BLOG
Katarína Dimitrova
Katarína Dimitrova
2 010

The Closer – detektívny seriál zo starej školy

Našiel si ma neskoro – posledný diel uzrel svetlo sveta v roku 2012 – ale predsa. Postavu šéfky Brendy Johnson radím vo fronte na nesmrteľnosť hneď za Columba a Luthera.

Zdroj imdb.com

Žena, šéfka, blondýnka s hnedými očami v kostýmčeku alebo svetríku, ktorá ďakuje na stokrát, prosí a rozdeľuje úlohy s jasnými a presnými inštrukciami. Má podrezaný jazyk, brisknú myseľ a rafinovanú stratégiu vypočúvania. Snaží sa podozrivých primäť k priznaniu, nebráni sa použiť lesť a úskok, občas sa s úbohými osobami záujmu zahráva ako sýta mačka s hladnou myškou, necháva ich voľne dýchať, aby im v zápätí zlomila väz. Nachytať niekoho na hruškách nikdy nechutilo lepšie, ako keď Miss Atlanta nájde nezrovnalosť vo výpovedi, odhalí skrytý motív alebo utká nezrozumiteľnú sieť vláken, ktoré len zdanlivo nikam nevedú.

Tempo každého dielu je podobne vláčne ako Columbova reč, neviditeľné vnútorné boje zvádza Brenda podobne intenzívne ako Luther. Kyra Sedgwick (manželka Kevina Bacona od roku 1988!) jej prepožičala uveriteľnú, seriózne roztržitú tvár – vždy hľadá okuliare, mobil, kľúče, kabelku, čokoládky, ktoré nervózne požiera, keď sa nedarí – v ktorej sa až trestuhodne ľahko číta každý pocit. Moja kozmetička o podobnom herectve hovorieva, že „herci hrajú očami“ a vždy si vtedy vybavím majstra Hrušínského. „Jeď do Pelhřimova, prohlídni si krematorium, ať víš do čeho jdeš.“ Veľmi úsporné, efektívne hranie, žiadne špeciálne efekty, len poctivá a veľmi nákazlivá (prenosná) emócia. Každá epizóda získava diváka nenápadne, nehrá sa na suverénnu laboratórnu vedkyňu, skôr opatrne skladá prípad dielik po dieliku, pričom všetci poctivo nosia jednorázové pláštenky, v pitevni si kvôli smradu berú rúška na ústa a na mieste činu si obúvajú tie smiešne jednorázové návleky, v akých sa zvyklo dobre šmýkať v každom lepšom múzeu. Píšu na obyčajnú bielu plastovú tabuľu v obyčajnej malej miestnosti, kde sú stoly otočené podľa potreby každého detektíva, no vysielajú jasný signál, že sa zápasilo s miestom. Fotografie mŕtvych nie sú dokonalé, obvykle ich získavajú z miesta činu, podozriví na tabuli visia len v prípade, že už majú záznam a tie fotky tak aj vyzerajú. Viete ako hrozne vyzeráte na fotkách z dokladov, keď vás fotia na polícii? Tak nejak.

Brenda na to všetko nie je sama, sekunduje jej tým svojských detektívov, ktorý môže bez rozpakov slúžiť ako ukážkový príklad korektnej diskriminačnej zamestnaneckej politiky Los Angelskej polície. Nadupaný svalnatý hrubokrký hispánec, krásna, ekonomickej analýzy schopná kreolka, zodpovedný černoch s taktickými ťahmi, nebezpečne múdry Číňan štvrtej generácie prisťahovalcov, starší sarkastický detektív, beloch, ktorý nikdy nebeží, rád papá a veľa si pamätá, jeden biely bad guy, ktorý múti zozačiatku vodu, no Brenda si aj jeho získa tvrdohlavým a odhodlaným prístupom k práci. Občas mi s tým tiež lezie na nervy, ale inak by to nebola ona, keby zakaždým nepripomenula svetu dôvody, prečo musí trvať na svojom. Scenáristi mávali slabšie i silnejšie chvíľky, nedá sa im však uprieť snaha o vhodné umiestnenia morálnych posolstiev o utrpení mŕtvych, ktoré vyvažujú adekvátnym množstvom čierneho humoru, ktorý určite vzniká aj v reálnom živote. A nesmiem zabudnúť na šéfa, ktorý jej občas priškrtí rozpočet, vyhubuje ju za nevhodné správanie alebo ostré reči, pričom sa snažia neskĺznuť do starého romantického vzťahu z dávnych čias. V elektronickej miestnosti sedí civilista, ktorý má s Brendou o zábavu postarané, celé vyšetrovanie poctivo dokumentuje, často pri tom lapá po dychu a dvíha obočie.

Osobná rovina ostala v The Closer zachovaná v rozumnej miere. Na rozdiel od ostatných amerických seriálov, ktoré sa snažia všetkých presvedčovať o svojom zaujatí témou tým, že rodinných príslušníkov hlavných hrdinov úplne vypúšťajú, poprípade ich do deja z rôznych zištných príčin umelo implantujú, v The Closer Brendiných rodičov a partnera Fritziho – agenta FBI – patrične vyťažujú. Poskytuje to materiál na pár samostatných dielov, v ktorých s Brendou uznanlivo trpíme pri predstave, že sa naši rodičia dostavili na naše pracovisko a vykazujú všetky znaky squatterov, ktorí nehodlajú odísť. Pri všetkej láske a úcte sa ich snaží zbaviť aj ona a darí sa jej to zábavnými spôsobmi. Posmech, ktorí zožne u svojich podriadených je hodnoverný, nie zlomyseľný, ale cítiť z neho dávku spolupatričnosti. Brendu to nerozhodí, naopak, utvrdzuje ju to v správnosti rozhodnutí a trpezlivo zbiera informácie, aby v závere zahviezdila. Postava Fritza sa mne osobne javí ako najnerealistickejšia, preto sa o ňu obtriem až v závere. Brenda mu totiž dáva zabrať. Odsúva ho na vedľajšiu koľaj, častokrát sa k nemu správa ako k podozrivému, nedá sa na ňu spoľahnúť, vyslovene nechtiac sabotuje vzťah, bojí sa a uhýba, do života mu vnáša toľko neistoty, že by si nezúčastnený pozorovateľ mohol myslieť, že nehrá až tak čistú a úprimnú hru. Prosto, sen každého chlapa. A ako sa v štvrtej sérii ukáže, veľká láska skončí malou svadbou. Nepochopiteľne. Napadá mi len povzdych jednej kamarátky : „Holky, to je láska, tu my neznáme.“

The Closer je nenápadne dobrý detektívny seriál, ktorý vás nebude nudiť ani v poslednej sérii.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|