Jedného pekného dňa si skutočne živo pamätám ako ocino prišiel z roboty a ja som dokryvkala ku schodom a on povedal nezabudnuteľnú vetu: “ Môj kolega Paľo Z. z Piešťan má známu lekárku v NÚRCH-u, vyskúšajme, či to nebude reuma…“ A vtedy to všetko pomaly začalo dávať zmysel.

V priebehu inkriminovaného roku išlo všetko, vrátane mojej psychiky dolu vodou, no našťastie to bol posledný rok bezcieľneho trápenia.

Prešlo pár mesiacov a ja som stále nevidela žiadne svetlo na konci tunela.

v minulej časti ste sa mohli dočítať ako to všetko začalo, dnes vám poviem ako to pokračovalo.

Bude to už 10 rokov čo si spolu so psoriatickou artritídou nažívame. Rozhodla som sa na naše okrúhle výročie trochu z nášho spolužitia priblížiť aj Vám.
Tu sa dozviete ako sa dokáže život bezstarostného 18-ročného dievčaťa prevrátiť naruby zo dňa na deň a poviem Vám o mojej ceste s psoriatickou artritídou (PsA), ceste bez jasného cieľa zato ceste plnejú nádeje, zážitkov a poznania.