Tento príbeh nie je len o Železnej opone. Odohráva sa už viac než 90 rokov. Je fascinujúce môcť sa stále porozprávať s človekom, ktorý toho toľko prežil. Po niekoľkých mesiacoch, čo sa na tomto blogu stretávame pri príbehoch zo Železnej opony, sú stále veci, ktoré ma dokážu prekvapiť. Životný príbeh Jana Ročka a jeho rodiny je námet na celú knihu, nielen jeden krátky blog. Začal sa v roku 1924. A nový život Ročkovcov v slobodnom svete 24. júla 1960 odvážnym skokom z lode pri dánskom brehu.

Tento príbeh zo Železnej opony sa ku mne dostal náhodou. Pod blogom o úteku rodiny Šindarovcov sa objavil komentár od bývalého pohraničníka, ktorý spomenul, že pri úteku svojho spolubojovníka z Pohraničnej stráže skoro prišiel o život, keď zbeh vypálil dávku zo samopalu už spoza rakúskej hranice. Poprosil som dotyčného diskutéra, aby svoj príbeh z hranice rozpovedal. Tu je, takmer v pôvodnej podobe.

Útek Jana Hájka je medzi našimi príbehmi zo Železnej opony veľmi ojedinelý. Stojí za porozprávanie, hoci informácií o ňom je pomerne málo. 36-ročný odvážlivec sa totiž vydal na cestu za slobodou veľkou okľukou. V roku 1963 sa dostal s Čedokom do NDR a jedného letného večera vo Warnemünde na brehu Baltského mora si nafúkal malý gumový čln, položil ho na hladinu a vyplával.

V rokoch 1952-1957 bol systém ženijne-technických zátarás na západnej hranici Československa „spevnený“ zamínovaním. 9. novembra 1951 podáva veliteľ Pohraničnej stráže plukovník Ludvík Hlavačka návrh ministrovi národnej bezpečnosti na zriadenie mínových polí na hranici. Na jar roku 1952 položili míny v prvom úseku v ašskom výbežku, na najexponovanejšom mieste prenikania nepriateľa.

Bol august 1967. K hraničnému priechodu České Velenice-Gmünd dorazil postarší automobil a vystúpila z neho 8-členná rodina Šindarovcov. Pristúpili pokojne k závore a otec rodiny podal pasovej kontrole nejaké doklady. Nečakane však vydal dohovorený pokyn a všetci sa rozbehli na rakúsku stranu. Od hranice ich totiž delilo len desať metrov. Dvaja pohraničníci spustili na bezbranných utekajúcich civilistov paľbu zo samopalov.

Jeden z mála úletov vrtuľníka z Československa cez Železnú oponu sa odohral v roku 1965 na Břeclavsku. Kapitán vo výslužbe Jan Němec, pilot vrtuľníka Mil Mi-1 bratislavského podniku Agrolet, si to po natankovaní plnej nádrže namiesto kontroly vysokonapäťového vedenia namieril cez hranice a po viac ako 300-kilometrovom lete ponad celé Rakúsko pristál až v Bavorsku.

Doktor Bohuslav Horák bol 27. septembra 1949 doma. Z balkóna videl prichádzať do domu tajných policajtov. Narýchlo pobozkal dcéru a utiekol cez záhradu. Chcel varovať svoju ženu. Nevedel, že ona je už v tom čase zatknutá. Už ju nikdy nevidel. Po úteku cez zelenú hranicu len z diaľky sledoval v rozhlase jej proces. A nakoniec počul oznam, že ju popravili.

Dnes si na blogu oddýchneme od príbehov, šťastných aj tragických. Tak trochu dovolenkovo ladený blog ale predsa len bude o Železnej opone. Nazývajú to posledným miestom v Českej republike, kde ju môžete vidieť na vlastné oči. Zvyšky sú síce zachované na viacerých miestach, ale v dedinke Čížov na Znojemsku je naozaj posledná zachovalá ucelená časť. Poďte si pozrieť fotoblog, ktorý som pre vás pripravil počas svojho aktuálneho výletu po zemi moravskej a českej.

Prednedávnom zaujal čitateľov tohto blogu o Železnej opone článok o útekoch cez tranzit v Kanade pri letoch z Prahy do Havany. Jeden z diskutujúcich napísal, že počul historku, ako niekto vyskočil z obsadeného lietadla na stojánku. Predstavte si, nie je to legenda. Stalo sa to, na letisku Orly v Paríži v máji 1983. Tento príbeh mi rozpovedal muž, ktorému sa tento kuriózny útek naozaj podaril. Aj keď táto jeho cesta na Západ dopadla nakoniec inak.

Bol to ojedinelý prípad. Členov Pohraničnej stráže utieklo za Železnú oponu dosť, ale aby začiatkom osemdesiatych rokov zbehli dvaja vojaci PS a previedli so sebou cez zátarasy troch ďalších civilov, to bolo nevídané. Stalo sa v januári 1980 na 18. rote pohraničnej stráže Valtice-Rajsna v okrese Břeclav. Čo sa tej noci udialo, to mi porozprával aj Ján R., ktorý tam v danom čase slúžil ako psovod.

