Rok 2014: Na Západe uznali práva gayov, ukazujú sa odvážni kresťania a čo píšu blogerom slovenskí fašisti
Aký bol pre mňa rok 2014? Čo bola pre mňa udalosť roka? Bolo ich naozaj veľa. Čo som však po mojom verejnom coming oute z konca roku 2013 s radosťou a nádejou sledoval bola rastúca akceptácia a právne zrovnoprávnenie gayov v Spojených štátoch amerických, so smútkom som sledoval rastúce násilie proti našej komunite napríklad v Rusku. A samozrejme, nie veľmi ma teší, že naša krajina sa v tomto smere vydala z hľadiska rovnosti skôr na cestu smerom východne, než západne. A niekedy sa zdá, že si berieme to najhoršie aj Západu – za mnohými aj našimi „kresťanskými bojovníkmi“ , ako sa uvádza v tejto štúdii, ku ktorej sa v nejakom blogu ešte vrátim – stoja práve rôzne obskúrne skupiny z USA.
Obama a súdy uznali ľudské a občianske práva
Takže pekne po poriadku. V našej tlači sa o tom veľa nepísalo, ale keď bude budú historici raz hodnotiť druhé funkčné obdobie prezidenta Baracka Obamu, určite budú v popredí snahy o zrovnoprávnenie homosexuálnych párov pred zákonom. Snahy, ktorú Obama priamo podporil, a ktorú odobril aj Najvyšší súd v USA, keď zmietol federálny Zákon o ochrane manželstva zo stola ako protiústavný. To sa stalo ešte v roku 2013, ale minulý rok nabrali veci rýchly spád. Manželstvá gayov sa zrazu dostali do najkonzervatívnejších štátov USA ako Utah, Kansas či Oklahoma, v ďalších už súd rozhodol pozitívne a čaká sa na odvolanie. Keď sa pozrieme na mapu USA z roka 2013 a na rok 2014, je jasné, kde sa vietor histórie momentálne nachádza. Kľúčový však bude zrejme rok 2015, kedy by sa mohol otázkou opäť zaoberať Najvyšší súd.
Ale niektoré pozitívne správy prišli aj z nášho geografického priestoru – registrované partnerstvá sú od tohto roku zákonom napríklad v Estónsku.
Na Východe sa stupňujú útoky
Úplne opačný vývoj som však videl na východ od nás. Niektorí u nás prijatie drakonickej legislatívy proti gayom v Rusku vítali, známy je tým najmä poslanec Kuffa. No napríklad aj expremiér Ján Čarnogurský, ktorý svoj obdiv voči anti-gay situácii v Rusku dal najavo na Facebooku takto: „Referenda sa zúčastním a budem hlasovať za požiadavky petície. Ale počas demonštrácie mi stále chodilo hlavou : Priatelia, v Rusku by ste za toto nemuseli demonštrovať, tam je ochrana tradičných kresťanských hodnôt vládnou politikou. Uvidíte, ako sa s blížiacim dátumom referenda hlavné médiá na Slovensku pustia do kampane proti požiadavkám referenda. V Rusku by také médiá prinajmenšom pokutovali. … Takže budem chodiť na demonštrácie ako bola tá včerajšia, budem tlieskať rečníkom, ale budem si pritom myslieť : ruská politika je účinnejšia, aj napriek súčasným finančným problémom Ruska.“
Neviem, či je pánovi Čarnogurskému známe, ale podľa mnohých správ tá politika veru nie je veľmi kresťanská. Podľa mnohých štúdií, napríklad tej z decembra od organizácie Human Rights Watch píše „zákon zlegalizoval diskrimináciu LGBT ľudí a urobil z nich občanov druhej kategórie“, ruské úrady nielenže nezakročili proti prípadom šikany, teroru a hrubého násilia proti LGBT ľuďom, ale ich následne ani netrestali, útoky pritom od prijatia zákona narastajú. Gayov v Rusku bijú, unášajú, ponižujú, častujú nadávkami ako „pedofil“, „zvrátenec“ – niekedy to robia organizované skupiny fašistických extrémistov, inokedy jednotlivci na miestach od metra po pracovisko. Tieto útoky sa odohrali v desiatkach ruských miest. Human Rights Watch sa rozprával s asi ôsmimi desiatkami obetí týchto útokov. Iba zlomok z nich ich nahlásilo polícii, keďže sa jej báli.
