Sama som bola prekvapená aj zhrozená nad množstvom informácií, ktorými ma zahrnuli ľudia v súvislosti s ich skúsenosťami s penziónom Steffi.

Rada sa rozprávam s ľuďmi skôr narodenými. Je v nich pokoj, skúsenosti a veľa príbehov. Pre príbehy žijeme. Sme ich hlavnými hrdinami. Chceme svoje príbehy rozprávať vnúčatám. Budeme im chcieť sprostredkovať zážitky, skúsenosti, budeme chcieť na tomto svete zanechať odtlačok v ich mysliach. Keď príde veľké finále nášho života, budeme chcieť odísť v plnom akceptovaní našej ľudskej dôstojnosti. Najlepšie v kruhu svojich najbližších. Každého z nás to čaká.

Prijať zahraničný formát relácie, ktorá sa stará o to, kto je v našej krajine „najväčší“, považujem za slušne povedané kiks. Aby bolo jasno, hovoríme o relácii, ktorú vysiela RTVS, za ktorú platíte z každej vašej zástrčky, i keď ste ju nikdy nevideli. Každý z vás, kto toto číta, sa zložil vynúteným koncesionárskym poplatkom na to, aby si tam mohli robiť, čo uznajú za vhodné.

V nedeľnej relácii Na telo sa Ľubomír Galko spýtal ministra Richtera, či necíti potrebu ospravedlniť sa detským obetiam, ich rodičom a celej spoločnosti za to, ako sa zachoval pri kauze Čistý deň, kde doslova vlastným telom chránil násilníkov a pedofilov v tomto zariadení a to aj za výdatnej pomoci Kočnera, Tótha či Erika Tomáša. Či teda nie je čas sa za to všetkým ľuďom ospravedlniť. Na to minister Richter odpovedal nasledovne:

Dočítala som článok o tom, ako Slovenka Katarína prežívala svoje materstvo v Holandsku, kde je možnosť čerpať rodičovskú dovolenku len štyri mesiace. Zamestnávateľ je povinný držať pracovné miesto matke iba po túto dobu. Preto Katarína dala svoju dcérku vo veku troch mesiacov do škôlky.

Samotné súdy svojim nekonaním dávajú občanom návod, ako vybabrať so súdnymi rozhodnutiami.

V mojom počítači mám zložku „Nezverejnené články“. Poslednou dobou začínajú v počte víťaziť nad tými zverejnenými. Buď som ich považovala za príliš osobné, alebo za príliš odvážne, alebo za príliš háklivé. Dnes som si povedala, že ďaleko horšie je nepovedať nič.

Vždy som hovorila, čo si myslím a o čom som presvedčená. S týmto nastavením je život ľahký. Nie ťažký, ako by si niekto predstavoval. Lebo svoje presvedčenie nemusíte upravovať podľa toho, s kým hovoríte. A tiež nemusíte mať dobrú pamäť, pretože hovoríte stále to isté.

Je mi ľúto, že žijeme v takej dobe, kde hlúpi, vulgárni, prízemní a obmedzení ľudia rozhodujú o zákonoch, ktoré majú platiť pre všetkých občanov Slovenska. Je mi ľúto, že v parlamente sedia fašisti, ktorí sa tam nedostali kvôli svojej ideológii, ale preto, že spoločnosť bola rozčarovaná zo zlyhávania systémov a kolapsu právneho štátu. 

So zlom treba bojovať, kým je malé. Keď nás prerastie, nič už nezmôžeme. Staneme sa jeho obeťou.

Bývalý policajný prezident Gašpar je ako bumerang. Nech ho hodíte ktorýmkoľvek smerom, on sa vráti. Stotisícový dav skandoval za jeho odstúpenie, no on si z toho hlavu nerobil. Neprinútil ho odstúpiť Fico, Kaliňák ani Drucker. Až keď už bola situácia neudržateľná, podarilo sa to napokon Pellegrinimu. 
No a teraz sa vracia ako poradca ministerky Sakovej v oblasti sociálne vylúčených komunít. Ak by na ministerstve vnútra vedeli pociťovať hanbu, tak by ich fackovala iba pri myšlienke na niečo také. Urobili totiž capa záhradníkom.

Izabela včera oslávila svoje desiate narodeniny. Viac ako rok je vazalom otca, ktorý svoju dcéru uniesol a pripravil ju o matku. Pýtate sa, čo nové sa udialo.

Môj príhovor pred hlasovaním o programovom vyhlásení vlády a o dôvere vláde.

V kontexte okolností považujem za perfídne, že minister Richter po svojich kardinálnych prešľapoch zotrvá na svojom poste. Všetok svoj voľný čas venujem ľuďom a ich prípadom, ktoré pohnojilo ministerstvo práce a jeho zložky.

