Znamená inkluzívne vzdelávanie zrušenie špeciálnych škôl?

Zavádzanie inkluzívneho vzdelávania je často verejnosťou pochopené tak, že ide o prostý presun detí zo špeciálnych škôl a tried do hlavného prúdu vzdelávania. Z tejto zjednodušenej interpretácie plynú dve zásadné obavy: že dôjde k hromadnému presunu detí do bežných tried bez toho, aby bolo prostredie pripravené a že sa základné špeciálne školy a triedy a špeciálne materské školy zrušia a viac než 4000 učiteliek a učiteľov (1) stratí prácu. Potvrdzujú to aj slová zástupkyne riaditeľky špeciálnej základnej školy, ktorá sa pýta: „Keby zrušili špeciálne školy, kam všetky tie deti pôjdu? To po prvé. A kam tí všetci špeciálni pedagógovia pôjdu? Neviem si to ani predstaviť.“ (2) O pripravenosti bežných škôl na prijatie väčšieho počtu detí so špecifickými potrebami majú vážne pochybnosti aj všetci tí, ktorí obhajujú inkluzívne vzdelávanie. Zástancovia a zástankyne inkluzívneho vzdelávania však nevolajú po radikálnej rýchlej zmene, či masívnom presune detí zo špeciálneho školstva do hlavného vzdelávacieho prúdu. Volajú skôr po veľmi dôslednom a dobre premyslenom dlhšom procese zmeny. Obava z masívneho rušenia špeciálnych škôl nemá racionálne opodstatnenie. A je skôr odrazom šírenia neodôvodnenej, aj keď do istej miery pochopiteľnej, paniky.

Výnimočnosť slovenského špeciálneho školstva
Niet pochybností o tom, že spolu s intenzívnym rozvojom špeciálnej pedagogiky vznikla v minulom storočí na Slovensku aj kvalitná sieť špeciálnych škôl. Mnohé majú charakter špičkových pracovísk. Problém je však v tom, že kým vo vyspelom svete trend začleňovania detí do špeciálneho školstva klesá, na Slovensku pretrváva presvedčenie, že deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami je najlepšie v špeciálnych školách a triedach. A tak sme skutočne výnimočnou krajinou. Ako vidieť v grafe, v oddelenom vzdelávaní sme jednoznačnými lídrami. V roku 2016 navštevovalo špeciálne základné školy a špeciálne triedy na základných školách neuveriteľných 6,37 percent celkovej populácie detí na základných školách (1). Priemer detí v špeciálnom školstve v rámci EÚ sa pritom pohybuje na úrovni 2,3 percenta (3). U nás sa, žiaľ, vzdeláva v izolácii od svojich rovesníkov takmer 60 percent detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami (3).

Počty detí v špeciálnom školstve sa na Slovensku dlhodobo nemenia
Špecifikom Slovenska, ktoré by mohlo do istej miery vysvetľovať naše prvenstvo, je skutočnosť, že zatiaľ čo vďaka klesajúcej demografickej krivke sa v priebehu posledných desiatich rokov znížil počet žiakov a žiačok všetkých základných škôl približne o 10 % (z 513 078 detí v roku 2007 na 460 876 detí v roku 2016), počet detí v špeciálnych školách a triedach zostáva stále na približne rovnakej úrovni (28 060 detí v roku 2007 v porovnaní s 27 411 detí v roku 2016) (1). Systém špeciálneho školstva teda vykazuje istú mieru zachovávania si status quo z hľadiska počtu žiakov bez ohľadu na populačné výkyvy. Táto skutočnosť môže súvisieť aj so systémom financovania školstva, ktorý sa aj v prípade špeciálnych škôl odvíja priamo od počtu detí na škole a konzervuje tak tento nežiaduci stav.

Potreba odborníkov a odborníčok  v inkluzívnych školách bude vyššia
Bolo by neférové tvrdiť, že inkluzívne vzdelávanie nemá ambíciu začleniť do hlavného vzdelávacieho prúdu čo najväčšiu skupinu detí. To však neznamená zánik všetkých špeciálnych škôl, v dôsledku ktorého by zostali špecialisti a špecialistky bez práce. Práve naopak. Inkluzívne školy potrebujú veľké počty skúsených špecializovaných učiteľov, učiteliek a odborníkov či odborníčok (v psychológii, špeciálnej pedagogike, logopédii, liečebnej pedagogike, atď.). Dobre uchopené inkluzívne vzdelávanie je prísľubom skôr vytvárania než rušenia pracovných miest. Samotná myšlienka inkluzívneho vzdelávania teda nepredstavuje hrozbu pre ľudí zamestnaných v špeciálnom školstve. Ani hrozbu, že sa stratia ich bohaté skúsenosti a poznatky, ktoré nadobudli v práci s  deťmi s rôznym typom znevýhodnenia. Riziko predstavuje skôr zlé nastavenie legislatívnych podmienok. Aj dnes sme svedkami toho, že začleňovanie detí do bežných škôl zlyháva aj kvôli nedostatku pedagogických asistentov, asistentiek a odborných zamestnancov a zamestnankýň (4)