Nakoniec, s podobnými vyhrážkami, nadávkami a extrémistami mám skúsenosť aj ja, na Slovensku. V e-maile, na Facebooku (o internetových diskusiách ani nehovorím) mi ich pristanú stovky, niektoré aj od ľudí, ktorí sa vystatujú akí sú duchovní a skvelí kresťania. Najnovšie mi poslal aj email aj druhý muž fašistického Slovenského hnutia obrody, Pavol Privalinec – alumni Vojenskej akadémie v Liptovskom Mikuláši na Fakulte protivzdušnej obrany, ale aj Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Privalinec mi napísal: „Buz*** jeden priteplený. Žeravý kutáč ti treba dať do r***, aby si už pochopil, čo je to pravá hot gay láska ty satanov syn. Vlastná mater by ťa mala odvrhnúť, a rodina zaprieť, lebo nič iné si ty diablov syn ani nezaslúžiš, ty zvrhlík, riťopich ružovkastý a hovno …“. V žiadnom prípade sa to nedá porovnávať so situáciou v Rusku, ale Putinov režim nám ukazuje, že od nadávok to môže aj vcelku rýchlo skĺznuť k reálnemu násiliu.
Slovenské hnutie obrody bolo vidieť aj na košickom Pochode za život, mávali tam svojimi zástavami pekne viditeľne a na Facebooku to opísali: „Košický 80-tisícový pochod je porážkou homosexuálov.“ Snímka z Facebooku SHO
Svetielko nádeje z Vatikánu
Často tu píšem o vzťahu kresťanstva ku gayom a radosť mi určite urobil pápež František, ktorému sa musí vzdať úcta za jeho aktivity na mnohých frontoch. Bola to jeho tichá diplomacia, ktorá pomohla poslať USA a Kubu na cestu normalizácie vzájomných vzťahov, aktívne sa vyjadruje za boj proti klimatickým zmenám, novodobému otroctvu a obchodovaniu s ľuďmi a ako prvý pontifik dokonca otvára náruč gayom, naznačuje o registrovaných partnerstvách. Pre mnohých sa to môže zdať málo, ale ak sú jeho slová úprimné a budú nasledovať aj skutky, pre najväčšiu kresťanskú cirkev to bude veľký krok vpred. Myslím, že je povinnosťou liberálne zmýšľajúcich ľudí, sekulárnych humanistov, liberálnych kresťanov a katolíkov, jeho snahu aj nahlas podporiť a kresťania by mali hlasno povedať, že toto je naša cirkev, nie ten establišment nenávisti, ktorý sa aj u nás rozrojil.
Ako sa však dá dať naše slovenské kresťanstvo na prapôvodnú cestu lásky, tolerancie a rešpektu? Historické skúsenosti, napríklad aj z druhej svetovej vojny, kde stál na čele štátu fašistický kňaz, kde sa otvorene vojnovo brojilo, zbrojilo a samozrejme, máme tu vraždenie desiatok tisíc nevinných, nám veľa nádeje nedávajú. Cirkev u nás by mala nanovo vybudovať práve tie základy, ktoré by mali byť akýmsi pomyselným pilierom našej západnej kultúry. Nesúhlasím s faktom, že tieto kresťanské tradície sa najlepšie manifestujú púťami, gýčovými soškami Ježiškov a paneniek z plastu, stavaním modiel a akceptovaním vyhrážok nikým nevolenej autority. Skutočné kresťanstvo je totiž láska, rešpekt, pomoc blížnemu, partnerstvo s blížnym, rodina (nie tak ako ju manifestuje náš establišmentový klérus – katolícky aj evanjelický).
