V mojom počítači mám zložku „Nezverejnené články“. Poslednou dobou začínajú v počte víťaziť nad tými zverejnenými. Buď som ich považovala za príliš osobné, alebo za príliš odvážne, alebo za príliš háklivé. Dnes som si povedala, že ďaleko horšie je nepovedať nič.

Vždy som hovorila, čo si myslím a o čom som presvedčená. S týmto nastavením je život ľahký. Nie ťažký, ako by si niekto predstavoval. Lebo svoje presvedčenie nemusíte upravovať podľa toho, s kým hovoríte. A tiež nemusíte mať dobrú pamäť, pretože hovoríte stále to isté.

Je mi ľúto, že žijeme v takej dobe, kde hlúpi, vulgárni, prízemní a obmedzení ľudia rozhodujú o zákonoch, ktoré majú platiť pre všetkých občanov Slovenska. Je mi ľúto, že v parlamente sedia fašisti, ktorí sa tam nedostali kvôli svojej ideológii, ale preto, že spoločnosť bola rozčarovaná zo zlyhávania systémov a kolapsu právneho štátu. 

So zlom treba bojovať, kým je malé. Keď nás prerastie, nič už nezmôžeme. Staneme sa jeho obeťou.

Bývalý policajný prezident Gašpar je ako bumerang. Nech ho hodíte ktorýmkoľvek smerom, on sa vráti. Stotisícový dav skandoval za jeho odstúpenie, no on si z toho hlavu nerobil. Neprinútil ho odstúpiť Fico, Kaliňák ani Drucker. Až keď už bola situácia neudržateľná, podarilo sa to napokon Pellegrinimu. 
No a teraz sa vracia ako poradca ministerky Sakovej v oblasti sociálne vylúčených komunít. Ak by na ministerstve vnútra vedeli pociťovať hanbu, tak by ich fackovala iba pri myšlienke na niečo také. Urobili totiž capa záhradníkom.

Izabela včera oslávila svoje desiate narodeniny. Viac ako rok je vazalom otca, ktorý svoju dcéru uniesol a pripravil ju o matku. Pýtate sa, čo nové sa udialo.

Môj príhovor pred hlasovaním o programovom vyhlásení vlády a o dôvere vláde.

V kontexte okolností považujem za perfídne, že minister Richter po svojich kardinálnych prešľapoch zotrvá na svojom poste. Všetok svoj voľný čas venujem ľuďom a ich prípadom, ktoré pohnojilo ministerstvo práce a jeho zložky.

Prehrávam si dôležité veci, sumarizujem a premýšľam. Dávnejšie som si uvedomila, že je dôležité, robiť si záznam. Časovú schránku deja, doby. Aby som sa k nej mohla vrátiť. Lebo veci sa dejú v súvislostiach. A prichádzajú následky.
Teda najviac pre seba dnes zaznamenávam, že:

Za ostatné dva roky som bola účastníčkou alebo očitým svedkom mnohých situácií, pri ktorých som si hovorila, že morálka predstaviteľov tohto štátu prerazila absolútne dno. A že logicky by malo nasledovať, že sa od toho dna odrazíme. Ale mala som aj pracovnú verziu. Čisto hypotetickú.

Dnes zasadal v parlamente výbor pre ľudské práva. A ako obvykle to dopadlo ako paródia a panoptikum ľudskej úbohosti.

Unesená bola dcéra matke a unesená bola aj spravodlivosť. Rodina, o ktorej hovoríme, nie je s podobným problémom sama. Pod drobnohľadom médií sa ocitla kvôli opakovaným necitlivým a neodborným zásahom Viery Tomanovej, ktorá má z postu komisára pre deti ochraňovať ich najlepší záujem, no namiesto toho si prihrieva svoju politickú polievočku. V článku nájdete všetky dôležité informácie.

Keď Maria zatvorila prepchaný kufor, ovládlo ju zvláštne vzrušenie. Trochu strach a trochu radosť. Väčšinu života prežila vo svojom rodnom meste. Mala to tu rada. Guayaquil je najväčším mestom Ekvádoru.

Myslím, že minister Kaliňák by mal mať na hrudi tlačidlo „pause“. Ako rekordér.
Veľakrát som v Národnej rade ocenila jeho brilantnú výrečnosť, ktorá v sebe zahŕňa neobvyklú dávku arogancie, prostredníctvom ktorej šíri polopravdy a lži bez najmenšieho zaváhania.

Isto si spomínate na malého Jožka, ktorého slovenské úrady a súdy poslali do adopcie na Maltu bez toho, aby rešpektovali, že šesťročný Jožko žil celý život v profesionálnej rodine, ktorá mala o neho záujem a požiadala súd o jeho zverenie do starostlivosti. Ako sa to mohlo stať?
Z nedbalosti, hlúposti a zlomyseľnosti.

Bola to malá knižka v pevnej väzbe s čiernymi doskami. Katechizmus. Obsahovala súhrn kresťanskej náuky. Pre deti, ktoré sa pripravovali na prvé sväté prijímanie tam bol súbor otázok. Hneď na tú prvú bola odpoveď – Ja som kresťan-katolík.

