Denník N

Blog N: Mário Bošanský

Najnovšie články autora

Premiant Slovensko – prvý premiér youtuber…

Zhrniem text. Je to o inklúzií, o vzťahoch, o úprimnosti. I o tom, že sa blíži výročie víťazstva pracujúceho ľudu a v kontexte toho, čo sa píše na základnom kameni výstavby sídliska Petržalka, je tu pár zaujímavých otázok.

Píše sa, že sa to postavilo z vďaky k pracujúcemu ľudu.

Začalo sa to stavať pri príležitosti osláv 25 výročia tejto udalosti (apríl 1973). Tak odhliadnúc od toho, že nie je jasné, kedy a čo vyhral náš pracujúci ľud (skôr to vyzerá, že je ľud dlhodobou obeťou totality, normalizácie a neviem čoho), jedno z mála pozitív socializmu je naozaj asi to, že toto sídlisko niekto ľuďom postavil. Nebolo by toľko dnešných dospelých, toľko škôl, ciest, chodníkov..ihrísk…

I keď to nebolo až také ľahké, niekto chcel a aj vedel. Mal niekto i schopnosti.

Otázne je, čo v tej hre, ktorá pokračuje – bez nejakej veľkej reflexie, čo získal ľuď v „hre“ v rámci demokracie, keď napríklad vo voľbách (aj v tých posledných), zo všetkých možností si vyberie „youtubera“ a ten potom ako víťaz spravuje – ako najschopnejší – všetky činnosti. Od zdravotníctva, po ekonomiku…akoby nešlo o zdravie, o život, o budúcnosť, bezpečnosť…akoby len tak, láry fáry, virtuálne, hráme sa…keď máme smarfon i wifinu…

Jediné riešenie je úprimne sa pozrieť, kde sme, kedy skončil socializmus i v tej „mentálnej“ rovine – ak skončil a k tomu skúsme nájsť podstatu i riešenia…

Očkovanie proti hlúposti a vplyvom „močiara“, kde „korene“ hnijú

Môj prístup k tomuto písaniu je taký, aký podľa mňa má byť. Blogovanie má podľa mňa odrážať autenticitu človeka, úprimnosť, názory, fakty. To je to cenné. Nemusí to ničiť ani priateľstvá, ani to nemusí byť dôvod na „dávanie nálepiek“ mazanie kontaktu z mobilov, „mlčanie“…Práve naopak… Nemá podľa mňa blogovanie prvotnú úlohu ovplyvňovať. A ani nemusí u autora napĺňať ambície a dávať prehnané očakávania. I keď možno trend je iný. I toto tu. Už titulok je určite pod týmto momentálnym vplyvom nálady a stavu poznania a povedomia. Pozeral som smutné tlačové konferenie opozície k tomu, čo sa to deje – pri zavádzaní spravodlivosti v SR… Kedy stačí byť deštruktívny, keď stačí na niekoho niečo povedať a ostatní spustia mašinériu, lebo môžu. A ďalší chodia do práce, splácajú hypotéky, majú svoje starosti, …zatiaľ „pešek“ nebuchol ich, keď išiel okolo… A podarilo sa mi dopozerať i film Mlčanie (film M. Scorseseho), kde popisujú sugestívny príbeh misionára v Japonsku, ktorý „narazil“ na ich kultúru, tradície, zvyky…nazvali to tam močiarom, ktorý tvorí podstatu Japonska a myslím, že taký substrát je v každej spoločnosti. Úloha vzdelania, výchovy, spôsobilosti normálne žiť v podmienkach, ktoré si občan vo vyspelej krajine – ktorú tvorí činmi, postojmi i verejnou mienkou – je teda v tom, aby mal o tom povedomie. Tak tieto štruktúry, vplyvy, siete…popísal už filozof M. Foucault (Dejiny šialenstva, moci, trestov, …výchovy a ovplyvňovania…).

