Denník N

Jeseň v zátoke

Sny sú tým druhým, čo ku nám pristupuje, aby sme sa stali celiství. Zo snov sa rodia príbehy, ktoré sú mapami pre naše kroky.

V zátoke rástli iba dva druhy stromov. Jedni listnaté boli nižšie a tie pokrývali celú oblasť ako hustý koberec. Vždy na jeseň sa lístie sfarbilo do sýtej bordovej farby a ostávalo na konároch dlho až do začiatku zimy.  Kvôli ním to tu nazýval červená zátoka, často sa s nimi rozprával, keďže s ľuďmi sa už nestretával. Druhý typ stromov boli obrovské ihličnaté kolosy, možno Sekvoje, ktoré sa roztrúsené po zátoke osamotene týčili ponad červený koberec. Sekvoje boli stále zelené a tiché, boli rovnaké ako On, preto sa s nimi nikdy nerozprával. Miloval túto časť roka. Býval v malom zrube hneď pri vode a moc toho nezjedol, takže mu stačili ryby, ktoré nachytal a drobnosti, ktoré počas roka nazbieral v lesoch okolo zátoky. Jeseň miloval aj kvôli iným veciam, než boli červené listy stromov. Tak nejako sa k nemu jeseň hodila. Napríklad jej sústavná, nekompromisne nepriehľadná hladina oblakov, ktorá sa vždy na jeseň usídlila v zátoke. Jednak ich bezútešná šedivosť krásne kontrastovala s výraznou farbou lesa a jednak znižovala oblohu, ktorá tak tvorila akúsi strechu nad zátokou. Jeho domovom nebol malý zrub pri vode, ale celá zátoka. Posledná vec, ktorú obľuboval bol mrazivý severný vietor, pravidelne ohlasujúci koniec jesene a blížiaci sa príchod zimy. Rozvlnil vodu v zátoke, po iné časti roka kľudnú, keďže zátoka príliš hlboko vykrojená z krajiny, pri svojich brehoch nikdy nepoznala nepokojné vlny z oceána. Vždy chcel bývať pri oceáne, hľadieť do nekonečnej diaľavy miznúcej na horizonte, čeliť tej nezmernosti, poznať chuť nekonečna. Takýmito slovami mu totiž každú jeseň severný vietor šepkal ako vyzerá svet za hranicou zátoky. Zatiaľ nedokázal podľahnúť jeho zvádzaniu, zamiloval sa do červenej mäkkosti jesene v zátoke. Nemusel jej čeliť, mohol sa s ňou rozprávať, mohol ju vnímať a cítiť, mohol ju milovať. V zátoke nebola jeho samota nehostinnou. Ani ten mrazivý severný vietor tu nebol nehostinný. Jeho telo si naň už dávno zvyklo, chlad kĺzal po povrchu, chlpy sa zježili, koža sa zvráštila a stvrdla aby pod ňou ďalej pulzovalo teplo života, vetrom nedotknuté. Je možné, že práve tento dotyk, pred ktorým sa tak dobre vedel chrániť, bol tým, na čo ešte čakal, k čomu sa mal ešte odhodlať.

To, čo vo svojich dňoch žil, sa dá len ťažko popísať. Kedysi bol ako všetci ľudia, plný neskrotnej energie, plný snov a plný života, ktorému sám nerozumel. S ľuďmi vedel vychádzať, vedel sa medzi nimi pohybovať, ale udržoval si dostatočný odstup. V skutočnosti boli preňho málo skutočný, tak ako aj všetok vonkajší svet. Žil ponorený do snov a bol odhodlaný všetky ich preniesť do skutočnosti. Čo od neho chcela skutočnosť, vnímal iba ako nevyhnutné okolnosti jeho cesty. Vyzeralo to, že takto vnímal aj väčšinu ľudí. Ťažko povedať, či ho niekedy niekto významnejšie zaujal. S istotou to už nezistíme, dnes si v sebe neniesol žiadnu spomienku na konkrétneho človeka, žiadnu ozvenu pocitu, ktorý by bol osobný. Na ľudí sa pamätá, to áno, často ich vidí v snoch ako žijú svoje každodenné životy, radosti aj smútky. Rád ich pozoruje, sny totiž pozoruje so stále väčšou vášňou a niekedy prespí aj niekoľko dní, pozorne sledujúc ako sa prelínajú z jedného do druhého bez jasnej nadväznosti, mimo všetky pravidlá linearity, ktoré so sebou do vedomia prináša čas. Potom zas pár dní nespí, aby mohol vidieť zátoku v premenách dňa a noci, svetla a tmy, aktivity a pokoja. Kým bol mladý a plný snov, nikdy si takýto luxus nemohol dovoliť. Mal plné ruky práce všetky sny uskutočniť. Často ich neraz uskutočňoval toľko, že jeho konanie bolo pre ľudí z jeho okolia prinajmenšom čudné. Mali ho za podivína ak nie blázna, on ich zas na oplátku neraz prekvapil svojimi výkonmi. Nikdy však na žiadnom nelpel a od každého úspechu sa rýchlo ponáhľal za ďalším neuchopiteľným cieľom takže ani nebol priestor na nejaký obdiv. Pre ľudí bolo takéto správanie ťažko pochopiteľné. Bežný človek trávi väčšinu času hovením si pri dosiahnutom výsledku a snaží sa minimalizovať úsilie dosahovania. On to robil ako mnoho ďalších vecí naopak.

Dnes sa však venoval iba pozorovaniu snov a zátoky. Zdá sa, že všetko čo chcel stihol. Inak to ani nešlo, musel to stihnúť, aby mal čas aj naozaj žiť. Kto sa raz konečne ponorí do života už preňho nie je nič neskutočné. Život v zátoke preňho bol a je skutočný. Sny tohto muža sú jeho životom, rovnako skutočným ako zátoka. Trávi v nich polovicu času a jeho pozornosti nič neujde. Je ostrá ako mrazivý jesenný vietor, vždy naplno tam kde je. A to aj v druhej polovici času, keď sa túla jesenným lesom, keď obchádza osamotené tiché Sekvoje, keď chytá ryby, alebo pozoruje oblaky. Ak by ho v zátoke niekedy niekto stretol, musel by z neho cítiť závan večnosti. Nie je v ňom ani minulosť ani budúcnosť. Je takým samostatným svetom s vlastným rytmom a vlastnými pravidlami. Podobne čudný a podobne krásny ako sýtočervená zátoka so sivou oblohou. Jediná vec by ma zaujímala, o ktorej neviem a zrejme sa ju nikdy nedozviem. Vždy chcel žiť pri oceáne a nezmenilo sa to ani vtedy, keď sa zamiloval do červenej zátoky. Chcel by som vedieť či tu ostal, alebo nakoniec predsa odišiel čeliť nekonečnu. Ak by som ho stretol … ale vlastne nič.

(Autorkou obrázka je Lenka Cisárová)

Teraz najčítanejšie