Parlamentné plénum má byť miestom, kde tí najlepší zo všetkých kútov politickej mapy zvádzajú zápas o čo najlepšie smerovanie krajiny. Má byť dôstojným partnerom vlády a prezidenta. Slovensko je parlamentnou demokraciou. Všetka moc pochádza z rúk jeho občianok a občanov a najviac sa jej koncentruje priamo na pôde Národnej rady Slovenskej republiky.

Ahoj Alojz. Tak som si u Teba na Facebooku prečítal, že je Fico liberál, lebo sa nehrnie do zákona o zákaze interrupcií. Pravdou je, že náš stroskotaný expremiér môže byť na základe svojich doterajších činov i vyjadrení všeličím, ale určite nie je liberálom.

Je ľahko kritizovať beztak nedokončenú robotu ministerky Lubyovej na reforme školstva. Ja som sa rozhodol predostrieť konkrétnu víziu.

Je ľahko kritizovať beztak nedokončenú robotu ministerky Lubyovej na reforme školstva. Ja som sa rozhodol predostrieť konkrétnu víziu.

Je ľahko kritizovať beztak nedokončenú robotu ministerky Lubyovej na reforme školstva. Ja som sa rozhodol predostrieť konkrétnu víziu.

Ak nazbieraná energia posledných dní na námestiach po celom Slovensku nenájde čoskoro objekt alebo myšlienku hodnú dlhodobej podpory, vyšumí. Ak sa o zlomok z nej chcú uchádzať političky a politici, musia predstúpiť pred ľudí. Premiér Fico už to nehrá na udržanie vlády, svojim orbánovským obratom začal písať témy nadchádzajúcich parlamentných volieb. Témy, ktoré môžu dlhodobo ochromiť Slovensko a ohroziť našu slobodu v ňom. Aj keď asi ešte nevie, kedy presne voľby budú, správne tuší, že sa na ne musí pripraviť. A má náskok.

Minulý rok v decembri ma oslovil pán Tomáš Tauber, že plánuje pre jedno slovenské médium robiť magazín o hudbe a vrámci neho rozhovory. Poslal otázky, ja som poslal odpovede, z projektu nakoniec nič nebolo, ale so súhlasom autora dávam jeho prepis aspoň sem.

Cítim sa byť reprezentantom generácie, ktorá mala to šťastie čerpať z výdobytkov porevolučného usporiadania československej a potom slovenskej spoločnosti. Generácie, ktorá chápe svet ako prepojený celok, kde už nie je možné pre malých hráčov hrať sa na svojom malom piesočku a nedbať na ostatných. Mnohí využili príležitosti otvorených hraníc, študovali či pracovali v zahraničí a nadobudnuté skúsenosti si priniesli naspäť domov.

Posledné mesiace som strávil aktívnou podporou pravicových kandidátov a kandidátov SaS, predovšetkým Ďura Drobu v Bratislave, Renáty Kaščákovej v Trenčíne a Jofa Viskupiča v Trnave. Karty sú rozdané. Myslím, že nič viac už pre ich úspech urobiť neviem, preto posledný text pred voľbami venujem niečomu inému. Niečomu, čo mantinely straníckej politiky prekračuje.

Milan Krajniak v posledných dňoch napísal pár článkov, v ktorých si veľmi vášnivo zakladá na pojmoch a na tom, že liberálna demokracia je zlá najhoršia a musí byť “povalená”. Nie je jasné, čím to teda chce nahradiť. On spomína “demokraciu, ktorá bude rešpektovať našu civilizačnú identitu”. Mám dobré správy : Liberálna demokracia nepotrebuje na svoje fungovanie civilizačné barličky, rešpektuje identitu každého jej člena a členky, automaticky a absolútne – a to naozaj stačí.

S nenávisťou je to ako so spodnou vodou v kanalizácii. Môže nepozorovane dlhodobo stúpať. Stačí, keď tu jeden pridá trochu špiny, tam niekto upchá nejaký ten kanál alebo sa len niekto pri liatí špiny zostane nečinne prizerať. Jedného dňa potom niekde kanál rupne a všetci sme po kolená v, prepytujem, sračkách.

Miro Remo je podľa mňa jedným z najväčších talentov súčasnej filmárskej omladiny. Nakrútil film Cooltúra, ktorý nekompromisne a veľmi zblízka ukazuje zákulisie slovenského „kultúrneho“ života – od estrád Martina Jakubca k Ficovým predvolebným mítingom, od majstrovstiev V4 v kopaní hrobu až po Miss akejsi motoristickej akcie, kde moderátor povzbudzuje chlapov k pokrikom „Ukáž p**u!“ na dievčence v spodnom prádle zoradené na javisku. Včera Miro film pustil prvým tridsiatim divákom a mal som tú česť byť jedným z nich. Ten film by mal byť podľa mňa už zajtra v kinách. Ale nebude. Niektorí protagonisti nechcú dať svoj súhlas. Medzi nimi Patrik Vrbovský – Rytmus.

Dnes sa koná tretí protest učiteľov za vyššie platy. Poukazujú na to, že ich hodinové mzdy sú často nižšie, ako sú rodičia ochotní platiť za opatrovateľku alebo opatrovateľa.

Mali ho vyberať učitelia. Mal mať reálne právomoci. Nič z toho sa nestalo.

Minister sa snaží odraziť kritiku za zlé výsledky pätnásť ročných žiakov tým, že vytiahne štatistiku o dobrých výsledkoch deväť ročných. Problém je, že čo s tými žiakmi šesť rokov robíme?