Tisíc rokov kultúry Slovákov a nové výzvy – INFINITY

Teda ráno rozprávam s manželkou, čo v práci, aká vzťahy. Mladí, že to inak vidia, neberú nejakú nádej na dobro, že skôr mať prachy, …že si zaslúžia, potom si kúpia, skonzumujú, …nič viac ich nezaujíma. Starší, že chce i zaučiť, že má zapadnúť do systému, ktorý chráni, ktorý umožňuje zarobiť tie peniaze, na ktoré majú právo… Urobili školu, robiť ešte nevedia, vzťah k práci skôr virtuálny, vychádza z PC hier, z virtuálneho sveta avatárov, kde sa hrajú druhá identita…Kto vie. Teda vravím, možno to je o tom, že nemusíte sa teda zdraviť, že je mladá a keď neodzdraví, tak ani ty nezdrav… A tak sa nezdravia…načo úcta, načo rešpekt….veď ide o prachy… načo komédie o firemnej kultúre, že dobré vžťahy zvyšujú i výkon… A tiež, že možno i tá mentalita sluhov. Mentalita kojotov, kde sa zisťuje, kto koho kúše, lebo je hore a keď sme my hore, tak to kompenzujeme, kúšeme. Že to nás učí už škola, oni sú hore, hodnotia, známkujú, intrigujú…my sa učíme poslúchať, navonok spolupracovať, usmievať sa, a vnútorne nás rozožiera niečo, …čo často prechádza do niečoho fyzického, na úrovni delenia buniek, patologické procesy, drahé liečby spôsobené vzťahmi, stresom…
A do toho mi vypráva hlas z rádia. Tiež monotónne a nesústreďujem sa na to, čo vravím. Tiež strácam snahu mať ten nadhľad, byť ak otá žirafa, čo zhora vidí, chápe, má veľké srdce…Zisťujem, že to je novoročná omša a rozprávajú, že máme vyznať vieru, že je tu tisícročná kultúra kresťanstva. Že máme byť dobrí, že to je o tom, že peklo je to, čo je medzi nami.

Sliby se mají plnit o Vánocích – INFINITY

Tento rok, môžem bilancovať, mali sme ďaľí zasadený stromček na vojenskom cintoríne v Petržalke pre obete prvej svetovej vojny (331 vojakov rôznych armád tu leží). Čestný hosť bol tento rok historik Ivan Kamenec. Jemu sme prispôsobili i činnosť OZ Presadíme. Veľa apeluje na verejnosti na dodržiavanie ľudských práv – i v krajinách, ktoré tvrdia, možno propagandou, médiami, že sú demokratické, Tento náš významný človek má podľa mňa veľké zásluhy v osvetľovaní zložitej témy deportácie občanov Slovenska počas poslednej svetovej vojny…patrí mu veľké: Vďaka!

Veľmi sa mi páči i hra, ktorá je hodná hrania, ktorú sme mu venovali…. Viac v starších článkoch… tu…

Veľmi sa teším i z orvorenia INFINITY koncom tohto zvláštneho roku 2020, Je to veľký krok vpred….Budúci rok môže byť čestný hosť každý z vás… presadime@gmail.com Stačí sa prihlásiť…

teraz tento manifest kultúry…

Jo. J. Ledeckého sme zažili na FESTDOBREBOHUNICE pred neviem kolkymi rokmi, oslavoval tam v ramci koncertu svoje okruhle vyrocie. Pocítam ,spomínam, že vtedy mal 40 rokov. a Teda dávali jeho písničku včera v rádiu a tak som tento impulz v mysli využil. Sľúbil som ten manifest kultúry nášho nového centra INFINITY, ktorý sme otvorili napriek koronakríze v Petržalke (a je vlastne zatvorené).

Teda ako som písal, tak som opravoval i nejaké obrazy, ktore som nechtiac oblial lakom na drevo v pondelok, cez ten magický dátum a zimný slnovrat, keď bola i konjunkcia Jupiter/Saturn. Posledná bola v roku 1623…

Zhodou okolnosti sú to obrazy s témou Vianoce, je tam nápis: Gloria in excelsis DEO…robil som to pred rokmi. A jeden s nápisov inšpiroval a dostal sa i do manifestu… Podarilo sa mi v ten včerajší deň i trochu rezbárčiť, tak vcelku som mal plodný deň…tvoril som v lesíku pri ramene Dunaja, blízko nášho centra. A niektoré obray, ktorú som odfotil, sme robili ešte s našim malým synčekom, iné som robil, keď sme si zvolili prezidenta SR A. Kisku, v takej eufórií. Tu sa syn i trochu podobal…a teraz po rokoch, ešte viac…obrazy nie sú dokončené, stále je to proces tvorby…

Pozeral som foto a pripomína tvar stromu, imaginácia, veľkú lýru. Bobor ho spracúva do „veľkej sochy lýry“…

A v pozadí jednej fotke, s inšpiráciou poznámkami doc. Pinca je i foto štátneho tajomníka ministerstva kultúry SR, ktorý s manželkou zahynul v toto leto. Spolu sme robili seriál Petržalské ulice pre TV Bratislava, ..činnosť INFINITY je venovaná i jeho odkazu, inšpirovaný…Vlado Dolinay…učíme sa…proces…držme si palce…

