Denník N

Blog N: Mário Bošanský

Najnovšie články autora

Litrík či kilečko do pôdy na riešenie klimatickej zmeny

Okrem toho, že sa dnes teším na spustenie súťaže na webstránke Petržalky – pre nadšencov dobrej fotografie, ktorú v rámci ukážky participácie robíme s MČ Petržalka (vďaka za dobrú vôľu – zas môže byť Petržalka líder i pre iné samosprávy, proces osvojovania si princípov participácie v praxi…), Súťaž i pre nadšencov Petržalky, ktorí tu objavujú netušené pohľady, scény…

Tak chcel som i túto jednoduchú formu pomoci pre riešenie klímy predstaviť. Vlastne to, čo je bežné na dedine, že predsa nevylejem vodu z riadu, ak je čistá a použiteľná do kanála, ale polejem s ňou strom, či záhon rajčín, by sa dalo prirodzene robiť i na sídlisku (v meste možno ani tak nie, tam je menej zelene).

Ak je v dome napr. 44 bytov a každá domácnosť vypije liter mlieka a tetrapak odseparuje. Tak predtým, ako to umyje, prepláchne vodou, môže tou vodou, cestou do práce, z domu poliať hoc kus trávnika, či rovno strom, ktorý si spoločne v dome, v rámci budovania vzťahov, vysadili. Nie je možné, aby ten strom s cca. 44 litrami vody denne nerástol i v suchom lete…

Tiež sa teším na informovanie o fotografickej súťaži na webstránke magazínu INBA. Tam by malo byť i niečo o čestnom hosťovi, historikovi SAV Ivanovi Kamencovi, ktorý bude sadiť strom 24.10, 2020 a hádam sa podarí i uskutočnenie besedy s ním.

Otázky, ktoré som mal, mi už riešil. Môžeme ich rozvinúť, upresniť myšlienky, súvislosti a skúsenosti prebrať…

Hádam to bude v milej atmosfére rodinného centra, cukrárne…:-)

Chápanie množín, prieniky inštitúcií, záujmových skupín a občianskych združení – v rámci participácie …a tí iní.

Chápanie množín. Kde je prienik? Kde sú zdroje participácie? Kto a čo tvori verejný priestor? Či kultúru – udržateľnú, reprodukovateľnú…život zmysluplný… Kto tvorí zmeny, ktoré sa uskutočňujú tak či onak, podľa toho, koľkí a či sme pasívni, a koľkí zas naopak… Pár fotiek na záver z atmosféry miesta (MHD Farského) i z vystavy v galérií Kontajnej (i reštaurácia), a pár návrhov detí na verejný priestor zo súťaže Navrhni, nakresli, vyjadri sa (OZ Presadíme 2017), kde mali premýšľať deti nad využitím recyklovateľných materiálov. Súčasť projektu, ktorý nezískal podporu, lebo bol nezrozumiteľný, bola i časť, kde sme chceli realizovať jednu takú sochu z recyklovaného materiálu a vystaviť ju vo verejnom priestore Petržalky. Okrem iného… Teda i argument, veď vy si hľadajte i financie i ľudí, my len prispejeme, keď vlastne všetky subjekty, ktoré sú v hre, majú podobné ciele činnosti, je tak trochu mimo logiky. Ak teda ide o spoločné dielo, spoločný cieľ… O dobro v spoločnosti, jej zvyšovanie… (Ak ten text nie veľmi súvisí, je to trochu pospájané z textov na FB, to je možno dôvod, je to len pár zamyslení, bez patentu na pravdu, možno na inšpiráciu…). Teda pozrime si v zriadovacich listinach institucii, v etickych kodexoch skol, verejnych institucii, v stanovach obcianskych zdruzeni, v zakonoch o zriadeni statnych institucii, co sa pise zvycajne na uvod, pozrime sa, ako sa to naplna a ci je dovod, preco nemozu spolocne na niecom robit – v zaujme spolcnosti, verejneho priestoru…