Svetielko láskyplných teológov
Cirkev na tom nemusí byť tak zle, keby tí teológovia lásky mali odvahu vystúpiť a postaviť sa niečomu, čo hnije. Katolícka cirkev u nás má skúsenosti s umlčovaním opozície – stačí si spomenúť na teológa Miroslava Kocúra, Teologické fórum, Bezáka a tak ďalej. Niektorí tvrdia, že odvaha nemá zmysel. Podľa mňa má. Ako napísal Radoslav Augustín, že je potrebné aby gayovia povedali o sebe ľuďom a tí zistili akí sme reálne priemerní, tak je potrebné aj od teológov, aby sa zastali lásky. Aj coming out gaya si žiada veľkú dávku odvahy – najviac taký veľmi verejný aký urobil môj dlhoročný priateľ Rado, ale samozrejme aj desiatky ďalších ľudí po celej našej krajine. Rovnako si veľkú dávku odvahy žiada odvaha kresťana. Ale nie taká „odvaha“, ktorá má za sebou moc a peniaze „feudálnej“ establišmentovej katolíckej cirkvi a jej biskupov, mnohých mimovládok americkej náboženskej pravice, či talking points klamstiev z východu. Odvážni v spoločenstve cirkvi budú podľa mňa tí, ktorí sa menšín reálne zastanú proti vlne zloby.
A máme takých statočných, veľmi si ich vážim. Takou odvážnou je farárka Anna Polcková a jej štedrovečerná kázeň vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave. „Keby sme sa na Dieťa, v ktorom k nám prichádza Boh, naozaj pozreli, nemohli by sme sa infantilne skrývať za hodnoty manželstva a rodiny nato, aby sme umlčali tých, ktorí sú iní a o svojich znevýhodneniach a túžbach neostali spôsobne mlčať, ale prehovorili… Niektorí kresťania za zachovanie hodnôt manželstva a rodiny demonštrujú. Žiadajú referendum, aby hodnotu manželstva a rodiny potvrdili. Bolo by však namieste pýtať sa, či je toto cesta, ktorá naše rodiny vylieči. … Riziká, ktoré ohrozujú naše domovy, nehrozia rodinám zvonka. Pochádzajú z ich vnútra. Čoho sa teda bojíme? Toho, že muži a ženy, ktorí sú iní, a ktorí chcú žiť v trvalom zväzku inak ako si vieme predstaviť, by to mohli myslieť vážne? Že by si chceli byť verní a milovať sa so všetkým, čo oddaná láska so sebou nesie, teda aj v kríze a kríži?“ Aký rozdiel statočného duchovného oproti establišmentu evanjelickej cirkvi u nás, ktorá už stratila nádych svojho historického poslania reformy. Biskupi na Vianoce zverejneli pastiersky list: „Preto vás … vyzývame, aby ste sa zúčastnili aj na pripravovanom februárovom referende o rodine a jasne vyjadrili svoj kresťanský postoj.“
Rok 2015 sa začne vo februári stretom vnímania spoločnosti inkluzívnej, tolerantnej, s občianskymi a ľudskými právami a spoločnosti feudálnej, pachtiacej po moci historickými mocenskými výdobytkami, s láskou niekde v úzadí. Bude tiež pokračovať vývoj v Amerike a v Rusku, zrejme ešte viac polarizovať v prístupe k občianskym právam a slobodám. Bolo by ale smutné, keby sa Slovensko vzdalo výdobytkov liberálnej demokracie a ideálov Novembra 1989. Verím, že statoční ľudia na Slovensku sa ukážu a pre nás všetkých to bude dobrý rok, aj pre komunitu gayov. Pomôžme si navzájom.