Tá asi padne do tej vody…uvidíme…možno nie…

Úspešný deň s INFINITY

Dnes je v taký zvláštny dátum, na ktorý poukazujú rôzne stránky s materiálom „ezo“. 21.12.2020. Má tu byť nádej, alebo koniec nádeje, už neviem, ako sa to vezme….Každopádne, deň sa nezačínal nijak rúžovo. Najskôr sa mi roztrhala papierová krabica s nejakými vecami, ktoré som do nášho nového komunitno – kultúrneho centra INFINITY na Medveďovej 21 v Petržalke ešte prenášal. Potom sa mi na obrazy v depozite vyliali zvyšky laku z plechovky zle zatvorenej a tak som nejakú hodinku zas upratoval. A nechcem chváliť deň pred večerom, ale stihol som tam ešte spísať text vcelku súci na nejaké hudobné spracovanie. Asi ho dám i sem na ukážku, niekde k záveru. Aby som poukázal na možnosti tvorivosti, tohto procesu, nielan v úrovni rezbárstva, kreslenia či hudby, ale i textu… No a posledná vec, ktorou sa chcem pochváliť, kým prejdem k podstate myšlienky, ktorú sem chcem dať, je radosť z návštevy pobočky jednej banky, keď som úspešne dosiahol ďalší cieľ. Pretože činnosť pre našich členov, či sympatizanotv je naozaj široká, v rámci osobnostného rozvoja chceme riešiť i finančnú stránku, finančné zdravie, finančný plán, to podstatné k dosiahnutiu cieľov a snov…A ako som sa konečne – peši – vracal z mesta (príklad možnosti zdravšie žiť, hýbať sa a zvyšovať i mieru imunity), v bráne cestou k obedu nejaký sused, možno v rámci dobrej vôle tvoriť tie komunity nechal fajn knižnu Stručné dejiny maliarstva (vydanie v roku 1966 – rok ohnivého koňa (Čína)). Je to možno taký prejav „prirodzeného dávaniaô, energie, ktorá je na svete fajn, ak sa jej otvoríme…ak sme ochotní prijímať…učiť sa a rásť… (a ešte dodám, čo sa týka tej novej mutácie coronavirusu, práve to, podľa mňa, že je oveľa infekčnejšia, tak to je asi lepšie ako teraz, horšie pre ten vírus. Ak sa skôr nákaza prejaví, tak sa skôr chorý dostane do karantény a nešíri to ďalej. Teda spočiatku sa to šíri viacej a potom menej. Ale nemám dosť info, len osobný názor…)

Ako riešiť klimatickú zmenu, smog a mikroskopické pevné častice PM 2,5 a PM10

Premýšľam nad tým, ze naše OZ Presadíme sadí stromy v školských areáloch Petržalky už od roku 2015: Chce dať príklad, zapája deti, školy a nejak i napriek určitej medializácií, možno i nasledovaniu inými, tvorením verejnej mienky, tlaku, akoby to nebolo ono. Nie, nelipneme na tom, že zmena akoby nebola dostatočná, len si kladiem otázku teraz ráno, v túto nedeľu, že čo je možno príčina. A teda odpoveď je asi tá, že možno naša podstata.
Nepoznanie toho, aký je v skutočnosti náš svet, že to je neustála zmena, pohyb. My sa snažíme zachovať nemenný stav, predvídať budúcnosť, mať istotu. Je tu strach z možnej zmeny. Spôsobujeme si utrpenie tým, že túžime zachovať to, čo je nemožné zachovať nemenné. A teda pripomína mi to otázku, tému, ktorá sa mihne v jednom starom texte.
Príde boháč a pýta sa mudrca, ako sa môže dostať do stavu, kedy bude spokojný? A mudrc mu hovorí, nech rozdá svoj majetok, nech na ňom nelipne.
On, bohatý mladík, v úvodzovkách, nasadne do svojho auta, možno SUV a odíde do najbližšej križovatky, dopravnej zácpy, kde hromží, vníma možný zánik planéty, ľudstva, ohrozenie klimatickou zmenou, svoju nadváhu, možné skrátneie života obezitou, ohrozenie infekciou COVID – 19, z dôvodu tej nadváhy, nedostatku pohybu, neochote „vykašľať sa na tú túžbu udržať si nemenný stav luxusu, pohodlia a zvykov“. Teda, ľudia túžia schudnúť, nechcú trpieť, chcú sa viac hýbať a zároveň „nechcú sa zdvihnúž z pohodla gauču“ (parafráza na knihu Maroša Molnára) a nechce sa im cvičiť.
Bolí to. Nechcú bolesť.
Teda skrátim to, jendoducho, keď všetci si kúpime auto, ktoré máme problém zaparkovať hocikde, kam sa potrebujeme dostať, lebo i všetci ostatní uvažujú podobne a urobia to isté, chcú to isté, robia to isté a občas túžia po zdraví…tak tým, že svoj život -telo – spojíme s autom, neochotní vstúpiť do poloprázdnej MHD s možnosťou využívať „BUS pruh“, tak sa nečudujme nársatu chronických ochorení pľúc, rakoviny pľúc (PM častice v pľúcach), obezity, astmy, infekcií, viróz, cukrovky…

