Nikdy nehovor nikdy. Táto floskula nemôže platiť, keď dejiny potvrdili, že má hodnotu len ako prázdna fráza či bezobsažný výraz. Krátka úvaha približuje prezentáciu výstavy vo svidníckej expozícii Historického vojenského múzea k stému výročiu ukončenia Prvej svetovej vojny, ktorá sa priamo dotkla Podduklianskeho regiónu. Jej súčasťou sú tri a pol desiatky diel akad. mal. Pavla Michaliča. Naštartovať umeleckú dráhu tomuto seneckému umelcovi umožnila kvalitná výtvarnoumelecká príprava na bratislavskej VŠVU. Svoj výtvarný program začal naplno rozvíjať koncom osemdesiatych rokov v trojzáprahu klasických výtvarných disciplín – voľná maľba, grafika, kresba.

Jedným z akceptabilných prejavov otvoreného, zjavného, netajeného, teda verejného vnímania autora je publikovanie. Vo všeobecnosti sa ním rozumie premyslené konanie na dosiahnutie aktuálnej prezentácie jeho súvekej tvorby v niektorej z etáp vlastného literárneho vývinu. Do roku 1989 takéto čosi nebolo v slovenskom literárnom kontexte ani jednoznačné, ani neproblematické, ani samozrejmé. Pri odpovedi na otázku prečo, vo veľkej miere to môžeme zvaľovať, a právom, na politické spojitosti a dejinné súvislosti uvedeného obdobia, pretože v druhej polovici dvadsiateho storočia bola až nadmieru zreteľná tendencia spájať a harmonizovať literárne prejavy s totalitnou ideológiou a z nej vyplývajúcou kultúrnou politikou.

S päťdesiatročným dištancom môžeme nestranne potvrdiť skutočnosť, že na Slovensku nebadane a pozvoľna vyprcháva atmosféra roku veľkých nádejí, ako sa zvykne hovoriť o jednom zo zlomových rokov našich spoločných dejín s Čechmi, o roku 1968. Hoci tieto nádeje z dnešného pohľadu môžeme vnímať už ako neopodstatnené, nemožno si ich ani úmyselne nevšimnúť, predsa žila nimi väčšina spoločnosti. Na hodnotenie udalostí spred pol storočia vynaložilo mnoho úsilia veľa historikov, a nielen u nás. Bolo napísaných množstvo štúdií a kníh, zachovali sa tisícky fotografií, boli natočené autentické filmové zábery, dokumentárne aj hrané filmy, existujú zvukové záznamy. Pri dodržaní istej miery odstupu sa posunieme v čase späť a pokúsime sa útržkovito, aspoň sčasti vyvolať obraz košickej literárnej scény pred, počas a po roku 1968.

Maliari a sochári, zoskupení v združení Cassovia Art Club, ktoré je úzko napojené na súkromný výstavný priestor VEBA, predstavujú v týchto dňoch svoju tvorbu v jednej z košických hipsterských kaviarní Halmi Café na Hlavnej ulici.

Profesionálne celý život osciloval medzi novinárskym a maliarskym povolaním. Výzorom pripomínal Marcella Mastroianniho. Dobre sa s ním diskutovalo. Vyznačoval sa prenikavým kultúrnym a historickým rozhľadom. Máloktorý výtvarník jeho generácie sa natoľko venoval vzdelávaniu ako on. Aj preto bol príjemným spoločníkom a skvelým diskutérom. V jeho ateliéri, chaotickom, no paradoxne rozkošnom, až ľúbivom, sa človek cítil príjemne, polahodne. Tohto roku si pripomíname jeho nedožité 90. výročie narodenia. Maliara, ktorý bol posledným východoslovenským umelcom, čo bol roku 1989 menovaný kedysi prestížnym titulom zaslúžilý umelec – Štefana Makaru (1925 – 2005).

Košického literáta Štefana Lazorišáka (1959) v 70. rokoch odviali životné okolnosti na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry, nasledujúcich desať rokov sa pohyboval v prostredí undergroundovej scény, v novembri 89 bol činný v košickom centre OF-VPN, kde sa angažoval za novembrové zmeny.

Vo virvare košického výtvarného života ostalo nepovšimnuté nedožité jubileum umelca, ktorý rozhodne ovplyvnil výtvarný život na východnom Slovensku, 60-tiny sochára Petra Sceranku.

Ak som včera konštatoval, že súčasnú košickú prezentáciu diel legendy našej grafiky Vladimíra Gažoviča otváral nemenej skvelý a chýrny maliar Nikolaj Feďkovič, stojí za to povedať o ňom niekoľko slov.

Príjemným a užitočným oživením košického výtvarného života je výstava diel grafika, maliara a ilustrátora Vladimíra Gažoviča.