Včerajší protest učiteľov a ich symbolický Zraz dlhých nosov jasne ukázal jednu vec – Smer ľudí v školstve nepresvedčil, že stojí na ich strane. Učitelia sa cítia nedocenení, ich ohodnotenie stále nie je dostatočné a ministerstvo už necíti potrebu s tým niečo robiť. „Prišli ste neskoro“, odkázal im minister Draxler.

Včera sme s kolegyňou Luciou Nicholsonovou upozornili na závažné chyby v práci ministra školstva. Na fakt, že v prípade poslania 460 tisíc EUR na falošný účet pochybil pri vyvodení personálnych dôsledkov. Namiesto ľudí, ktorí za tieto prevody zodpovedali a ich podpisy sú prítomné na príslušných dokumentoch, dal vyhodiť úradníka, ktorý si splnil svoje povinnosti a konal prísne v súlade s predpismi i zákonmi. Vyslovili sme podozrenie, že minister svojím konaním kryje podvod a on svojou reakciou dokázal, že sme mali pravdu. No nielen to.

Domáce vzdelávanie nezmení školstvo na Slovensku od základov. Prináša však potrebnú alternatívu a možnosť úniku pred vzdelávacím systémom, ktorý v niektorých žiakoch ubíja záujem vzdelávať sa a nedokáže reagovať na ich potreby.

Včera sme si pre návštevníkov Dňa otvorených dverí v parlamente pripravili okrem iného malý darček. Škrabky na ľad. Malé, biele, s logom SaS. Vonku tropické teplo, tieklo asi nielen zo mňa a vyzeralo to možno aj  bizarne. Ale poznáte to úslovie – keď sa zima opýta… Celý ten čas som sa však nevedel zbaviť myšlienky najmä na tých, ktorým bude v zime chýbať oveľa viac ako škrabka na ľad. Myslel som na utečencov, ktorých tragédia sa k nám priblížila na dosah. Ak sa na zimu nepripravíme aj s touto myšlienkou, tragédia v dodávke pri Parndorfe bude len prvou z ďalších.

Fico nám niekoľko rokov predostiera rôzne plány na výstavbu národného štadióna a spolu s tým, ako sa začne hľadať staviteľ, vysolí ministerstvo 800-tisíc eur na to, aby sa dozvedelo, či sa to vôbec oplatí.

Trápi vás niečo a boli ste u bylinkárky, dala vám čaj? Boli ste si dať napraviť krk alebo kríže u chlapíka, ku ktorému chodia všetci vaši známi už roky? Šli ste k mastičkárovi pre domácu masť na kolená? Ak prejde pozmeňovák našich smeráckych poslancov, títo všetci môžu ísť podľa novely Trestného zákona až na 8 rokov do väzenia.

Často dostávam od ľudí otázku, ako vážne to vlastne myslím s druhou časťou názvu Slobody a Solidarity. Argumenty pokračujú väčšinou o potrebe pomoci iným krajinám v núdzi, nutnosti zvýšiť objem prerozdeľovania verejných zdrojov, aby sa zmenšovali sociálne rozdiely. Pre mňa však solidarita nie je len mechanickým, zvrchu nastaveným systémom pravidiel, vďaka ktorým by sa ľudia mali mať viac rovnako než odlišne. Vnímam ju skôr ako vnútornú vlastnosť ľudského spoločenstva a ako taká by nemala byť spoločnosti vnútená. Naopak, k solidarite ako vyjadreniu pochopenia, empatie a súcitu sa každý môžeme dopracovať hlavne svojim vnútorným vyzretím.

V minulom blogu sme písali o potrebe investovania do vedy a výskumu ako jednej z ciest zlepšenia konkurencieschopnosti slovenskej ekonomiky. Financie vynaložené na vedu a výskum sú totiž investíciou do našej budúcnosti.

Minulotýždňová správa o výsledkoch prieskumu agentúry TNS len potvrdila, čo sme tak nejako všetci tušili. Školy v očiach rodičov buď stagnujú, alebo sú na tom ešte horšie ako kedysi. Dobrou správou ale je, že najkritickejší sú práve ľudia od 18 do 24 rokov. To dáva základ pre tlak na budúcu zmenu.

8. mája 1945 skončila v Európe najhoršia vojna v histórii ľudstva. Zajtra od tohto momentu uplynie presne sedemdesiat rokov. Čas dlhší ako väčšina ľudských životov. Takmer všetci, ktorí v tom čase žili a boli svedkami tak hroznej tragédie, už nie sú medzi nami. A tí, ktorí to nezažili, častokrát vedia málo alebo už vôbec nič.

Koncom minulého roka sa k zástupu nespokojných skupín a profesií pridali slovenskí vedci. Protesty vyvolal návrh rozpočtu Slovenskej akadémie vied na najbližší rok. Dočasne ich utlmilo odvolanie predsedu SAV, presuny financií z grantovej agentúry VEGA a vládne prísľuby o navýšení rozpočtu. Ako však býva zvykom, ponúknuté riešenia nevyriešili podstatu problému. SAV tak čaká marazmus aj v ďalších rokoch. A odvolaný predseda sa vrátil v novom šate ako splnomocnenec vlády pre výskum a inovácie. Aké typické.

V pondelok som bol diskutovať o referende, okrem iných aj s pánom Chromíkom. Povedaného bolo mnoho, ale jeden jeho výrok na mňa extra dopadol a rezonoval ešte dlho po relácii.“To, aby ste učili 99% alebo 100% detí o sexuálnom zneužívaní na to, aby ste odhalili nejakých pár percent sexuálnych zneužívateľov, je hlúposť,“ povedal. A ak by to bola aj jeho jediná veta, úplne by stačila.