Keď Pinocchio vyhral

Áno, tak to je, keď sa niečo vymyslí, hoc v rozprávke, hoc ako nejaký archetyp, keď funguje všeobecne, tak sa to i reálne uskutoční. Skôr či neskôr. Tak to platí od scholastiky, učenie realistov a sveta pojmov. Tak teda poďakujme autorovi prvých dvoch dielov tejto rozprávky, ktorá je podľa mňa nedocenená a priam prorocká, že to napísal.

Samozrejme v kontexte vyššie uvedeného, to myslím ironicky. To nie je pekné, viem.

Vieme, čo sa stalo hneď potom, čo si Pinocchio neznalý poznania, drevený a umelý, ako tá umelá inteligencia, ktorá sa na nás chystá, a o ktorej – ako o možnej hrozbe – sa nejak nehovorí, sa teda pustil na cestu do školy a tu ho zlákal podnet, zábava, divadlo.

Svet bábok, symbolov, štruktúra znakov, ktorá v povrchovej rovine znásobuje svet a márne sa snaží dať mu hlbší, či aspoň nejaký zmysel. Stretne podvodníkov. Stretne i kamarátov, ktorí sa ľahkovážne pustia na ostrov zábavy. Tu v hororovej časti sa úplne prirodzene menia na somárov, ktorí trpia, kým neskapú. Keď tak ťahajú vozíky nákladu bezohľadných pánov, ktorí majú svoje práva, svoju slobodu, a uskutočňujú svoj život, právo konať, podnikať, za účelom zisku.

Jasné, nie všetko sedí, my tiež nevieme, kto dnes je ten Pinocchio, veď sme vychovaní našim školstvom, ktoré nás naučilo poslušnosti, plniť povely, usilovnosť a horlivosť. Občas udávanie a občas kúsanie, keď to vyhodnotíme tak, že sa dá i niekoho „rafnúť“, niekoho slabšieho (nie pána, ktorému slúžim – hoc nerád), hoc mi to spôsobuje všetky tie civilizačné ochorenia, psychosomatické a pod..

Teda my nevieme možno pre túto tradíciu, pre školstvo, ktoré neučí spôsobilosti normálne žiť. Len normatívne dáva príklady ,ako koná občan, ako úrad, a nepovie, že my sme ten úrad a my sme ten občan, že to je o reálnom, nie fiktívnom, teoretickom.

Že máme práva a nie sme bábky.

Fico vraví ministerke informatizácie SR, že je vyštudovaná bábkoherečka a ona sa asi urazila, povedala mu, že to je osobný útok, že sa znížil, či také niečo. Tak keď to nevyštudovala, tak áno. Keď to vyštudovala a má z toho nejaký problém, možno to niečo vysvetľuje.

Bežal som so stromom… Bežal som pre stromy… Deň veteránov…pieta…

Teda dnes je Deň červených makov a aj keď som to začal písať zdĺhavo (viac v samotnom texte), skúsim to skrátiť,  dať to ako inšpiráciu pre iných. Teda dôležité je povedať, že začalo to počúvaním piesne od Pink Floyd (viac v texte) a postupne to vyústilo do dvoch vysadených stromčekov na vojenskom cintoríne v Petržalke – v priestore bývalej poľnej nemocnice, krátkym filmom Miesto pre život – 100 rokov a piesňou Džungľoraj – pieseň k storočnici Petržalky. (a remixom piesne).

Vymyslel som pri druhom sadením stromčeku 26.4. 2020 i hru s prvkami geocaching, kde sa vlastne pomocou súradníc „hráč“ (bežec, chodec (rodinka, priatelia) dostanú na miesto štartu.

Odtiaľ zoberú kamienok po trase (podľa súradníc GPS), a prenesú to k stromu, kde je cieľ. Ten cieľ, strom, si môžu i sami určiť (vysadiť) a určiť miesto pre iných hráčov.

