Predstavte si román o starnutí, o zomieraní, o životných nezdaroch, o láske, priateľstve i o živote po britskom brexitovom referende, na ktorého konci si poviete: Krása! Je to zvláštny recept s pestrými prísadami, no výsledok je úžasný. Takáto je Jeseň škótskej prozaičky Ali Smith.

Denis Thériault prináša príbeh o silnom vzťahu s krajinou, ktorá je niečím oveľa významnejším ako len obyčajnou kulisou pre život.

Nekopete len do kameňov, ktoré sú nemé. Nekopete len do spomienok na minulé životy. Kopete do nás všetkých. Do hrobov našich starých otcov a starých mám. Kopete do našich rodičov.

Vytlačený text je spravidla čierno-biely. Čierne na bielom. To však neznamená, že je bezfarebný. Najmä ak píše maliar; vtedy doň nevyhnutne presiaknu farby, svetlo, kompozícia. Maliar Ján Kudlička vydal tichú knihu básnických pozorovaní s názvom Atmosféry.

Kaviareň je priestor, kde sa čas ľahko zastaví a rozplynie sa v šálke horúceho čierneho nápoja. Vedú sa v nej naoko bezvýznamné reči, no organizovali sa tu aj revolúcie. Josef Kroutvor napísal krásnu knižku pre každého, kto vie, že kaviarenské povaľovanie má svoj hlboký zmysel.

Čo prinúti človeka preseknúť všetky putá s okolitým svetom a izolovať sa vo svojom byte vysoko nad mestom? Môže za to prebiehajúca revolúcia? Alebo ten problém tkvie ešte kdesi hlbšie?

Každý ľudský život, ktorého sa Agnieszka Pajączkowska vo svojej knihe dotkla, stojí za román.

Na túto knihu sme čakali dlho. A keď napokon prišla, v úvode nás, bohužiaľ, čakal epitaf. Román Nezvestný Dušana Mitanu zostane posledným, ktorý zo svojho pracovného stola posunul smerom k čitateľom. Je to pozoruhodná autobiografia. A zároveň autorov testament.

Mariusz Szczygieł, znalec českej kultúry, histórie, súčasnosti i duše, prichádza s novou zbierkou reportáží. Objektom jeho záujmu tentoraz nie je národ a jeho špecifiká, ale to, čo nie je, čo absentuje, čo chýba.

Iboja Wandall-Holm píše o pomalom plazivom nástupe fašizmu a o jeho prejavoch v Mikuláši v 30. rokoch. Ja o tom, že v tom istom meste sa po takmer osemdesiatich rokoch koná predvolebný míting gardistických pohrobkov.

Českému esejistovi a kunsthistorikovi Josefovi Kroutvorovi vyšli dve pozoruhodné knihy. V prvej sa pozerá na sedemdesiatsedem rokov svojho života, v druhej putuje po lesoch česko-rakúskeho pohraničia.

Román Továreň na bábiky britskej spisovateľky Elizabeth Macnealovej nás vovedie do viktoriánskeho Londýna polovice 19. storočia medzi maliarov Preraffaelistického bratstva. Dosýta sa v ňom však nadýchame nielen vône terpentínu a ľanového oleja, ale s hlavnou hrdinkou Iris prežijeme aj prvé opojné dotyky so slobodou.

Izolovaní od sveta tu prebývali a pracovali do povojnového obdobia, kedy sa ukázalo, že majú na rováši hriech – hlásili sa k nemeckej menšine.

Závislosť rozkladá dušu i telo. A je jedno, či hovoríme o cigarete, pri ktorej musíme z hlavy vytesniť jej zhubné vlastnosti, aby sme si ju mohli skutočne vychutnať, o hazarde alebo o sexe.

Kratochvilova pocta Parížu je ako hudobná skladba, obraz i román v jednom. Je to všeličo, len nie cestovný bedeker. Zorientovať sa však pomocou nej môžete napríklad v literárnom diele Milana Kunderu.

Zdalo by sa, že bezcieľne potulovanie sa po moskovskom Okružnom bulvári ani nemôže mať nejaký hlbší zmysel a cieľ. Avšak len do okamihu, kým na ulicu nevyrazí dôsledný pozorovateľ. A vlastne aj básnik.

Zo zanedbateľného semiačka sa po pár týždňoch stane jedlo. Z cibuľky sa zrodí kytica. Z bobuľky prvý decembrový pohár vína.

Poviedkové dielo brazílskej prozaičky Clarice Lispector môžeme s pokojným svedomím zaradiť medzi také klenoty krátkej prózy, aké písali Raymond Carver či Anton Pavlovič Čechov.

Z vchodu do dnešného obchodného centra sa vynárala ulička s malebnými obchodíkmi.

Americký autor James Welch vo svojich knihách prináša pohľad na život pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky uprostred zúriaceho 20. storočia.

Je to zvláštny pocit – v meste, ktoré mi bolo desať rokov domovom, zaspávať v hotelovej posteli.

Ošetrovatelia do miestnosti postupne privážajú ďalších a ďalších, a čím ich je viac, tým väčšmi je každý sám.

Pocit, ktorý človeka prestúpi pri pobyte v horách, je do ľudskej reči prakticky nepreložiteľný. Asi najlepšie ho vyjadrujú tiché citoslovcia.

Drago Jančar vytvoril v románe Dnes v noci jsem ji viděl pozoruhodný portrét jednej neobyčajnej ženy. V druhom pláne však opísal aj priebeh druhej svetovej vojny na Balkáne, predovšetkým jej spodné prúdy. Nie je to však len román o láske a vojne, ale aj o vine a treste.

Snažím sa správať k ľuďom slušne. Ale neveril by si, čo všetko si človek vypočuje. Nič o mne nevedia. A akoby som bola handra.

Čaká márne. Nikto už nepríde. Nikto. Všetci sú mŕtvi.