Občan po voľbách v občianskej spoločnosti, alebo o participácii

Teda vcera vecer som to cele este prehodnocoval, ci ten „otvoreny list“ poslat. Co tym vyriesim…Potom som si povedal, ze minimalne preto, ze tam je dost dobry napad, aby sa sprostredkovala piesen o Petrzalke, zlozena k jej storocnici detom napr. cez moznost stiahnut si ju do mobilu ako zvonenie. Ja mám ako zvonenie prave tuto piesen…. Ten remix je podla mna zaujimavy i hudobne, a detom to moze pomoct v procese utvarania identity. Text je o Petrzalke…O jej sto rokoch. Kto netvoril, nevie, ake to je, nieco vytvorit, nerodilo sa to lahko. Potom je tu bod o participacii a priklad – kazuistika – ako to prebieha realne, (napriek sloganom typu „transparentnost“, „Obcianska spolocnost“…)
Po diskusii o ludkych pravach, prava zien na pracovisku, kde zaznelo co ,to, zo zivota (nie teorie ale prax zivota zien na pracoviskach – teda pozitivna diskriminacia, kde stačí zadať problém zamestnávatelovi, zodpovednému, a ak nerieši, je dokázaná diskriminácia tým nekonaním samotným (prístup je podobny i inde, i ked sa nejedná o práva žien na pracovisku… ), dokonca mozem uvazovat nad diskriminaciou.
Jednoducho, ked clovek nieco chce od niekoho, kto ma nielen prava ale i povinnosti a ten ho ignoruje, asi to vedome ci nevedom nezvlada, mozno by mal dotycny politik, ci funkcionar zvazit, na co ma, a odist so ctou. Myslim si, ze na cele samospravy by mal byt menezer, ci clovek skuseny napr v hospodareni, ekonomike, v uctovnictve…
Nic v zlom, mam ten pocit…nestaci zakladat si na tom, ze som sa tu narodil, alebo, ze srdce mi patri sem…medzi panelaky…Teda poslal som to, jednu vezriu pre starostu mi vsak v podatelni zamenili (nechali si kopiu, kde bolo jeho meno i meno zastupcu starostu, hadam to pochopia). List dam do komentara…
Hovorim, ze som vlastne rad, ze nam to neschvalili, ze mam vlastne pokoj. Niektorym veciam ci ludom je lepsie sa vyhybat. Take byvaju skusenosti. Teda nie je to o nejakej jesitnosti…Nechvalili nam projekt vo VUC, lebo to zrusili (COVID19) a bez tohto pilieru to financovanie nemohlo fungovat, plus, casove hladisko…
Je teda mozne, ze i toto zvazovali poslanci a PC program, ktory to schvaloval…to casove hladisko, ludsky faktor…oslovit verejnost, cas na pripravu, cas na tvrbu…a akcia…to sa nedlo stihnut…
Dám este par fotiek zo vcerajska z Petrzalky. Nieco pekne a par zaberov invazivnych aut na chodniku a invazivnych stromov (pajasen), raz bude mat vacsinu, mozno bude volit vo volbach, co s prirodou, ktora tu bola okolo neho, biodiverzita,…co s nou…co s kvalitou a co s kvantitou…
Predposledny zaber je tiez ostrovcek pred EU Bratislava, nepatri nikomu, tak ho nekosi nik…:-) tiez tam je pajasen a vzadu je strom roka Topol cierny, nechali ho rast i pocas vystavby, preto je to cenna ukazka respektu…normalnosti…

Verejné dobro

Išiel som dnes poliať stromček, ktorý sme v rámci OZ Presadíme sadili. Všetko ok. V tomto smere. Čo sa však týka tej „zvonkohry“, ktorú som tam inštaloval i s textom piesne Džungľoraj, že aby sme potešili návštevníkov, robili i osvetu (keďže pieseň (i súťaž videoklipov pre deti) vznikla pri príležitosti storočnice Petržalky)). Tak teda zvonkohra tam už nebola…Po dvoch týždňoch jej tam niet. Otázka je tá, je to preto, že občan, ako už Heidegger popisoval strasti, úzkosti „človeka bežného žitia“, ktorý sa snaží obstarávať, neustále plánovať, hadať istotu smerom do budúcnosti, zhodnotil, že „lepší vrabec v hrsti…“, „lepšie mať doma, veď keď nie ja, tak iný asi ukradne…“, alebo je to inak? Ako potom pokročiť s hrou OZ Presadíme (nová hra reportér – Infinity) kde deti budú hľadať u rodičov, prarodičov, to, čo tvorí ich „prameň“, „korene“, identitu,…Teda má zmysel ponúkať takúto cestu, také „autentické žitie“, ktoré umožňuje tvoriť, zlepšovať, mať stav spokojnosti? I v Petržalke? Ale to len tak, som rád, že ešte pred pár dňami som tam bol a na tú drevenú zvonkohru si dal sprievod rytmický a skúsil improvizovane zaspievať „Džungľoraj“, že mám takú nahrávku:-). Ale poviem k úvodu, že cesta k bezpečnej a udržateľnej spoločnosti je vytvárať funkčné komunity ľudí, ktorí sa poznajú, ktorí majú rozvinuté sociálne a komunikačné zručnosti, majú vzdelanie, poznanie funkčné, poznajú vzájomne schopnosti i potreby, ciele, hodnoty (dôveru napríklad), ktoré zdieľajú. Vytvárajú nejakú hodnotu, sociálny kapitál, príjemnú pohodu…

Uši rúško – „môj rodný kraj“ a možno i Zem zaspieva…

Priznám sa, že po týždni maľovania a príspevkov textových som už nemal veľkú chuť o niečo ďalšie, ale, pozeral som dnes diskusiu Za päť minút dvanásť a asi je odhodlanie politikov (našich „mladých pušiek“) očistiť spoločnosť od korupcie i od vírusov nákazlivé.