Pozoruhodný útek do Rakúska sa odohral v zime začiatkom roka 1952 pod Devínom. Bol zvláštny kvôli technickému prostriedku, ktorý bol pri prekonaní hranice použitý. Ľudevít Ollárek totiž naložil svoju manželku, tri malé deti a jedného priateľa do obojživelného vozidla z druhej svetovej vojny a preplával na ňom cez rieku Morava na rakúsky breh. Pohraničnej stráži rovno pod nosom.

13. augusta 1961 začal komunistický režim v Nemeckej demokratickej republike stavať bariéru, ktorá mala definitívne odrezať Západný Berlín od zvyšku krajiny. Už dva dni nato mal Západný blok svoj kultový obrázok studenej vojny. Východonemeckého vojaka Conrada Schumanna preskakujúceho cez ostnatý drôt do francúzskeho sektora.

Takto pomenoval nemecký Bild železničný tunel medzi dnešným Slovinskom a Rakúskom, keď opisoval príbeh úteku pôvodom maďarského hudobníka a producenta László Mándoki (Leslie Mándoki), ktorého si možno pamätáte zo skupiny Dschinghis Khan. Veď kto by sa púšťal pešo do 8 kilometrov dlhého tunela? Napríklad Jan Kulísek, vtedy 22-ročný študent vysokej školy. Použil túto únikovú cestu na Západ, aby si splnil svoj sen žiť v slobodnej krajine, kde sa nebude musieť pretvarovať. V súčasnosti je už 19-ty rok príslušníkom americkej armády v aktívnej službe a porozpráva nám nielen o svojom dramatickom úteku tunelom Karavanky.

Po Prahe sa v osemdesiatych rokoch šírila pravdivá fáma. Dovolenkové charterové lety z Prahy do Havany síce boli v letovom pláne uvedené ako nepretržité, ale sovietsky stroj Iľjušin Il-62 nedokázal prekonať vzdialenosť 9529 kilometrov bez dotankovania paliva. Stroje teda pristávali na montrealskom letisku Mirabel. A to bola príležitosť požiadať imigračného úradníka o azyl. Využili ju stovky pasažierov.

Bola to nezvyčajná dvojica aktérov úteku cez zadrôtované hranice s Rakúskom. Ladislav Malina, 29-ročný vodič s problémami so zákonom, a Richard Dastych, o štyri roky mladší podpráporčík ZNB. 23. marca 1985 ich už za zátarasami, len niekoľko sto metrov pred rakúskou hranicou, objavila hliadka Pohraničnej stráže. Ladislav Malina sa v bezvýchodiskovej situácii strelil pištoľou do spánku. Po troch týždňoch v bezvedomí napriek veľkému úsiliu lekárov na následky strelného poranenia zomrel. Stal sa posledným československým občanom, ktorý zahynul pri pokuse o nelegálny prechod hranice na Západ.

16. augusta 1965 sa pri drôtených zátarasách na Železnej opone zo západonemeckej strany objavil muž a prekvapeným pohraničníkom sa predstavil ako príslušník americkej armádnej spravodajskej služby Glen Roy Rohrer. Tak sa začal ojedinelý príbeh amerického dezertéra, ktorý utiekol cez Železnú oponu tak trochu netradičným smerom.

Na „narušiteľov“ štátnej hranice na Železnej opone nečakali až ženijne-technické zátarasy a signálne ploty. Už samotný príchod do blízkosti hraničného pásma nemusel byť jednoduchý. Na prístupových miestach a komunikáciách na utečencov číhali v civile oblečení mladíci s pištoľou skrytou v podpažnom puzdre. Pátrači Pohraničnej stráže. S jedným z nich som sa o jeho službe aj porozprával.

Za 40 rokov existencie Železnej opony sa pochopiteľne stali prípady, kedy na naše územie prešli osoby zo Západu. Nebudeme sa teraz venovať agentom-chodcom, ktorí boli na začiatku studenej vojny posielaní cez zelenú hranicu, aby v Československu plnili svoje spravodajské úlohy. Máme tu príbehy ľudí, čo z rôznych dôvodov prešli nelegálne hranice do Československa dobrovoľne a nikým nevyslaní. Prípady vojakov americkej armády, ktorí sa do Východného bloku dostali cez československé hranice na Železnej opone.

22-ročný Jiří Brom neuveriteľne jednoduchým spôsobom vyvolal poplach na jednom úseku signálneho plota a súčasne prešiel cez zátarasy na druhom úseku, aby nakoniec nikým nepostrehnutý odkráčal do Západného Nemecka. S útekom mu pomáhal jeho najlepší kamarát Jaromír Knechtl. Rozhovor s ním prináša zaujímavé podrobnosti o celom úteku. A tiež o tom, čo ho tu potom čakalo zo strany Štátnej bezpečnosti.

Päť rokov sa skrýval pred Štátnou bezpečnosťou v tajnej komôrke v dome svojich rodičov. Až kým v roku 1954 jeho otec nevymyslel plán úteku cez Železnú oponu: ukryť sa pod uhlím v provizórnej drevenej truhle s vývodom na dýchanie v nákladnom vlaku smerujúcom z Ostravy do Viedne. Mal vtedy 25 rokov.

