaná, polícia nezasahovala, po útoku sa rozhodla presťahovať. Ružovovlasá Lily Allen a jej život za milión.

Psychoterapia, ktorej som už roky súčasťou, je spoluprácou dvoch rovnocenných ľudí. Nejde o obyčajné rozprávanie o svojich problémov, ale o aktívnu snahu ich riešiť. No ako začať?

V kolónii strávila rok a trištvrte, nakoniec jej udelili amnestiu. Z väzenia odísť nechcela. Vedela, že Putin ju prepustil kvôli olympiáde v Soči. Svoje spomienky z kolónie zhrnula v knihe Riot Days, ktorú môžete nájsť v českom preklade už aj v slovenských kníhkupectvách.

Jedného dňa sa mi sníval sen. Po prebudení som odmietala akceptovať realitu. Trvalo mi pol roka, kým som v nej bola bez problémov schopná existovať.

Naštvala sa na vládu v USA, ktorá kategoricky odmieta inakosť a menšiny. Rozhodla sa preto vytvoriť album o živote ľudí na okraji spoločnosti. Patrí tam totiž aj ona.

Andrea Bučko navonok patrí medzi citlivé duše s melancholickým ladením. Obľubuje Emily Dickinson, ktorej báseň zhmotnila na najnovšom albume Escape.

Získala si celosvetovú popularitu, keď vyliala polievku na rasistu v metre. V pätnástich ušla z domu, kde vládlo domáce násilie. Mala v ruke tri doláre a Nokiu. Minulý rok sa odohrala koncert na festivale Pohoda.

Na Hanusových dňoch sa vyskytla organizácia, ktorá s cieľom podujatia nemá nič spoločné. Šíri neľudské myšlienky.

Spoznala som aké je to byť človekom, ktorý stratí takmer všetko, nevidí zmysel, dúfa v smrť. V priebehu mesiacov som minula všetky úspory, paranoja mi znemožnila dôverovať najbližším. Ocitla som sa na druhom brehu. Sama, v zajatí mysle, bez možnosti akejkoľvek pomoci.

Pamätám si, že som okolo seba videla ľudí, ktorí ma nabádali ukončiť svoj život. Ponižujúce vety typu “Bez teba by tento svet vyzeral lepšie.“ neboli výnimkou. Vedela som síce, že halucinácie nie sú reálne, no tento fakt neznížil úroveň pociťovanej bolesti.