Ako by som tu chcel teraz mať Kornela Földváriho, najväčšieho humoristu zlých časov.

Nevylučujem, že je na tom niečo úchylné, ale milujem voľby. To, čo im predchádza, ale aj samotnú volebnú noc.

Vyše sedemsto hrubých výrazov pre taký malý národ… Bežná mainstreamová kniha má len niekoľko tisíc rôznych slov.

Komunizmus pre ľudí v mojom okolí buď ani nebol, alebo sa im stal podobne ako počasie.

Na vidieku, kde som vyrastal, cez známosť išlo všetko, lebo bez známosti tu nejde nič.

Celý život som si myslel, že byť rodičom je ako vystúpiť na novú úroveň – príroda ti okamžite prihrá nové schopnosti.

Je len málo hlavných miest v Európe, kde majú niečo také ako Malé Karpaty.

Svet šoférov je tajomný a plný nástrah. Schopnosť viesť motorové vozidlo nás odlišuje od zvierat, ale zároveň nás k nim aj približuje. 

Koniec ťažkých a drahých externých mechanických klávesníc je pre mňa krásnou metaforou toho, kam sa ako ľudstvo posúvame.

Milujem staré kúsky z kníh. Aj stovky rokov späť triafajú naše neduhy a hlúposť.

Vieme všeličo možné aj nemožné o matematike, ale ani zamak nás nikdy nič neučili o témach ako kritické myslenie alebo vedecká metóda poznávania.

Drzosti je v našej spoločnosti čoraz menej. Ešte to niekedy uvidíte na úradoch, poštách, ale už aj tam to začína miznúť.

V lete 1914 sa básnici predháňali vo velebení vojny. Pavol Országh Hviezdoslav v rovnakom čase napísal zbierku o jej hrôzach.

Hrdinom tohto môjho roka je maďarský historik József Demmel. Poctivo skúma slovenské dejiny a dáva tým na frak mýtom o nich.

Niekoľko dní si prezerám údaje o svojom správaní na telefóne a nestačím sa diviť.

Osemnásť rokov som prežil v malej dedine, dvanásť v Bratislave. Toto som sa vďaka tomu naučil.

Kým príroda nepotrebuje siahodlhé návody, my ľudia vďaka novým technológiám každodenne zažívame situácie, v ktorých nevieme, ako ďalej. 

Ľudia šialene rýchlo dokážu počítaču, stroju alebo robotom pripisovať ľudské kvality.

Sú knihy, ktoré čítame pre dej, takých je väčšina. A sú knihy, ktoré čítame nielen pre dej, ale aj pre to ako sú napísané. Pre pekné vety. Z tridsiatich piatich kníh, ktoré som prečítal v roku 2017, bolo len päť takých, pri ktorých som sa unúval a potreboval si niečo poznačiť.

Asi by ma nikto nedonútil viesť si denníček, ale Facebooku sa to podarilo. Vďaka tejto sociálnej sieti každý z nás získava záznam tých všetkých drobných príhod, každodenností, ktorými žijeme a potom ich zabúdame. O vtipných ľuďoch, ktorých sme stretli, dialógoch, ktoré sme počuli a o desať minút, práve po ich “zastatusovaní”, sme na ne celkom zabudli. Sú to príbehy bez pointy, krásne svojou všednosťou.

Piaty najpredávanejší titul v slovenských kníhkupectvách za posledné týždne nie je kuchárka ani ženský román, ale etymologický slovník. Slovensko naň čakalo takmer šesťdesiat rokov.

Básnické črevo nepozná zľutovanie. Už lietame do vesmíru, ale čo urobila veda pre poéziu?

Koľko urobí workoholik a koľko človek, ktorý si váži aj svoj voľný čas?

Čo odlišuje slová Hitlera od Dzurindu, Fifty Shades od Hviezdoslava a vás od kolegu, ktorého neznášate? Dá sa už po pár slovách zistiť o tom, kto hovorí, dosť na to, aby ste vedeli, či ho chcete počúvať ďalej?

Slová, ktoré politici hovorili v debatách, o nich prezradia oveľa viac, keď ich začnete počítať.