V našej súčasnej dobe príliš dávame priestor svojmu egu, sebe samým, a nie sme schopní ho vystaviť nepohode a iným názorom. Vyzretý duchovný človek je ochotný vstupovať s druhými do dialógu a necítiť sa ohrozený, ak ten druhý zastáva iné postoje. 

Mám jednu neresť. Som audiofil. To znamená, že ma príliš zaujíma kvalita zvuku a zbieram slúchadlá rôznych typov. Keď som si minule s hrdosťou prechádzal svoju zbierku, videl som v nej analógiu ľudských charakterov.

Ježiš bol milý a priateľský k všetkým, aj k ľuďom s veľmi pikantnými životnými príbehmi, ale nábožným ľuďom nikdy nedal pokoj a stále ich podpichoval.

Kostol a Cirkev tu nie sú na to, aby druhým násilne vstupovali do života formou „ja ti spravím predsavzatie, čo máš urobiť“, ale majú pomáhať tak, aby sme mali dôvod na vďačnosť a posilnili si svoje medziľudské vzťahy.

Šíri sa kultúra vylučovania. Navrhoval by som pochod za jej odstránenie.

Kto chce naozaj Ježiša nasledovať, musí mať špinavé srdce – teda nesmie sa báť zašpiniť tým, čo druhí prežívajú, čo ich trápi, čím žijú.

Kostol ako dom lásky nie je žiaden elitný privátny klub slušných ľudí. Mal by byť miestom prijatia pre všetkých, ktorí hľadajú povzbudenie.

Boh neprišiel na náš svet majestátne ako mocný Boh. Prišiel v podobe malého zraniteľného nahého dieťaťa uprostred chladnej noci.

Ak by bola spoločnosť telom, ktorým orgánom by ste boli vy?

Rubrika Nedeľná nekázeň je tu pre všetkých, ktorých zaujíma kresťanský pohľad na svet. Jezuita Tomáš Jellúš v nej dnes hovorí, že jednoduché priateľské gesto je viac ako múdre reči.

Veľkonočnou nedeľou štartujeme novú rubriku Nedeľná nekázeň. Priestor v nej dostanú hosťujúci autori, ktorí našli odvahu vstúpiť s kresťanským pohľadom na svet do prostredia, ktoré aj ich vlastní často označujú za nepriateľské. Prvým z nich je jezuita Tomáš Jellúš.