Medziriadky leto čo leto spájajú mladých začínajúcich autorov a známe mená súčasnej literatúry. Vedľajším účinkom je silná závislosť zúčastnených.

Sofistikovaná lož, propaganda a hardcore newspeak. Ako vníma obdobie socializmu najmladšia generácia? Z výsledkov prieskumu mrazí.

Krajná pravica zvolá akciu do slniečkarskej kaviarne. Slniečkarski štamgasti: kaviareň bojkotujeme. Majiteľ: ctíme demokraciu, hostí nelustrujeme. Krátke správy z Prahy.

Krátky príbeh o tom, čo znamená spojenie mentálneho svetu „ukončím toto divadelné predstavenie uprostred“ s absolútnou mocou.

O všetkých Rostasoch a Slobodných vysielačoch sa píše veľa. Propagandistický hardcore ale v médiách dostávajú samotní Rusi.

Čakali sme štyri lajky, tri #jesuiszuzana a možno dve dočasne zmenené profilovky. Podporu Zuzane Hlávkovej však medzičasom vyjadrilo už 2500 Slovákov zo zahraničných univerzít.

Organizovať festival v takej introvertnej a intímnej oblasti ako literatúra je vždy dramaturgická výzva. Multižánrové spojenie viacerých odvetví súčasnej knižnej kultúry v košickej Tabačke zafungovalo.

Z Kambodžského kráľovstva prechádzate do socialistického Vietnamu s pocitom, že juhovýchodnú Áziu už máte v malíčku. Lenže nemáte – a ani mať nebudete.

Súťažiť v niečom, ako je písanie, možno vzbudzuje podozrenie. Medziriadky však škatuľku literárnej súťaže už dávno prerástli a premenili sa na celoročný projekt. Siedmy ročník vyvrcholil literárnym sústredením.

Sprievodca po stopách Červených Khmérov, americkej mládeže a francúzskych kaviarnikov.

Na začiatku sú thajsko-kambodžské hranice, ktoré vôbec nevyzerajú ako hranice. Čakanie sa natiahne na dva kokosové orechy.

Za pár krátkych dní sa mesto pochopiť nedá. Ponúkam nemotorné zážitky s otázkami pod čiarou.

Historicky bezprecendentná rýchlosť výmeny informácií by mohla viesť k bezprecendnému dialógu. Lenže.

Meškávajú rovnako, tiež v nich býva rovnako plno a aj mydlo zvykne chýbať úplne rovnakým spôsobom. České železnice sa od slovenských líšia len v maličkostiach. Práve malé zlepšenia by sa však možno preberali najľahšie.

Kvôli voličom, ktorí v ĽSNS fašistov (akože) nevideli, má asi aj táto otázka význam.

Ich revírom je tenká hranica deliaca politický bizár a protisystémové pnutia. Tento priestor ma značne fascinuje.

Keby Couchsurfing vynašli v Bruseli, pokojne by to mohol byť „operačný program interkulrútnej spolupráce“, prípadne „akčný nástroj pre integráciu“. Celkom banálna záležitosť totiž plní celkom podstatné úlohy.

Na prvý pohľad by logika mohla fungovať takto: internet + milión televízii + milión novín = bludy sa len tak ľahko nepresadia. Ale iba na prvý pohľad.

Rok pred prezidentskými voľbami v USA vyzerá kampaň tak trochu, akoby ju viedli slovenskí politici. Keby sa dostali k peniazom.

Lenina som videl raz, Stalina ani jedenkrát a aj tak mám pocit, že som tie sochy zažil. Trochu z nich mrazí.

Na Slovensku by to bola téma len nasilu, v Česku je to stotisíc ľudí. Predávajú potraviny, čapujú pivo, uctievajú Budhu a 17. novembra ďakujú Zemanovi. Celkom vážne.

Šimečkov včerajší komentár spomína fašizmus. Lenže my nedokážeme byť fašisti, nám je to jedno. Navyše: moja generácia nevie, kto to fašisti sú. A tiež je nám to jedno.

Ak ste cudzinec a na spoznanie Slovenska máte len jeden večer, levický jarmok poskytne esenciu. Vaša najslovenskejšia skúsenosť.

Recyklovať je zbytočné a drahé, napísal John Tierney, komentátor New York Times, v roku 1996. Dnes svoje argumenty opakuje. Za 20 rokov sa podľa neho nezmenilo nič. No ale nejdem blogovať o recyklovaní.

Na gruzínsko-arménskych hraniciach sa nijaký Schengen nekoná, vystúpite, pasová kontrola, prejdete halou pre peších a šofér ukáže colníkom kufor, pečiatka a druhá strana hranice, druhá kontrola a druhá pečiatka. Do Arménska sa dostanete krátko pred zotmením.

Palec držíte nad krajnicou zdvihnutý kratšie, než by ste pokladali za slušné, zastavuje vám prvé auto a z letiska pri Kutaisi vás berie váš prvý Giorgi, gruzínsky človek milión, svojou béžovou Ladou Niva, kaukazským autom milión. Následnosti Giorgiov a plynutiu dní postupne prestanete venovať pozornosť. Gruzínsko.

Tento blog celkom možne dopadne ako moja bakalárka. Povedie odnikiaľ a vyústi nikam. Príjmové nerovnosti súvisia úplne so všetkým.

Čakáte na lavičke v Bologni, autobus neprichádza. Prihovorí sa vám černoch. Peniaze? Nechce. Cigarety? Nepýta. Taliansky černoch sa vám prihovára, aby sa prihovoril. Základom utečeneckej každodennosti je nuda.

Cítim sa ako cudzinec na hlavnej stanici v Bratislave. Lekár neprejavuje mimiku a zvyšok čakárne dosahuje zen. Aj poliklinika zbežnie.

Na niektoré otázky sa dá odpovedať aj bez Marxov a Hayekov. Ľudia si zaslúžia odpovede.