Vo svete, v ktorom najžiadanejšími webmi boli tie, ktoré nás spájajú, dnes kraľujú tie, ktoré nám pomáhajú byť odpojení. Ako žiť naše odpojené životy v samote.

Je cestovanie naplnením najhlbšej túžby alebo márnivosť a sebeckosť, ktorá ničí krajiny, ľudí a planétu?

Už aby bola preč, ale sú na nej aj veci, ktoré až také zlé nie sú.

Vieme, ako sa správať k človeku, ktorého bolí noha, vieme aj, čo mu povedať, no čo s tými ostatnými, ktorých naoko nič nebolí? Bojíme sa ich?

Zakaždým, keď za kultúru netreba platiť, v ľuďoch podporujete ideu, že je to niečo, čo nemá hodnotu a teda ani cenu.

Ako vychovať z umelej inteligencie niečo lepšie, ako sme my sami, keď sme na internete.

Z únavy zo zlých politikov v túžbe po zmene sme dovolili dostať sa k moci tým, čo vyplavujú to najhoršie z nás.

Čo robíte radi? Sledujem pravidelne svojho deväťmesačného syna, ako všetko bez rozdielu skúša, ochytáva, skúma, a musel som si uvedomiť, že ja, tridsať rokov ďalej, by som sa niektoré veci mohol znova učiť od neho. 

Budeme ešte v časoch koróny pomáhať ľuďom cez cestu a s nákupmi starým ľuďom do električky alebo sa to už celkom nemá?

Ako by som tu chcel teraz mať Kornela Földváriho, najväčšieho humoristu zlých časov.

Nevylučujem, že je na tom niečo úchylné, ale milujem voľby. To, čo im predchádza, ale aj samotnú volebnú noc.

Vyše sedemsto hrubých výrazov pre taký malý národ… Bežná mainstreamová kniha má len niekoľko tisíc rôznych slov.

Komunizmus pre ľudí v mojom okolí buď ani nebol, alebo sa im stal podobne ako počasie.

Na vidieku, kde som vyrastal, cez známosť išlo všetko, lebo bez známosti tu nejde nič.

Celý život som si myslel, že byť rodičom je ako vystúpiť na novú úroveň – príroda ti okamžite prihrá nové schopnosti.

Je len málo hlavných miest v Európe, kde majú niečo také ako Malé Karpaty.

Svet šoférov je tajomný a plný nástrah. Schopnosť viesť motorové vozidlo nás odlišuje od zvierat, ale zároveň nás k nim aj približuje. 

Koniec ťažkých a drahých externých mechanických klávesníc je pre mňa krásnou metaforou toho, kam sa ako ľudstvo posúvame.

Milujem staré kúsky z kníh. Aj stovky rokov späť triafajú naše neduhy a hlúposť.

Vieme všeličo možné aj nemožné o matematike, ale ani zamak nás nikdy nič neučili o témach ako kritické myslenie alebo vedecká metóda poznávania.

Drzosti je v našej spoločnosti čoraz menej. Ešte to niekedy uvidíte na úradoch, poštách, ale už aj tam to začína miznúť.

V lete 1914 sa básnici predháňali vo velebení vojny. Pavol Országh Hviezdoslav v rovnakom čase napísal zbierku o jej hrôzach.

Hrdinom tohto môjho roka je maďarský historik József Demmel. Poctivo skúma slovenské dejiny a dáva tým na frak mýtom o nich.

Niekoľko dní si prezerám údaje o svojom správaní na telefóne a nestačím sa diviť.

Osemnásť rokov som prežil v malej dedine, dvanásť v Bratislave. Toto som sa vďaka tomu naučil.

Kým príroda nepotrebuje siahodlhé návody, my ľudia vďaka novým technológiám každodenne zažívame situácie, v ktorých nevieme, ako ďalej.