Prehrávam si dôležité veci, sumarizujem a premýšľam. Dávnejšie som si uvedomila, že je dôležité, robiť si záznam. Časovú schránku deja, doby. Aby som sa k nej mohla vrátiť. Lebo veci sa dejú v súvislostiach. A prichádzajú následky.
Teda najviac pre seba dnes zaznamenávam, že:

Za ostatné dva roky som bola účastníčkou alebo očitým svedkom mnohých situácií, pri ktorých som si hovorila, že morálka predstaviteľov tohto štátu prerazila absolútne dno. A že logicky by malo nasledovať, že sa od toho dna odrazíme. Ale mala som aj pracovnú verziu. Čisto hypotetickú.

Dnes zasadal v parlamente výbor pre ľudské práva. A ako obvykle to dopadlo ako paródia a panoptikum ľudskej úbohosti.

Unesená bola dcéra matke a unesená bola aj spravodlivosť. Rodina, o ktorej hovoríme, nie je s podobným problémom sama. Pod drobnohľadom médií sa ocitla kvôli opakovaným necitlivým a neodborným zásahom Viery Tomanovej, ktorá má z postu komisára pre deti ochraňovať ich najlepší záujem, no namiesto toho si prihrieva svoju politickú polievočku. V článku nájdete všetky dôležité informácie.

Keď Maria zatvorila prepchaný kufor, ovládlo ju zvláštne vzrušenie. Trochu strach a trochu radosť. Väčšinu života prežila vo svojom rodnom meste. Mala to tu rada. Guayaquil je najväčším mestom Ekvádoru.

Myslím, že minister Kaliňák by mal mať na hrudi tlačidlo „pause“. Ako rekordér.
Veľakrát som v Národnej rade ocenila jeho brilantnú výrečnosť, ktorá v sebe zahŕňa neobvyklú dávku arogancie, prostredníctvom ktorej šíri polopravdy a lži bez najmenšieho zaváhania.

Isto si spomínate na malého Jožka, ktorého slovenské úrady a súdy poslali do adopcie na Maltu bez toho, aby rešpektovali, že šesťročný Jožko žil celý život v profesionálnej rodine, ktorá mala o neho záujem a požiadala súd o jeho zverenie do starostlivosti. Ako sa to mohlo stať?
Z nedbalosti, hlúposti a zlomyseľnosti.

Bola to malá knižka v pevnej väzbe s čiernymi doskami. Katechizmus. Obsahovala súhrn kresťanskej náuky. Pre deti, ktoré sa pripravovali na prvé sväté prijímanie tam bol súbor otázok. Hneď na tú prvú bola odpoveď – Ja som kresťan-katolík.

Možno ste až do tejto chvíle predpokladali, že kauza Čistý deň je minulosťou a s ňou aj toto prekliate zariadenie. Resocializačné stredisko má však ešte stále akreditáciu a za jeho bránami sú stále deti. Nič sa nezmenilo.

Niekoľko rokov bojujem proti importovaným hoaxom o tom, že slovenských detí sa chystá zmocniť tajomná Juvenilná justícia. Rozsievanie strachu, ktorý má iracionálny pôvod je zákernou zbraňou manipulácie a propagandy. O to väčší šok mi privodilo, keď Juvenilná justícia skutočne prišla. Neprichádza však spoza hraníc. Ale z pera ministra Richtera. Teraz sa už o svoje deti môžete naozaj začať báť.

Jadro sem, jadro tam. Ficova „jadrová politika“ mu včera vystavila medzinárodný účet. Povedala mu, že je irelevantné, čo kde a ako hovorí, ak jeho slová nezodpovedajú skutkom a skutočnosti.

Včera som pri sledovaní správ zdesením onemela. A to tam vídame poslednou dobou onakvejšie veci.

Riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ( CIPC ) sa vyjadrila spôsobom eseje bez dátumov, faktov a zákonných úprav k tomu, prečo jej úrad napriek najlepšiemu záujmu dieťaťa a napriek medzinárodným dohovorom exportoval dieťa za hranice. Nebolo to po prvý krát.

Na konci tohto rozprávania budú rozlámané srdcia, nedôvera, smútok, strach a beznádej. No boli aj časy predtým. Časy plné radosti, lásky, naplnenia, časy, ktoré maľovali krásnu budúcnosť. Zmenilo sa to zo dňa na deň.

Verím, že s ním končí aj hrozná nočná mora, ktorá sa snáď už nikdy v našich reáliách nezopakuje.

Nové informácie, ktoré boli dnes zverejnené potvrdzujú, že Ministerstvo a Ústredie práce je riadené nekompetentnými persónami, ktoré i za cenu týrania a zneužívania detí kryjú chrbát svojim ľuďom. V ktorejkoľvek demokratickej krajine by bolo zotrvanie ministra na svojom poste v takomto prípade neakceptovateľné. Toto sú nové informácie: