Denník N

1000 a jeden názor

… ráno, poprípade, na obed vstať, dať sa dokopy po „žúrke“, odsedieť si nejakú tú prednášku a ďalej žiť svoj študentský život. Cez skúškové natĺcť niekoľko desiatok strán do hlavy alebo smartfónu, spraviť skúšky. Týmto kolobehom prejdeme niekoľko semestrov až kým nás škola nevypľuje na pracovný trh so zdrapom papiera v ruke. Tam nám pred menom pribudli tri písmenká, ktoré majú vypovedať čosi o „akosti“ produktu (absolventa).

Ale je to naozaj tak? Naozaj nám tie tri písmená zaručia vedomosti, zručnosti i prácu? Ak by som to mala brať podľa všeobecnej mienky, tak asi áno. Máš papier v ruke? Máš všetky dvere otvorené sťa by švihnutím čarovného prútika.

No z pohľadu firiem/zamestnávateľov, je to zase o niečom inom – Máš titul? Super! Ukáž aký? Hm… z tejto školy? Tak to radšej nie… ďakujem, možno sa ozveme.

 

Áno možno trochu zveličujem, prikrášľujem, ale až tak ďaleko od pravdy určite nie som. Naši rodičia a ľudia, ktorí žili v minulom režime sa nemohli tak jednoducho dostať na vysokú školu aj keď by na to mali (vedomostne). Jednoducho, nezmestili sa do vopred pripraveného zoznamu. Nemohli si zaistiť lepšiu budúcnosť vzdelaním, ale iba tvrdou a usilovnou prácou, a preto chcú toto privilégium dopriať svojim deťom. No neuvedomujú si jedno. Dnes, titul nemá až takú váhu ako kedysi. Na vysokú školu sa teraz dostane kadekto i priemerný či podpriemerný študent. Tým ale nechcem povedať, že tatkovia decentne posúvajú dekanom obálky s tučným šekom. Ten šek posúva školám rovno štát. Keďže sú školy dotované štátom na základe počtu študentov a študenti už pochopili, že „tudy cesta nevede“ a každým rokom klesá počet prihlášok na slovenské univerzity, niekde sa to odzrkadliť musí. Každý kto si vie spočítať 2 + 2 vie, kam smerujem. „Čím viac študentov tým viac peňazí!“ to je motto dnešných škôl. S touto logikou sa ale vytráca hlavná myšlienka vysokoškolského vzdelania – vypúšťať do sveta odborníkov vo svojom odbore.

Školy každým rokom prijímajú viac a viac prvákov, za účelom zisku. Dokonca viac ako sú kapacity ich prednáškových sál a študenti sedia na schodoch či parapetoch. Pri takomto množstve študentov i kvalitný profesor obrovského kalibru s množstvom skúseností nedokáže predať svoje poznatky. 150 poslucháčov je veľa pre každého a nie ešte pre čerstvého doktoranda, ktorý sa zoznamuje s profesiou vyučujúceho. Už asi tušíte aká je kvalita výučby…

Týmto „hromadno–anonymným“ vzdelávaním si, keď mám úprimne, ale sprosto povedať, sami serieme do huby!

 

Pri medzinárodných štatistikách sa vyhovárame, že máme málo vysokých škôl oproti ostatným krajinám preto sme sa neumiestnili na vyšších priečkach. Pri domácich štatistikách zase konštatujeme, že týchto škôl je veľa a treba to preriediť.

Pravda je, podľa mňa, niekde úplne inde. Sám štát dohnal školy k tomu, aby kvalita klesla tým, že ich dotuje kvantitatívne a nie kvalitatívne. Kvalitne vzdelaní absolventi sa nedosiahnu tým, že ich prijmeme „milión tristo“ (veď niektorí sa ujmú a z ostatných budú aspoň evríčka), ale individuálnym prístupom. Potrebujeme dosiahnuť, aby sa študenti neučili roboticky iba na skúšku, ale aby svoje vedomosti ovládali a vedeli použiť v praxi. A týmto smerom by mala byť orientovaná mierka kvality škôl a nie len publikačnou činnosťou profesorov či zamestnanosťou absolventov (bez ohľadu na odbor, ktorý vyštudovali alebo nie).

Kým sa nezmení spôsob financovania vysokého školstva, kým sa vzdelávanie nezamerá na samotného študenta, tak sa nedočkáme kvalitných vysokých škôl na Slovenku resp. kvalitných absolventov vysokých škôl!

Teraz najčítanejšie