K prijatiu nespravodlivej novely volebného zákona došlo v duchu tých najhorších slovenských legislatívnych tradícií – v skrátenom legislatívnom konaní.

Kým z politického hľadiska je verejné hlasovanie jednou z dvoch možností, z hľadiska princípov právneho štátu ide o nevyhnutnosť.

Ak profesionálny vodič autobusu v priebehu štyroch rokov trikrát poskytne prvú pomoc inému človeku po dopravnej nehode, neznamená to, že bol štyri roky činný v lekárskom povolaní.

To, že politici nedokážu nájsť dohodu na kvalitných kandidátoch na sudcov, možno vypovedá o ich mentálnom rozpoložení, ale nie je to dôvod na zlé kompromisy pri tvorbe zákonov.

Senát Ústavného súdu bezprecedentne prekročil svoju právomoc, keď rozhodoval o otázkach, na ktoré sa ho nik nepýtal, a o osobách, ktoré sa na súd so svojimi sťažnosťami vôbec neobrátili.

Hľadanie legálneho spôsobu zrušenia amnestií je v súčasnosti hľadaním vody v potoku. Legálne riešenie existuje, je v parlamente v druhom čítaní a stačí chcieť ho vidieť.

Pre krátkodobú rozkoš z presadenia nejakého politického záujmu je niekto pripravený obetovať dlhodobú budúcnosť ústavnosti.

Generálna prokuratúra prišla s návrhmi, ktoré v slovenských pomeroch predstavujú vážne riziko.

Viackrát sa na Slovensku stalo, že aj dobre mienené a kvalitne napísané zákony v praxi pokazili ľudia, ktorí ich mali uplatňovať.

Bolo by skvelé, keby sa rozhodnutia Ústavného súdu nemuseli komentovať a stačilo by ich dodržiavať. Lenže niekedy sa to nedá.

Vládna moc sa rozhodla novinám a čitateľom vziať ich neodňateľné právo len preto, lebo ho využívali.