Denník N

Čas si nevážime, ale jeho plynutia sa bojíme

Ako vnímajú dve slovenské, vo Francúzsku žijúce mamy, biblické čítanie o relativite

Nedeľa 21. január 2018 – Prvý list Korinťanom – 1 Kor 7, 29-31

Tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa

Bratia, hovorím, čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali; tí, čo plačú, akoby neplakali; tí čo sa radujú, akoby sa neradovali; tí, čo kupujú, akoby nič nevlastnili; a tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohoto sveta sa pomíňa.

Akoby sme panikárili

Mária Danthine Dopjerová /medzinárodná koordinátorka v maklérskej poisťovníckej firme, napísala viareco kníh o Paríži/

Hovorím vám, čas je krátky, povedal Pavol Korinťanom.

Čas si nevážime a zároveň sa jeho plynutia bojíme. Bojíme sa hektickosti aj nečinnosti, nemáme radi, keď niečo trvá príliš dlho ani príliš krátko. Ticho prehlušujeme, dlhý čas si krátime, krátky naťahujeme, ničnerobenie si musíme zaslúžiť. Akoby sme panikárili z toho, čo všetko chceme stihnúť za tú malú prchkú chvíľu, ktorú sme tu dostali do daru.

Šťastne s pýchou sledujeme naše deti rásť a potom jedno ráno si prekvapene uvedomíme, že tie vrásky okolo očí a úst nie sú len po zlej noci. Nie sme pripravení na to, že s rozvíjajúcimi sa silami mladosti našich detí, pomaly, takmer nebadane, odchádzajú tie naše.

Nič nie je absolútne. Vo chvíli radosti je aj štipka strachu, pretože vieme, že nepotrvá. V každej bolesti je aj nádej, že snáď sa to zvrtne.

Taliansky spisovateľ Primo Levi v knihe „Je to človek?“ vypovedal o prežitom v koncentračnom tábore v Auschwitzi. V každej situácii, aj v tej ľudsky najťažšej, si človek vie povedať, že má šťastie. Prší, je zima, sme hladní, vyčerpaní, máme rany na nohách, ale našťastie nie je vietor. Prší, je zima, silný vietor, sme hladní, vyčerpaní, máme rany na nohách, ale večer nám možno dajú o čosi viac polievky. Aj také malé nič nás môže držať pri živote. Vďaka tomu, že vieme, že čas plynie.

Vekom sa naše sny stávajú skromnejšie a z materiálnej megalománie ubúda. Viac ako o všetko ostatné, bojujeme o čas. Podmanivým zastretým hlasom Carla Bruni spieva, keď naša koža bude poznačená stopami starostí, smiechov a pochybností, budeme prosiť o jednu poslednú minútu navyše.

Pretože, hovorím vám, čas je krátky.

Deti Danthine Dopjerové

Práve teraz sa pomíňame

Mária Bruneau

Včera som sa po dobrej knihe rozhodla, že chcem byť sústredená najmä na neviditeľné veci a dnes mi to pomohlo stráviť deň prilepený v skutočnosti, bez všetko prehlušujúcej, výsledky lanáriacej úzkosti.

Neznamená to, že som bola milá mama. Asi štyri vety z päť boli stále vyžadujúce, okrikujúce alebo lávu chrliace. Často sa za to nemôžem do zrkadla pozerať. Kedy už plánujem spoločenské normy výchovy dodržať?

Lenže dnes už môžem povedať, že správna mama, ako si ju ja predstavujem, chvalabohu neexistuje. Dnes je to presne 7 rokov v domácnosti s jedným, dvomi alebo naraz tromi kalibrami, ktoré tu neustále kmitajú, škriekajú, zákony gravitácie od nuly skúmajú a okolitý svet chutnajú; z čoho má potom celá rodina črevnú chrípku. Presne 2555 dní, nocí, objavov a strát. Strát zdravého rozumu, strát plodovej vody, strát každého doplnku, ktorý je nanič, keď mu chýba pár. Tisíce dní a nocí zodpovednosti za ich suché líca, dlhé nechty, dioptrie, astmu, úzke ušné kanály. Ak postarať sa o svoj vlastný život nikdy nebola prechádzka na zmrzlinu, postarať sa o +x malých životov, by mohlo byť len jemné znásobenie problému. Pokiaľ by im nemusel človek každé ráno pripomenúť, aj len, aby jedli nad tanierom v predklone.

