Ďalšie voľby preňho dopadli zle, môže sa po ňom povoziť hocijaký nepodarený kapitán, v rebríčkoch dôveryhodnosti sa prepadá a do slovenskej politiky už neprinesie nič nové.

Návštevu francúzskeho prezidenta môžeme vnímať dvoma spôsobmi. Naši politici by asi preferovali ten prvý. K realite má však bližšie druhý.

Druhá vláda Roberta Fica zlyhala v migračnej kríze hneď dvojnásobne: pri formulácii svojej pozície aj neschopnosti presadiť ju.

Komunikáciu ministra vnútra v otázke utečencov možno pomaly prirovnať k vrcholom literárneho surrealizmu.

Richard Sulík chce menej demokratickú Úniu s menšími kompetenciami a kapacitami. Ak nie je naivný, nechce v skutočnosti asi spoločnú európsku menu.

Až na frustrovaného talianskeho premiéra sa politici na minulotýždňovom samite naozaj ťažkým témam taktne vyhli.

Prípravy slovenského predsedníctva v Rade EÚ sprevádzala nutkavá snaha „uspieť“. Nuž, teraz na také niečo máme šancu.

Je zrejmé, že rozdiely v platoch európskych zamestnancov vyvolávajú napätie na oboch stranách. Stredoeurópske krajiny sa ho rozhodli riešiť spôsobom, ktorý veci ešte viac skomplikuje.

Jediné, na čom sa Európania pri utečencoch dokázali dohodnúť, bola potreba hermetického uzavretia hraníc. Aj za cenu, že výsledok nebude férový.

Handlovanie o budúcej vláde sa už rozbehlo na plné obrátky. Či to už poskladá Fico, Sulík alebo z klobúka vytiahnu nového zajaca, problémy tejto krajiny to pravdepodobne nevyrieši. Domáce – ktorých symptómom je Kotleba – ani európske.

Slovenská vláda nedokázala svoj odpor postaviť na dôveryhodných argumentoch a náš politický kapitál v Bruseli premrhala na pre nás treťoradú otázku.