BLOG
Jozef Sliacky
Jozef Sliacky
1 527

Hrdina albánskeho národa

Každý národ má svojich hrdinov. Pre hrdých Albáncov je symbolom slobody a národnej svojbytnosti Gjergj Kastrioti, známy pod menom Skanderbeg. Jeho šľachtický erb – čierny dvojhlavý orol na červenom pozadí – vidíme doteraz na albánskej vlajke.

Narodil sa pravdepodobne 6. mája 1405 ako najmladší syn šľachtickej rodiny, ktorá ovládala strednú časť albánskej krajiny. Jeho otec sa musel podvoliť presile vojsk osmanského sultána a okrem pravidelného tribútu musel poslať synov na dvor Murada II. ako rukojemníkov. Chlapec konvertoval na islam a bol ochotný bojovať za sultána, ktorý ho v roku 1437 vymenoval za guvernéra. Otec i starší bratia mu umreli a albánsky ľud čoraz nástojčivejšie žiadal Skanderbega, aby sa vrátil do vlasti.

Po niekoľkoročnom váhaní prehovoril hlas krvi. Po bitke pri srbskom meste Niš v roku 1443, kde Skanderbeg bojoval po boku sultána proti uhorským vojom vedených Jánom Huňadym, dezertoval spolu s asi 300 najvernejším bojovníkmi, vrátil sa ku kresťanskej viere a opevnil sa na hrade Krujë. Odplata prišla o rok. Sultán vyslal proti odpadlíkovi 25-tisícovú armádu pod vedením skúseného veliteľa Ali Pašu, zatiaľ čo Skanderbeg mal k dispozícii asi len 7 000 pešiakov a 8 000 jazdcov. Tých nechal ukrytých v lese, odkiaľ zaútočili na prekvapených Turkov, ktorých rozprášili a okolo 8 000 z nich už nikdy viac neuvidelo svoje domovy, ďalšie asi dve tisícky padli do zajatia. Správa o tejto bitke obletela svet, lebo išlo o jedno z mála stretnutí, v ktorom Turci utrpeli porážku.

Šesť rokov trvalo, kým sa na sultánovom dvore spamätali z tejto potupy. Tentoraz sultán nenechával nič na náhodu a k Sanderbegovej pevnosti priviedol až 100 tisíc dobre vyzbrojených vojakov. Skanderbeg postrehol problémy s ich zásobovaním, jeho oddiely prepadávali karavány a zásobovacie postavenia. Turci stratili nervy, pustili sa do bezhlavého útoku a za cenu veľkých strát museli ustúpiť. Do vtedajšieho sultánovho sídla Edirne sa vrátila len asi polovica výpravy.

Sultán sa potom zameral na dobytie Konštantínopolu, ale Skanderbeg si nemohol vydýchnuť. Boje s Osmanmi totiž znamenali spálenú krajinu, neúrodu, hladomor. Pomoc Vatikánu nestačila. Situácia sa stávala čoraz kritickejšou a mnohí zo šľachticov utiekli spod červenej zástavy s čiernym orlom a dali prednosť istejšiemu životu a bohatstvu pod vlajkou s polmesiacom.

Okrem Turkov musel Skanderbeg čeliť aj rozpínavosti Benátskej republiky. Aj v tomto súboji si počínali jeho vojaci zdatne a pri vhodnej taktike rozprášili benátske voje.

Turci zacítili šancu raz a navždy skoncovať s nebezpečným rebelom. Skanderbeg, ktorý sa pod všetky dokumenty podpisoval ako Dominus Albaniae, sa však znova prejavil ako výborný stratég, prepadol Turkov už v ich táboroch a vyhnal ich z krajiny. Na bojiskách zostalo okolo 3 000 Osmanov vrátane ich veliteľa Ibrahima Pašu.

Boje neutíchali. V lete 1466 jeho vojaci odolali v meste Krujë sedemnásobnej presile. Skanderbeg sa však už nemohol postaviť na čelo svojich vojsk. Na výprave sa nakazil maláriou a 17. januára 1468, teda pred 550 rokmi, zomrel. Keď Osmani obsadili mestečko Ležë a objavili v ňom hrob obávaného nepriateľa, urobili si z jeho kostí amulety, ktoré im mali priniesť odvahu a statočnosť.

Už počas jeho života sa medzi ľudom šírili legendy, ktoré nadobúdali na množstve i sláve s pribúdaním rokov a stáročí. A to nielen v Albánsku. Predovšetkým sa v nich podčiarkuje víťazstvo kresťanských nad islamskými silami. V 19. stor. sa stal Skanderbeg symbolom spoločného srbsko-albánskeho pokroku, ako slovanského hrdinu, resp. bojovníka so slovanskými rodovými koreňmi, ho uctievali najmä Čiernohorci, čím však len chceli ospravedlniť svoje územné nároky na severné časti Albánska. Dokonca ešte v 80. rokoch minulého storočia Srbi v Kosove oslavovali Skanderbega ako srbského vojvodcu. Nuž, a za jeho potomka a dediča sa považoval aj komunistický vládca Albánska Enver Hodža. V posledných rokoch sa Skanderbegovi a mýtoch o ňom venovalo niekoľko vedeckých konferencií, ktorých úlohou bolo očistiť pravdu od legiend a zároveň zabrániť, aby sa stal symbolom nárokov Albáncov na širšie územie, než ktoré obývajú dnes.

Skanderbeg sa stal vďačným námetom pre historikov, spisovateľov a iných umelcov. Prvá známa biografia pochádza z roku 1480 a jej autorom bol biskup v prímorskom mestečku Ulcinj Martin Segno. Veľkej obľube sa tešila kniha História života a skutky Skanderbega, kniežaťa z Epiru, ktorá vyšla v roku 1508, no kolovala z rúk do rúk ešte aj medzi obrancami Viedne v roku 1683.

V roku 1718 mala premiéru Vivaldiho opera Skanderbeg, rovnakej témy sa chytil o necelé dve desaťročia neskôr François Francoeur. Tretia opera venovaná Skanderbegovi pochádza už od albánskeho komponistu Preknë Jakova a uviedli ju v roku 1968 pri 500. výročí úmrtia albánskeho národného hrdinu. Jeho skutky neobišli ani tvorcovia básní, najmä hrdinských eposov, drám a napokon filmári. Albánsko-sovietsky film Veľký bojovník Skanderbeg získal ocenenie na Medzinárodnom filmovom festivale v Cannes v roku 1954.

Pri návšteve Albánska, Kosova, Macedónska, ale i iných krajín nemôžu uniknúť našej pozornosti monumenty, ktoré pripomínajú slávneho bojovníka za národnú slobodu. Jeho sochy však zdobia aj vzdialené štáty, v USA ako prvú odhalili v michiganskom meste Rochester Hills, kde má sídlo albánske katolícke spoločenstvo. Albánci s úctou navštevujú múzeá, ktoré sú venované Skanderbegovi, predovšetkým v meste Krujë a v hlavnom meste Tirana.

Foto: Wikipedia, TripAdvisor, Imgur.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Ročník 1953. Od roku 1975 amatérsky, od roku 1992 profesionálny publicista (teda ako redaktor alebo SZČO), teraz penzista so socialistickým dôchodkom.

Blogy

|