Ak by zločinci z čias komunizmu sedeli a režim by tak nebol odsúdený len v rovine deklarácií, mohlo by to tu dnes vyzerať inak.

Lubomír Štrougal trpí podľa štátneho zástupcu duševnou chorobou, ktorá mu znemožňuje chápať zmysel jeho trestného stíhania, preto ho zastavil.

Bez očisty duše neexistuje politická sloboda, hovorieval Ján Langoš. Zomrel pred 14 rokmi 15. júna 2006.

Prejsť po Facebooku rôzne kotlebovské fóra je ako čítať prorockú knihu Gustava Le Bona Psychológia davov. Najviac to pripomína kapitolu venovanú takzvaným zločineckým davom.

V parlamente vďaka koaličným poslancom neprešiel pokus zdaniť eštebákom výsluhy a jednorazovo vyplatiť ich obete.

Nepripadá vám absurdné, že sa tu používajú pojmy ako slušný policajt, slušný prokurátor, slušný sudca?

Veľa študentov si myslí, že nemáme slobodu, veľa ich chce emigrovať a veľmi málo ich dôveruje štátnym inštitúciám. Diskusie na školách ponúkajú veľmi zlý obraz o Slovensku.

Zuzana Ďuricová Hájková je nebezpečná, lebo by mohla svojím postojom ukázať ostatným, aby sa prebudili.

Ktokoľvek, kto sa nechá titulovať „vodca“, sa v chladom kalkule správa ako zlomyselný ošetrovateľ a krmič v akejsi pomyselnej zoo.

Nedávno som čítal, že Kotlebu majú ľudia v jeho kraji plné zuby. Sám som z toho kraja a mám iné dojmy a skúsenosť.

Tak neviem, je kosák s kladivom symbolom ideológie, ktorá v minulosti smerovala k potlačeniu ľudských práv? Optikou prípadu Ľuboša Lorenza asi nie.

Prežúvali chlieb so sadlom nad niekým, koho práve zavraždili. S pocitom dobre vykonanej práce. Strana si ich vychovala a našli by sa zas.

Zakladateľ ÚPN varoval, že keď sa zakorení zvyk, že zločin ostane nepotrestaný, bude to tu vyzerať presne tak, ako to tu vyzerá dnes.

V jednej skupine si 50 zo 60 stredoškolákov myslelo, že svetu vládnu Židia. Priemer je 10 až 20 percent.

Úlohou súdu je okrem potrestania vinníkov aj dopracovať sa k pravdivej odpovedi na otázku, čo sa stalo. To odeň očakávajú aj obete zločinov alebo ich príbuzní.

Pre mnohých je lákavé nemusieť nič vedieť a rozhodovať. Už teraz sa na to trasú. Krikľúni zo sociálnych sietí túžiaci po krvavej revolúcii.

Beztrestnosť vďaka amnestiám nezískali len páchatelia zavlečenia Michala Kováča mladšieho, ale napríklad aj komunistický prokurátor Pješčak, ktorého súdili a neodsúdili za justičnú vraždu z roku 1953.

Chyby vo výchove sa prenášajú medzi generáciami. Dôkazom je aj udelenie ocenenia Petrovi Colotkovi, ktoré mu dala Právnická fakulta UK.

Je príjemné potláčať „revolúciu“, keď na kľúčových postoch sedia vaši agenti ochotní zradiť vlastnú krajinu. V roku 1968 sa takých medzi Slovákmi našlo dosť.

Niektoré príbehy železničiarov z čias okupácie sú síce temné, ale pútavé. A aj poučné. Pretože ukazujú, ako železnice môžu vypovedať o povahe tých, čo ich využívajú na svoje ciele.

Títo ešte nevraždili. Zatiaľ to robia len po internete. Nezdá sa však, že by s tým mali väčší problém aj v reálnom svete.

Hlupák a totalitár sa väčšinou pozná tak, že nemá zmysel pre humor.

Snaha vysvetliť, kam vedie nepotrestanie zločinu, na Slovensku záujem nevyvolala.

Na benzínke sa kradnú drobné. Skutočné holiace strojčeky treba hľadať inde.

Tieto voľby ukázali, že traumu sa veľkej skupine ľudí doteraz nepodarilo prekonať. Viacerí doterajší „vodcovia“ ju úspešne priživovali. Dokonca ju priviedli až do stavu, keď sa ľudia „liečiť“ nechcú.

Na jednej strane sú kachličkovači a takí, čo vidia zbožný slovenský ľud, ktorému z papamobilu kynie agent Štátnej bezpečnosti. Je tu však aj pár takých, ktorí by radi vidieť občanov bez amnézie.

Hnedý župan napísal list červenému predsedovi vlády. Zavládla medzi nimi zhoda.

Komunisti svojich kritikov „liečili“ ako šialencov. Peter Kalmus a Ľuboš Lorenz tak neskončia, ale trestu aj tak neujdú.

Anton Srholec, našťastie, nebol jediným príkladom človeka, čo stál mimo mlčiacej masy a nenechal sa umlčať.