Ako psychológ sa venujem najmä syndrómu vyhorenia. Ten sa definuje ako proces, kedy človek stráca pôvodné nadšenie, motiváciu, a neraz aj fyzické zdravie. Tento proces zväčša trvá niekoľko mesiacov až rokov.

Kým v prvotných fázach „vyhárania“ stačí pre nápravu spraviť pár zmien, v pokročilej fáze väčšinou pomôže až dlhodobejšie voľno, zásadná zmena práce, a/alebo odborná pomoc.

Stretávam sa často s ľuďmi, ktorí sú už úplne vyhorení (absolútna nechuť pracovať, depresívne stavy, zdravotné ťažkosti, podráždenosť, poruchy spánku, závislosti). Sú si toho vedomí (aj preto ma vyhľadajú) a často majú aj jasnú predstavu, čo by im pomohlo – napr. 2 mesiace voľna.

Tomu niekedy bráni už len jediná prekážka. Nazývam ju Pracovitý duch minulosti.

Ak nemáte s týmto výrobkom žiadne výrazné asociácie, buďte len radi. Mne sa v týchto novembrových dňoch viackrát vybavil, ako nepríjemná detská spomienka na komunizmus. Prežil som v tom režime svojich prvých 14 rokov, čo je presne o 14 viac ako by som si želal. Za jediný benefit toho obdobia považujem to, že si teraz oveľa viac vážim život. A čo s tým teda má umělá klovatina?

Aký máte vzťah k plaču? Či už vlastnému, alebo niekoho iného.

Je to pre vás normálny prejav emócií a súčasť života, alebo ho skôr považujete za hanbu, tabu, a cítite sa nesvoji?

K napísaniu tohto článku ma priviedli osobné skúsenosti s „narcismi“, no najmä obavy z politického vývoja u nás i vo svete.