Do nežnej revolúcie zostávali už len dva mesiace. Východní Nemci už v lete 1989 hromadne utekali na Západ cez veľvyslanectvo v Prahe. Mnohým už bolo jasné, že sa komunistický systém zrúti. Doktor Jaroslav Naxera však na pád režimu nečakal. Po neúnavnej práci na vlastnom lietajúcom stroji dotiahol do konca svoj plán na útek z Československa. V deň svojich 39. narodenín, 18. septembra 1989, odštartoval na rogale poháňanom motorom z Trabanta a preletel cez Železnú oponu do Západného Nemecka.

Jadran patrí už od čias rakúsko-uhorskej monarchie k najobľúbenejším cieľom česko-slovenských dovolenkárov. Aj pred rokom 1989, v dobe vlády komunistickej strany. Navštevovali ho desaťtisíce našich turistov. Mnohí však z iného dôvodu. Bola to cesta, ktorou sa dali obísť zadrôtované hranice medzi socialistickým a kapitalistickým svetom. Tisíce našich ľudí ju použili.

Mal 23 rokov a postavil si doma vlastné ultraľahké lietadlo. V lete v roku 1984 na ňom o tretej nadránom vzlietol pri Lozorne, preletel ponad rieku Morava a doletel až do Viedne. Na svitaní zakrúžil okolo riadiacej veže letiska Schwechat, dosadol na letiskovú dráhu a zaparkoval svoj ultralight pod krídlom Boeingu 747. Vystúpil, zamával neplatným pasom v ruke a požiadal o politický azyl. Dnes je z neho úspešný americký konštruktér vrtúľ pre ultraľahké lietadlá a žije v „meste duchov“ Lucin v Utahu.

Útek rodiny Liškovcov do Rakúska sa odohral v lete roku 1957. Manželia z Písku sa aj s dvomi deťmi v Českých Budějoviciach zatvorili do prázdneho cisternového vagóna a po jedenapoldňovej ceste smerom na Břeclav sa 5. júla 1957 dostali do rakúskeho Hohenau. Ich úspešný útek odhalil nedostatky kontroly nákladných vlakov smerujúcich z Československa na Západ.

Tento príbeh sa trochu vymyká tým ostatným tragickým či šťastným príbehom o útekoch cez Železnú oponu. A nie je to dané menom jeho hlavného hrdinu. Menom, ktoré všetci dobre poznáme. Jana Wericha totiž do Západného Nemecka nedostal žiadny prevádzač. Ilegálne ho tam previedli samotní vojaci Pohraničnej stráže.

Dnes možno až absurdne vyzerajúca situácia, keď Železná opona doslova preťala budovu. Pozrime sa na jeden z najkrikľavejších príkladov rozdelenia sveta na imperialistický a komunistický na jej československom úseku. Česko-bavorská hraničná železničná stanica Železná Ruda-Alžbětín – Bayerisch Eisenstein.

Tak ich prezývali po ich „slávnom“ úteku. Pohraničníkom ich potom dávali za odstrašujúci príklad nedbanlivej ochrany štátnej hranice. Antonín Krejcar a jeho „preryv“ do Rakúska v roku 1981. S manželkou, dvomi malými synmi, kamarátom, jeho manželkou a ich malou dcérou. Na saniach naložených kopou sena ťahaných koňom. Kôň a sane boli vrátené do Československa. Krejcar s rodinou putovali opačným smerom, do Kanady.

Do ostrahy na štátnej hranici komunistický režim aktívne zapájal aj deti. Tie, spracovávané propagandou, boli už na základných školách vychovávané k udavačstvu a cvičené na hon na ľudí, ktorí sa snažia utiecť z krajiny. Tento „lov narušiteľov“ potom deti považovali za hru a hrdinstvo. V krúžkoch Mladých strážcov hraníc pri Pionierskej organizácii Socialistického zväzu mládeže.

Richarda zabila strela do hlavy zo samopalu v momente, keď vychádzal z rieky na kamennú hrádzu už na rakúskom území. Pohraničníci sa vyzliekli z uniformy, skočili do rieky a s bodákom v zuboch doplávali na hrádzu, kde hľadali utečencov. Naspäť na slovenskú stranu sa vrátili až po pokyne dôstojníka z člna Dunajskej pohraničnej stráže. Stalo sa v roku 1967 priamo na sútoku Moravy a Dunaja.

Keď 25. augusta 1968 rodičia vtedy 3-ročnej Pavlínky na motorke prekračovali v Mikulove hranice do Rakúska, nepredstavovali si, že potrvá takmer 6 rokov, kým sa celá rodina dá znova dokopy. Boli to chaotické dni, sovietske vojská pred pár dňami obsadili Československo, a Pořízkovci tu za žiadnu cenu nechceli zostať. Malú Pavlínu dajú k starým rodičom ako zvyčajne a potom ju dostanú k sebe, keď sa situácia upokojí.