Strážili ste možno dieťa sestre. Alebo ste s nejakým museli po práci žiť. Alebo ste si tiež už napočítali pár tisíc dní a nocí, kedy vás, za hrsť bacuľatých spolubývajúcich pravidelne pohľadí po líci. Ľudí v takýchto, a ešte v oveľa ošemetnejších situáciách, máme v spoločnosti hŕby. Možno bez mzdy, možno bez satisfakcie, bez stopy po nich vo svetových médiách. Veľmi sa nepočítajú, a potom sa pominú. Nielen pominú, aj sa práve teraz pomíňajú. A môžno jediné, čo skrze nich zotrvá, bude, kým za ten čas chceli, v tvárnom svete byť.

Po večeri som odbehla po kôš s prádlom a našla všetky deti čítajúce vedľa seba v posteli. Celkom ma to dojalo. Zriedkavý jav, vedľajší efekt, výsledok. A zdal sa mi trvalý ako máločo.

Johann Wolfgang Goethe napísal “Zaobchádzajte s ľuďmi, akoby boli tým, čím by mohli byť a pomôžete im stať sa tým, čím sú schopní byť,“ lebo možno všetko je len akoby a ráta sa len to, čím chceme byť.

Deti Bruneau

Pokračovať v debate ste vítaní na Facebooku:

Nenechali ste si uniknúť seriál komentárovliturgickým čítaniam. Používame v ňom tradične na mieru vypočítané úryvky z Biblie pre aktuálny deň a hovorovo ich tlmočíme pre každého, kto nesrší práve fundovanou teológiou a azda by sa aj rád trochu vyznal. Môžu to byť kľúče k súkromným alebo celospoločenským problémom, aj ak znejú značne zákulisne, lebo nie sú bežne dostupné nezainteresovaným alebo majú chronicky nepríťažlivú reputáciu. Touto iniciatívou oprašujeme tisíceročné texty, aby sme zistili, čo v nich toľkí pred nami videli, vidieť mohli alebo vidieť chceli. Keď aj rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti, či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie vo všetkých sférach základom nesprávneho spracovania informácií. A neživiť nedorozumenia je predsa prvým predpokladom skutočných riešení.

Autori 
Mária Bruneau, pôvodne servisná manažérka v IBM, má tri deti (jedno s Downovým syndrómom), píše, žije vo východnom Francúzsku. 
Michal Patarák, psychiater vo Fakultnej nemocnici F.D.Roosevelta, má tri deti, píše, prednáša, žije na strednom Slovensku.
Pišta Vandal Chrappa, muzikant, spisovateľ a moderátor v Slovenskom rozhlase, má jednu dcérku, žije v Jure. 
Verona Šikulová, spisovateľka, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku, má dve deti, píše, moderuje, žije v Malých Karpatoch. A ako bonus komentáre hostí z alebo mimo fachu.

Teraz najčítanejšie

Prepočuli sme Božie slovo

Seriál aktuálneho, domácky tlmočeného Božieho slova a spoločenských tém s ním súvisiacich: jedna epizóda mesačne. Ponúkame rôzne uhly pohľadu. Keď rozprávame rovnakou formou ako naši oponenti či predkovia, hovoríme niečo úplne iné. Tak sa stáva štýl komunikácie príčinou nesprávneho spracovania informácií. Touto iniciatívou podporujeme vzájomnú interpretáciu. Naším úmyslom je neživiť nedorozumenia, a preto dešifrovať, debatovať a porozumieť si.