Jednou z častých reakcií na nahrávku Kočner – Trnka je silný pocit znechutenia, zhnusenia z pomerov v našom štáte. Pričom by sme skôr mali cítiť také zadosťučinenie, ako keď sme na konci druhej série Narcos sledovali úpadok Pabla Escobara. Kedysi všemocný narkobarón, pred ktorým sa klaňali kolumbijskí politici a zbožňoval ho ľud, sa nakoniec skrýva pod falošným menom v špinavom predmestskom byte a s rodinou môže komunikovať len pár minút denne cez vysielačku. Spomínaná nahrávka nám poskytuje podobný obraz.

Len čo nejaké médium prinesie správy o bití a zatýkaní demonštrantov v Moskve, v diskusii pod článkom a na sociálnych sieťach sa objavia výhrady v štýle „a policajná brutalita proti žltým vestám alebo proti katalánskym separatistom vám nevadila?“ Lenže dať rovnítko medzi súčasnými ruskými, francúzskymi a španielskymi protestmi môže dať iba veľmi povrchný, alebo veľmi predpojatý pozorovateľ. Na rozdiel od zásahov proti žltým vestám v Paríži policajné násilnosti v Moskve ohrozujú aj slovenské záujmy.

Už niekoľko týždňov som sa chystal napísať text o tom, ako sú mnohí katolíci manipulovaní „podpásovými témami“ (potraty, homosexualita, kondómy…). Ako im niekto nanútil falošnú dichotómiu „kresťania versus liberáli“, a ako nechápu, že najlepšie podmienky pre žitie našej viery poskytuje práve liberálna demokracia. A potom som si vypočul rozhovor Štefana Hríba s českým katolíckym kňazom, teológom a sociológom Tomášom Halíkom počas jeho návštevy na Slovensku a zistil som, že učeň nemusí nič písať, pretože mu stačí len prepísať časť skvelých formulácií majstra Halíka. Nech sa páči:

Propagandistický portál Slobodný vysielač v tieto dni spustil seriál venovaný „politickým mimovládkam“. Hlavnými autormi sú Peter Marman a Dalibor Jurášek, reláciu moderuje Boris Koroni. Nadávkou či nálepkou „politická mimovládka“ začali označovať združenia ako Transparency International Slovensko, Aliancia Fair-play, Ekopolis, Liga pre ľudské práva, VIA IURIS a podobné.

Známy kysucký neonacista Marián Magát včera na svojom facebookovom profile uverejnil status, v ktorom obvinil Českú televíziu, že vo svojej relácii ku dňu holokaustu použila sfalšovanú fotografiu spaľovania mŕtvol v Osvienčime. Odvolal sa na anonymný blog, ktorý tvrdil, že fotografia v skutočnosti pochádza z vlakovej havárie z USA v roku 1912, a ležiace mŕtvoly boli do nej dodatočne vmontované ľuďmi, šíriacimi „holohoax“. (Takto náckovia nazývajú holokaust.) Vo svojom statuse Marián Magát tiež ironicky vyzval mňa a Jána Benčíka, aby sme „odhalili pravú tvár Českej televízie“. Obvykle nereagujem na takéto výkriky internetových nešťastníkov, ale tento prípad ma zaujal, keďže nájdenie pravdy si vyžadovalo trochu zložitejší postup, na ktorý väčšina čitateľov jednoducho nemá čas alebo skúsenosti. Takže teraz prezradím metódu, ktorú som použil pri overovaní tejto správy:

Najprv pod symbolom kladivokosáka oklamali a znásilnili Rusko v tom krehkom období, kedy malo krátku šancu na parlamentnú demokraciu. Potom rozpútali občiansku vojnu. V tejto vojne a následnom hladomore obetovali svoju prvú masu ľudí: horné odhady sa blížia k 9 miliónom, teda niekoľkonásobne viac, než krajina stratila vo Svetovej vojne.

Pred pár dňami som zdieľal status speváčky Kataríny Koščovej, ktorá popisovala správanie sa Kotlebovcov, ktorých priviezol na besedu o extrémizme v Kežmarku autobus ĽS NS. Môj komentár mal pomerne široký dosah, a tak proti nemu priaznivci Kotlebovcov pravdepodobne zorganizovali hromadnú sťažnosť. (To, že si na koordinovanie takýchto aktivít extrémisti vytvorili uzavreté skupiny, je známa vec.) Facebook mi následne na 3 dni zablokoval používanie účtu, a moje formálne odvolanie nemalo žiadny viditeľný efekt. Aké opatrenia by mal urobiť každý verejne činný človek, vystupujúci proti týmto skupinám?

Najväčšou lžou diabla je vraj tvrdenie, že neexistuje.
Najväčšou lžou komunistov je tvrdenie, že oni sami zorganizovali a riadili svoj pád v novembri 1989.

3. apríla 1981 o pol deviatej večer sa vrátil opravár poľnohospodárskych strojov Pavel Dostál do svojho rodinného domčeka v obci Břuchotín, okres Olomouc, kde našiel svoju manželku Věru (29 rokov), dcéru Pavlínku (6 rokov) a syna Tomáška (4 roky) s ťažkými zraneniami hlavy s prerazením lebečnej kosti. Všetky tri obete v najbližších hodinách na následky zranení zomreli.

Hoci dnešní frustrovaní občania majú zdanlivo neobmedzený prístup k informáciám, ich občianske vzdelávanie bolo tragicky zanedbané, a tak veria, že ČOKOĽVEK bude lepšie, než ten súčasný SYSTÉM.