Keď mediálny magnát spomína

Nepopieram jeho dobrý úmysel a presvedčenie o pravdivosti toho, čo Šimák hlása („mali sme obrovský vplyv na verejnú mienku“, s.8). Týždenník (spočiatku dvojtýždenník) Plus 7 dní, a neskôr aj denník Plus Jeden Deň, ale aj iné médiá, naozaj prinášali takmer v každom čísle aj viac škandálov a korupčných káuz, týkajúcich sa politikov a verejných činiteľov všeobecne (aj, samozrejme, tzv. celebrít). Ale len málo z nich vyvolalo priamu a jednoznačnú a navyše žiaducu reakciu dotknutých a najmä politicky zodpovedných osôb. Tento fakt súvisí na jednej strane so všeobecne malým pozitívnym vplyvom médií na korupčné správania v mladých demokraciach (a niekedy napriek dobrým úmyslom, dokonca s negatívnym vplyvom), a na druhej strane s relatívne malým vplyvom „osamelých“ týždenníkov ako aj osamelých bulvárnych denníkov na verejnú mienku (nielen) v postkomunistických krajinách. Druhým takýmto príkladom je týždenník Trend – aj ten prinášal a prináša množstvo ešte závažnejších škandálov týkajúcich sa či už neefektívneho nakladania s verejnými prostriedkami až po priame (hoci niekedy zakrývané rôznymi právnymi fintami alebo bielymi koňmi) rozkrádanie verejných zdrojov. Napriek tomu, len výnimočne tieto kauzy prerástli do celonárodného škandálu, a ešte menej často mali priame politické alebo celospoločenské dopady. Niekedy mal väčší vplyv osamelo konajúci investigatívny žurnalistista – kvázi dobrovoľný detektív. Tento fakt súvisel s nízkou úrovňou iniciatívneho preberania zverejnených tém inými médiami a nízkou úrovňou spolupráce médií na odhaľovaní a následnom spoločnom šírení káuz. Ďalším faktorom bola prevažujúca ľahostajnosť občanov na verejné dianie a vo vzťahu k verejnému priestoru – typický znak prevažujúcej politickej kultúry Slovenska. Je však možné, že napriek tomu fungoval nepriamy pozitívny preventívny vplyv tejto publicistiky – obavy zločincov z možného verejného odhalenia – ktorý potenciálne zabránil ešte väčšiemu rozsahu rozkrádania a šafárenia. Je totiž zrejmé, že až na obdobie rokov 2010-2011 (Radičovej vláda), mali vyšetrovatelia a prokurátori menej „voľné“ ruky či skôr hlavy (svedčí o tom náš výskum na túto tému, pozri anticorrp.eu, ale v podstate sú dostupné aj štatistiky prokuratúry) ak išlo o korupciu, a súdy, ak aj pripadne predsa len dostali politicky citlivý prípad, mohli niekedy prekvapiť „zaujímavo“ odôvodneným rozhodnutím, prípadne sa niekedy stratili dôležité dôkazné materiály. Inými slovami, médiá po väčšinu posledných viac ako dvoch desaťročí, naozaj zostali ako väčšinou posledný (nedokonalý) nezávislý ochranca verejnej morálky a verejného majetku na Slovensku, ale ich vplyv na politicko-spoločenské dianie, vrátane boja proti korupcii. bol výrazne obmedzený.

Po tejto hlavnej odbornej pripomienke k memoárom vydavateľa Šimáka treba vôbec oceniť fakt, že zanechal významné, hoci miestami, pochopiteľne nepresné (subjektívne, ale aj fakticky nepresné) svedectvo o činnosti významného vydavateľa a významného slovenského týždenníka.

Ďalším zaujímavým zistením je, ako málo niekedy delí podnikanie od veľkého úspechu a veľkého zlyhania. V Šimákovom prípade, napriek relatívne dobrej personálnej a obsahovej príprave (ale chabej manažérskej príprave, ako sám priznáva), bol najmenej jeden moment, kedy celé jeho podnikanie v tlači mohlo veľmi skoro a veľmi rýchlo skončiť – zasiahla len štastná náhoda – nedostupnosť šéfredaktora v kritickom momente (s.72).

Nie je možné spomenúť všetky najzaujímavejšie alebo najdôležitejšie postrehy a tvrdenia Štefana Šimáka. Považujem však z hľadiska hľadania pravdy za potrebné spresniť alebo aspoň spochybniť niektoré z nich. Nejde tu o nejaké veľké chyby, ale predsa len je potrebné na ne upozorniť, a tým upozorniť aj na skutočnosť, že každé pamäte sú nepresné (to sa týka napr. aj pamätí W. Churchilla, ktoré som si tiež prečítal). Napríklad, na strane 23 označuje za „najväčšieho kariéristu všetkých čias“ Gustáva Husáka, bývalého prezidenta a komunistického funkcionára. Berúc do úvahy, že to bol jeden z mála politických väzňov, uväznených a odsúdených „vlastnou“ stranou, ktorý sa nepriznal ani po mučení k vymysleným politickým zločinom, a ktorý nikdy nezmenil svoje komunistické presvedčenie, ťažko môžeme hovoriť o karieristovi. Možno to bol idealista zmenený na pragmatika, a stále ideologický fanatik, ale kariéristi boli a sú skôr tí, ktorí „menia kabáty“ a presvedčenie podľa aktuálnej situácie.

Na strane 43 píše, že Američania sa „rozhodli potrestať Taliban za útok na Svetové obchodné centrum…“- Podľa mojich informácií, dôvody boli trochu iné – Taliban, v súlade s miestnymi tradíciami, odmietol vydať šéfa teroristickej organizácie Bin Ladína (kedže hostia, bez ohľadu na ich charakter a činy, sú pod kmeňovou ochranou). Taliban samotný nemal s útokom nič spoločné.

Na strane 47 uvádza v období jar 1990 (ako aj v roku 1987, na s. 298) názov „Slovenský rozhlas“. Vtedy ale ešte bol oficiálny názov Československý rozhlas na Slovensku. Mimochodom, opis prelomových udalostí 1989/1990 je veľmi zaujímavý, najmä vzhľadom na rozporuplnú úlohu rozhlasu v danom období, kde panoval ešte väčší strach v období veľkých zmien ako v televízii.

Podobne nepresne alebo predčasne uvádza „Európsku úniu“ (s. 49) niekedy začiatkom 1990-tych rokov – vtedy to ešte boli Európske spoločenstvá. A neupálili marockého ale jordánskeho pilota (s.209).

Na záver, vhodné je zopakovať „tajomstvo úspešného redaktora“: rozhľadený a sčítaný človek s pohľadom na svet cez hodnotové kritériá. Dobrý redaktor musí mať invenciu a schopnosť rozlíšiť dobro od zla, podstatu od balastu. Musí vedieť zaujať.“ Schopnosť písať je len základný predpoklad, uvádza Šimák (s.102).

Kniha sa oplatí prečítať každému novinárovi a študentovi žurnalistiky či masmediálnej komunikácie, a ešte viac potenciálnemu vydavateľovi tlače. Opačného názoru je asi redakcia Otázky žurnalistiky, kedže nepovažovala ani túto recenziu za hodnú uverejnenia….

Štefan Šimák (2016). Nehovorte mi magnát. Ako sme vybudovali a predali najväčšie mediálne impérium na Slovensku. Dixit