Dostal som prednedávnom v súvislosti s témou našej východnej hranice otázku. Predstav si, že máš rodinný dom, krásnu záhradu aj dvor a povedz mi, kde by si si umiestnil hnojisko? Zarazený otázkou som odpovedal, že asi niekde, kde by ho nebolo veľmi vidieť. Bingo, presne tak, dal by si si ho na koniec dvora, úplne do rohu, aby ho nebolo ani vidieť a ani cítiť, aby k nemu neviedla vydláždená cesta ako popri dome a keď by si potreboval naň niečo vyviezť, alebo z neho niečo použiť, tak ty vieš dobre, kde je. Následne som dostal vysvetlenie: A presne toto je úloha regiónu Zemplína v ponímaní smerom z Bratislavy, z toho krásneho domu, epicentra života, je úplne na konci republiky. Tam ho nevidieť, necítiť z neho nič, čo sa tam odohráva a predsa nám pohnojí našu úrodu vo vreckách ak treba, lebo na tom konci dvora je hranica, okno do Európy. Dlho som aj doma po večeroch hútal nad touto myšlienkou, ktorá bohužiaľ dáva zmysel, čo ma ako Michalovčana a Zemplínčana nekonečne žerie. V nasledujúcich niekoľkých odsekoch sa pokúsim stručne vysvetliť a odštartovať postupné odkrývanie svinstva, ktoré sprevádza hranicu medzi Slovenskom a Ukrajinou už desiatky rokov bez rozdielu vlád, súčasnú nevynímajúc…