Keďže som potom „dostal“, ako som našiel vyhodené – či stratené – toto rúško na Pankúchovej ul, v Bratislave Petržalke celkom dobrý nápad.

Vychádzam z toho, že rúška sú „úzkoprofilový tovar“ a tiež z toho, že sa to ľudia i hanbia nosiť…

Tak podporme komunity, ženy, gazdinky, kde ktorá má doma i šijací stroj a kvalitná látka sa tiež nájde. Kde kto predsa chodí von i spoločným výťahom, či po schodoch, mali by sme zdieľať tie pocity, potreby a hľadať spoločne zdroje na riešenie problému, potreby. Tak s dobrou látkou (i súcitom a láskou) si vieme svojpomocne ušiť také rúška. Vieme pripadne ich prekryť i tzv. trojcipou šatkou, keď sa hanbíme ich nosiť.

Aj keď možno z toho raz bude podobný zvyk, ako kedysi, keď sa ľudia zdravili poklonou a klobúkom.

Teraz, nasadením rúška a šatky…

Tak, spomeňme si prípadne i na krajanov, či svoj rodný kraj (môj rodný kraj). Aké máme v kraji farby v rámci folklóru?

Aké máme motívy výšiviek?

Rastlinné…či iné… Aké máme heraldiky, či erby?

No a vyšime si doma niečo osobité, svojské, také, za ktoré sa nebudeme hanbiť, na čo môžeme byť hrdí.

Buďme solidárni a z prevencie urobme cnosť.

I teraz píšeme dejiny, možno toto raz bude niečo pre turistov….suvenír s hradom, zlomenou barlou…

Skúsme sa vec pozrieť naozaj s pochopením.

Skúsme i vnímať podstatu toho, čo vraví premiér, či ústredný krízový štáb iným pohľadom, nielen zo zvyku, z fokusu, ale i z o´pohľadu staršieho človeka, či z pohľadu „iného“, nie seba „ako najmúdrejšieho“…Každý má iné potreby, iné pocity, možno strach, možno radosť…hľadajme spoločne zdroje riešenia…tvorme spoločne spoločnosť…na ktorú môžeme byť raz hrdí…

Vnímanie potrieb a pocitov ako krok správnym smerom.

Premýšľal som nad tým, s čím všetkým som sa tu včera podelil so svojimi čitateľmi.

Uznávam, že to mohlo pôsobiť i zmätene a mohlo to spôsobiť i otázky. Na moje pomery som sa preto i rozhodol, dať tomu dodatočne i nový vysvetľujúci úvod…

Teda možno usúdiť, že som si to i prečítal, a nie ako obyčajne v snahe o autenticitu to napísal na jeden „dúšok“.

Teda, čo som sa snažil možno takto naznačiť, je práve tá potreba vnímať svoje potreby cez vnímanie svojich pocitov, ktoré u nás vznikajú na základe poznania stavu, aký sa práve v našom živote deje. Vyjadril som i svoje pocity, nálady, potreby….ventil…

Netreba sa hanbiť. Je to teda možnosť spoznať sám seba trochu viac a je tu šanca, že iný sa tiež podelí, nájdu sa tak možno na základe empatie, porozumenia človeka s človekom nejaké spoločné zdroje a riešenia.

Teda je takéto správanie i konštruktívne, rieši kvalitu žitia. Zároveň som sa snažil podeliť o tie jedinečné okamihy, ktoré má každý osobité. Ak teda človek maľuje dva dni a potom nájde skoro pred dverami ďalšie maliarské plátna, ktoré tam nechal nejaký dobrák, sused, ako dar, je to vcelku nevšedné a jedinečné.

Či zážitok spoločne stráveného času s deťmi, s rodinou, vďaka tejto spoločne zdieľanej „kríze“. A tiež som sa chcel podeliť s nápadom, ako si chrániť zdravie.

Dám sem ešte poznámky z blogu, ktorý som písal predtým a ktorý vlastne predchádzal úvahám, ktoré takto ostali trochu mimo „kontextu“. Neuvedomil som si toto, keď som to písal ako blog…

Teda, to, čo som sa snažil povedať, ukázať v praxi, sú vlastne zásady tzv. nenásilnej komunikácie.

Vyžadujú vnímavého človeka, občana, a zároveň občana, s ktorým sme ochotní zdieľať „bytie“, teda „komunikovať“ spolu.

A to je to, čo nám môže kríza dať, môžeme nepriamo „súťažiť“ s inými štátmi v hre s názvom „disciplína“, „zodpovednosť“.

Výsledky „hry“ s názvom „kvalita života“ sú žiaľ merateľné až priveľmi reálne. A zároveň, „odmena“ je v spoločnej skúsenosti, v „kolektívnom vedomí“, pamäti.