Dobre utajený album: Posledné decembrové dni – Boston Tapes

Sčasti za to môže komótnosť slovenskej hudobnej publicistiky, ktorá si existenciu skupiny akosi nestihla všimnúť a sčasti kapela sama, keďže razí cestu tzv. no-promo marketingu. Nebombarduje redakcie svojimi nahrávkami, ktoré si vydáva sama DIY štýlom, na booklete nenájdete ani len mená členov, miesto vlastných fotografií často používa podobizne iných trojíc, skrátka, funguje akoby v režime utajenia.

A kdesi tu by sme mohli hľadať pôvod názvu ich v poradí už piateho dlhohrajúceho albumu. Boston Tapes je pôvodne označenie čiastočne utajených nahrávok výpovedí členov IRA, uložených v knižnici Bostonskej univerzity. Natíska sa, pravda, aj inšpirácia v rovnako nazvanom živáku The Clash z roku 1982, prípadne by to mohla byť symbolická pripomienka lo-fi scény osemdesiatych rokov, ktorá svoje nahrávky šírila medzi fanúšikmi na – magnetofónových páskach.

Napokon, osemdesiatky a deväťdesiatky sú dôležitým inšpiračných zdrojom hudby Posledných decembrových dní. Na ich predchádzajúcom albume Indian Mystic Love sme mohli napríklad nájsť priame odkazy na Joy Division, či The Jesus and Mary Chain.

Boston Tapes je pesničkový – a svojím spôsobom pesničkársky – album, ak berieme do úvahy výhradné autorstvo hudby a textov frontmana Ľubora Baloviča, s pridanou hodnotou kapely. Nie sú to pesničky úplne klasického strihu, na refrén v tradičnom zmysle tu narazíme zriedkavo, vyskytuje sa skôr ako záverečný chorus a väčšinou tvoria štruktúru piesní slohy striedajúce sa s gitarovými vyhrávkami. Skladby majú svoje chytľavé miesta, vystavané napätie, začínajúc zväčša dlhším harmonickým nástupom, ako býva v žánri zvykom.

Zvuk PDD od prvej skladby Pokus stať sa hmlou po záverečnú Noc – sneh – stopy charakterizuje mierne ostrá a len jemne skreslená Jolana Tornado, legendárna československá gitara – ďalší dôkaz o decembristoch ako nostalgikoch. Určite by sa tu výborne uživila aj druhá gitara, pomohla by na mnohých miestach čo do farby i zvukovej hĺbky, no kapela to celý čas ťahá v trojici (Ľubor Balovič – spev, gitara, Rudo Muzelák – basgitara a Fero Maxin – bicie), tak ako v reáli na koncertoch, použijúc opäť pôvodnosť a uveriteľnosť ako základné východisko.

Spieva sa tu hlavne o láske, čo je na alternatívnej scéne skôr výnimka. Kapela sama svoje piesne, napoly s vtipom, napoly vážne, pomenúva garage love songs. To v zásade sedí, texty však obsahujú aj mnoho symbolov z prírody. Hmla, mesiac, hviezdy, či vietor k poslucháčovi prevrávajú melancholickým jazykom noci. Nájdeme tu aj inštrumentálnu vec V koži Jamesa Bonda, či mystickú Udržuj priestor, vystavanú na postupne mohutnejúcej gitare, kde zaznie spev až v záverečnom, mantrickom refréne: „Spievaj na kopcoch, keď vyje vietor a udržuj priestor“. Pre mňa najsilnejšia vec albumu. Výborné sú i Ach, Klára, Si môj najlepší kamarát do dažďa ba aj viac, Pred spaním či Tak zober ma niekam.

K nahrávke Boston Tapes sa môže poslucháč dostať najskôr tak, že napíše kapele na ich FB fan page. Postoj kapely k marketingu, či distribúcii nahrávok je sympatický, žiadny biznis model. Na druhej strane mrzí fakt, že aj po štvrťstoročí existencie ostáva na slovenskej scéne takmer neznámym pojmom. Netreba v tom hľadať blazeovanú kratochvíľu elitárov, ale ani kŕčovitú pózu niekoho, kto by aj tak nemal šancu.

Niekomu môžu PDD pripomenúť Kosu z nosa, prípadne, momentálne hibernujúci, Kolowrat. S prvou menovanou kapelou sa koniec-koncov spoločne ocitli na jednej z kompilácií, ktoré pred rokmi vydával Robo Gregor, mapujúc slovenskú alternatívnu scénu. Pieseň Staroslovienska neskôr kapela Kolowrat uviedla na svojom druhom albume Slnko je vo veži.