Ten kamienok skrášli to miesto a iní ho môžu skrášliť tiež (neskôr).

  Prenáša sa tak viac kamienkov, ktoré môžu byť omaľované) a môže sa nasadiť takto i viac stromov a získať možno viac priateľstiev a hlavne stromov – ktoré môžu pomôcť zadržiavať vodu v pôde, môžu riešiť i klimatickú zmenu na lokálnej úrovni (pri globálom myslení…).

  To je okrem vnímania krásy, zážitkov, tá najväčšia výhoda. Preto si myslím, že hra by sa mohla „duplikovať“ po celom Slovensku. To je podľa mňa tá pravá kultúra… Tú je dobré pestovať, rozvíjať, odovzdávať ďalej…

Myslím si, ako hovorím i v tom krátkom filme, zdravá spoločnosť má niečo spoločné so zdravým lesom. Je rôznorodý, silný, životaschopný…

No a ako píšem v nadpise, dnes som nebežal s kamienkom od Vojenského cintorína, pri príležitosti 102. výročia konca prvej svetovej vojny (Deň červených makov, podpis mieru v Paríži…). Dnes som bežal (náhodou) so  stromom….

Trvalo mi to po hrádzi v Petržalke „cez štyri mosty“ až domov asi jednu hodinu, dvanásť minúť a tridsaťtri sekúnd (1,12,33). Asi desať km…

Dôležité je pri tej hre, že si môže zvlášť mladý človek uvedomiť v rámci tej identity, ktorú si tu tvorí, že kade beží (či chodí).

Samotný štart má v sebe miesta, ktoré sa spájajú s prvou svetovou vojnou (331 pochovaných vojakov z celého sveta). Potom tu je bunker ako spomienka na chuť brániť sa pred Hitlerom o 20 rokov neskôr. A potom je tu i pamätník „železnej opony“ (spomienka na ďalšiu prežitú totalitu).

A teda, vždy hrozí ďalšia totalita, ľudia sú nepoučiteľní, ovládaní emóciami: strachom, túžbou, mamonom… Motivovaní pozitívne i negatívne. Ak majú slobodu, môžu sa rozhodovať, môžu naberať skúsenosti…a teda ako  som tak bežal, premýšľal som, že žijeme trochu zvláštne časy a netreba sa vlastne báť, len si k dôvere treba veci preverovať, žiadať dôkazy, argumenty…

A teda, ak sme si vlastne za posledné roky zvykli na niečo, čo by sa dalo prirovnať k narkóze, je to potom ťažšie. Nie, nemusíme to volať metaforou, že sme ako „uvarené žaby“, že postupne nám vodu prihrievali a nie sme už „zaspatí“ schopní z hrnca vyskočiť, môžeme to jednoducho brať tak, že ten internet, ktorý nám život programuje, ktorý nám dáva „rozvrh“, mení i vnímanie času i priestoru. Naozaj mení to i sústredenie, neschopnosť čítať dlhšie texty (napr. tento), povrchné hodnotenie. Čítanie titulkov a hesiel…domýšľanie, nálepkovanie, predsudky…logá, obrazy, symboly, ako smer „kompasu poznávania“…

Bola i také pesnička od Tublatanky a tam sa spievalo: „V narkóze bezbolestných hodín“. A v inej ich piesni bolo i riešenie: „Vyhoď starý televízor, rozbi staré rádio, v novinách nech vyjde správa, že ďalší väzeň utiekol…“.

Áno, tv, masové média tak veľa toho zmenili, že si to vlastne málokedy uvedomujeme. Sme v narkóze. A ja si to uvedomujem, lebo dostať dnes deti od mobilu, od školy s dištančným vzdelávaním, von do priestoru, aby to reálne spoznávali, reálne si niečo – s inými prioritami – spolu naplánovali a došli k cieľu, nie je taká samozrejmosť. Je to fakt úspech…Uvidím, čo sa podarí dnes…je výročie dňa veteránov….

(Väčšina fotiek je z tej cesty so stromom – sú to miesta, kde sa stali ľudské tragédie, miesta koncentračných táborov druhej svetovje vojny v Petržalke – súčasť „tretej ríše“. Tu je podmienka hry, spraviť si cestou k cieľu . s tým kamienkom i foto (ako dôkaz cesty)). (Hra je vlastne venovaná nášmu tohtoročnému hosťovi, ktorému sme vonovali nasadené stromy: historik Ivan Kamenec. Ak sa podarí hrať ju na celom Slovensku, bude to najväčí úspech… Vopred vďaka:-)).