Pojednanie o feminizme a dôvodoch, prečo ho na Slovensku potrebujeme viac. A to obzvlášť v časoch, kedy sú pri moci konzervatívci a namiesto ochrany práv sa rozhodli zorganizovať stužkovú.

Som nahnevaný, divný a mám otázky o “obyčajných” ľuďoch. Čo sú to za ľudia? Počúvajú No Name? Prečo ich politici tak ľúbia? Prečo to nie je urážka? Pre koho sú to Pokladíci a Kvetinky? Prečo je na konzervatívcov pri moci tak smutný pohľad? Čo majú spoločné slané tyčinky a politika identity?

O stredoškolskej fyzike, behaní, psychickom zdraví a Jamiem Oliverovi. Koľko negatívnej energie sa vojde do jedného blogu?

O husacine, psychickom zdraví, vraždení v afekte a ľuďoch, ktorí sú nenápadne odsunutí na okraj záujmu.

Jeden zmätený osobný príbeh o hotelových izbách. Mohol by sa volať aj „Táto krajina nie je pre depresívnych“.

O Bratislave, o tom, prečo Bratislava nie je New York, o trvalých pobytoch a o smiechu na ľudskom nešťastí.

Tak. Mierne šokujúci a prehnane zovšeobecňujúci titulok by sme mali. Lacná taktika, ako si získať pozornosť. Napokon, články o Kotlebovcoch sú ako romány Danielle Steelovej – neviete ich od seba rozlíšiť, končia sa vždy rovnako banálne a všetky postavy sú hrozne nesympatické. Ale myslím to vážne. A hlavne – tie postavy sme my.

O tom, prečo sú zlé vtipy dobré, kto sú velikáni slovenského humoru a kvôli komu v televíznych seriáloch používajú štúdiový smiech.