Možno ste až do tejto chvíle predpokladali, že kauza Čistý deň je minulosťou a s ňou aj toto prekliate zariadenie. Resocializačné stredisko má však ešte stále akreditáciu a za jeho bránami sú stále deti. Nič sa nezmenilo.

Niekoľko rokov bojujem proti importovaným hoaxom o tom, že slovenských detí sa chystá zmocniť tajomná Juvenilná justícia. Rozsievanie strachu, ktorý má iracionálny pôvod je zákernou zbraňou manipulácie a propagandy. O to väčší šok mi privodilo, keď Juvenilná justícia skutočne prišla. Neprichádza však spoza hraníc. Ale z pera ministra Richtera. Teraz sa už o svoje deti môžete naozaj začať báť.

Jadro sem, jadro tam. Ficova „jadrová politika“ mu včera vystavila medzinárodný účet. Povedala mu, že je irelevantné, čo kde a ako hovorí, ak jeho slová nezodpovedajú skutkom a skutočnosti.

Včera som pri sledovaní správ zdesením onemela. A to tam vídame poslednou dobou onakvejšie veci.

Riaditeľka Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže ( CIPC ) sa vyjadrila spôsobom eseje bez dátumov, faktov a zákonných úprav k tomu, prečo jej úrad napriek najlepšiemu záujmu dieťaťa a napriek medzinárodným dohovorom exportoval dieťa za hranice. Nebolo to po prvý krát.

Na konci tohto rozprávania budú rozlámané srdcia, nedôvera, smútok, strach a beznádej. No boli aj časy predtým. Časy plné radosti, lásky, naplnenia, časy, ktoré maľovali krásnu budúcnosť. Zmenilo sa to zo dňa na deň.

Verím, že s ním končí aj hrozná nočná mora, ktorá sa snáď už nikdy v našich reáliách nezopakuje.

Nové informácie, ktoré boli dnes zverejnené potvrdzujú, že Ministerstvo a Ústredie práce je riadené nekompetentnými persónami, ktoré i za cenu týrania a zneužívania detí kryjú chrbát svojim ľuďom. V ktorejkoľvek demokratickej krajine by bolo zotrvanie ministra na svojom poste v takomto prípade neakceptovateľné. Toto sú nové informácie:

Včera sa objavil na stránkach Pravdy článok, ktorý má byť prepisom nahrávky zo zasadania akreditačnej komisie ku kauze Čistý deň. Nahrávka nie je zverejnená. Sú z nej zverejnené len prepisy útržkov, ktoré majú popisovať všeobecné tápanie.

Včera 24. mája zasadala akreditačná komisia, ktorá opätovne riešila odobratie akreditácie zariadeniu Čistý deň. V tejto veci rozhodla už pred deviatimi mesiacmi tak, že odporúča zariadeniu zrušiť akreditáciu. Odporúčanie minister Richter nerešpektoval. Včera sa hovorca ministerstva vyjadril, že komisia sa na svojich zasadnutiach priebežne informuje o centre. „Napríklad, či nenastala situácia, ktorá by odôvodňovala odporúčanie na odobratie akreditácie,“ Podnet k takémuto kroku komisia podľa Stušku zatiaľ nemá.“
Som presvedčená, že komisia má dostatok podnetov a má k dispozícii aj výpovede bývalých klientov zariadenia. Prečítajte si ich aj vy:

Dnes som sedela na poslaneckom grémiu, ktoré zasadlo kvôli tomu, že veľvyslanectvá sa dožadovali vysvetlenia od nášho parlamentu, čo sa to tam u nás deje, keď na mikrofón zaznievajú hanlivé výrazy, urážanie a dehonestovanie ľudí podľa príslušnosti k rasám, národom a náboženstvám.

O pár týždňov volíme nového verejného ochrancu práv. Vo všetkých zmluvných krajinách je dôležitým ústavným činiteľom s kontrolnými právomocami nad štátnymi orgánmi.

Svoje články zväčša skladám tak, aby sa dali prečítať ako príbehy, ktoré držia dejovú líniu, obsahujú dôležité údaje a sprostredkujú zjednodušeným spôsobom problém, jeho nuansy a prípadné riešenie. Teraz vás čaká niečo iné. Viete o hrozivom probléme a idete sa zamotať do spleti neuveriteľných zlyhaní štátnych inštitúcií. Zistenia nechávam bez komentárov a posúdenie nechám na ctenom čitateľovi. Pevné nervy želám.

Keďže rodina začala dostávať výhražné esemesky, rozhodla som sa použiť nástroj, ktorý používam v krajnom prípade, keď už žiadna inštitúcia nevie alebo nechce pomôcť. Tým je zverejnenie príbehu. V článku budem anonymizovať zúčastnených, nakoľko nie som novinárka a mojím prvoradým záujmom je chránenie záujmov maloletých detí.