Namiesto zrušenia špeciálnych škôl ich premena
Špeciálne školy nájdeme aj v tých krajinách, v ktorých sa inkluzívne školstvo rozvíja dynamickejšie. Bežné a špeciálne školy tu však nepredstavujú dva oddelené a vzájomne nepriepustné systémy. Na základe ich príkladu vidíme, že cesta k inkluzívnemu vzdelávaciemu systému vedie aj cez  premenu špeciálnych škôl. Tie môžu rozšíriť svoju činnosť o metodickú podporu pre školy hlavného vzdelávacieho prúdu. Zástupkyňa riaditeľky špeciálnej školy uvádza príklad, ako môže takáto spolupráca fungovať: „Mali sme takú lastovičku, bola u nás pani asistentka, ktorá má mentálne postihnutého žiaka, začleneného na základnej škole. Telefonovala, či by sa mohla prísť pozrieť, lebo už nevie ako s ním ďalej postupovať a chcela by sa inšpirovať. Prišla aj s tým žiakom, bol tu dve hodiny a  dohodli sme sa, že príde opäť, keď bude treba. Mali sme možnosť si vymeniť skúsenosti, mohla vidieť priamo v procese, ako pracuje skupina žiakov s mentálnym postihnutím. Myslím si, že to bolo veľmi fajn.“ (2) Po užšej spolupráci so špeciálnymi školami volajú najmä pedagogickí asistenti a asistentky pôsobiaci na bežných školách, ktorým v súčasnom systéme nezriedka chýba akékoľvek metodické vedenie: „Mne by veľmi pomohlo, keby som mohla vidieť, ako funguje vzdelávanie detí na špeciálnej škole. Ako sa učia na matematike, ako na slovenčine. Keby som v pravidelných intervaloch mala možnosť, buď ja ako asistent alebo aj spolu s triednym učiteľom, ísť na špeciálnu školu a vidieť tie metódy v praxi.“ (2)

Ďalšou možnosťou postupnej premeny špeciálnych škôl je ich sprístupnenie pre všetky deti. Príkladom je situácia v nemeckom Templine, kde pôvodne špeciálna škola otvorila brány aj deťom bez zdravotného znevýhodnenia. Získala si dôveru ich rodičov a dnes sa pýši svojim prepracovaným systémom individualizácie, ako aj nadpriemernými výsledkami v externých testovaniach. Za jej bránami sa vzdeláva polovica detí so znevýhodnením a polovica bežných detí. Svojimi úspechmi inšpiruje ďalšie školy k tomu, aby uverili, že v inkluzívnej škole môže každé dieťa napredovať vo vedomostiach a zručnostiach a zároveň prežívať pocity prijatia a ocenenia (5).

Katarína Vančíková, analytička projektu To dá rozum
Miroslava Hapalová, analytička projektu To dá rozum
Jozef Miškolci, analytik projektu To dá rozum

Zdroje:
(1) Centrum vedecko-technických informácií SR. [online]. [cit. 2017. 01. 10.] Dostupné na internete: http://bit.ly/2y9XG3b
(2) To dá rozum (2017). Výstupy z predbežnej analýzy rozhovorov s rôznymi aktérmi vo vzdelávaní, realizované v rámci kvalitatívneho výskumu problémov slovenské školstva (nepublikovaný materiál).
(3) European Agency for Special Needs and Inclusive Education (2017). European Agency Statistics on Inclusive Education: 2014 Dataset Cross-Country Report. (J. Ramberg, A. Lénárt, and A. Watkins, eds.). Odense, Denmark
(4) Sabo, R., Vančíková, K., Trnka, M., Cabanová, M., Lynch, Z., Vaníková, T. (2017). Adaptation of Inclusive Team to the School Environment – Analysis of Group Interviews. In ICERI2017 Proceedings 10th International Conference of Education, Research and Innovation, November 16th-18th, 2017 — Seville, Spain, 2218-2226
(5) Gehrerová, R. (2017). Ako funguje škola, v ktorej je polovica špeciálnych detí? Rodičia si pochvaľujú, žiaci majú nadpriemerné výsledky. [online]. In Denník N. [cit. 2017. 01. 10.] Dostupné na internete: http://bit.ly/2mO9AaD