BLOG
Jozef Kuric
Jozef Kuric
5 474

Tour de Chudoba

Tochmanove reportáže sú autentické a obrazotvorné. Sú to obrazy z prostredia, kde je chudoba a zneužívanie každodennosťou, a zároveň kuriozitou a zábavou pre cestovateľov z lepšieho sveta, „tour de bieda“ alebo poorism. Chudoba je prosto fotogenická a dá sa zneužívať do krajností.

Nikdy nie je tak dobre, aby nemohlo byť ešte lepšie. Na druhej strane si však treba uvedomiť, že aktuálne v strednej Európe žijeme tie najlepšie časy. Z hľadiska ekológie a zdravého prostredia je to tiež jedno z najlepších miest na svete.

Konštatoval to aj ostatný prieskum Indexu spoločenského rozvoja, podľa ktorého je Slovensko na 30. mieste spomedzi 128 porovnávaných krajín (Česko obsadilo 22. miesto, Poľsko má priečku 32 a Maďarsko 37). Napriek tomu neustále podliehame skepse a pesimizmu.

Z hnevu a rozčarovania nás vytrhne akákoľvek, niekedy iba krátka skúsenosť so životom ľudí, ktorí sú na tom ešte horšie. Netreba ísť nikam ďaleko, pretože ani tridsiate miesto ešte nemusí byť zárukou, že sa na Slovensku žije každému dobre.

Sociálne vylúčených komunít je v našej krajine stále dosť a z päťdesiatich hodnotených kategórií malo Slovensko najhoršie skóre v oblasti tolerancie minorít. Samozrejme v porovnaní s tretím svetom sme skoro ako krajina zasľúbená, a preto každá skúsenosť s útrapami týchto ľudí s nami na jednej strane zatrasie a zároveň sme tou chudobou akoby hypnoticky fascinovaní.

S touto paradigmou pracuje aj poľský novinár, spisovateľ a reportér Wojciech Tochman v knihe s názvom Eli, Eli. Autor v nej podáva obraz tej najzúfalejšej a tiež najbizarnejšej chudoby. Zúfalosť podčiarkuje to, že najbežnejšími protagonistami jeho obrazov sú deti a bizarnosť znásobujú kontrasty medzi bohatstvom a chudobou tej istej krajiny.

Filipíny sú totiž ako dve krajiny v jednej. Prvá je dynamicky sa rozvíjajúcim trhom. Bohatý svet potrebuje lacnú pracovnú silu, a preto je tam toľko tovární svetových značiek. Fabriky platia robotníkom mizerné peniaze a štát sa o toto vykorisťovanie nestará, pretože si nechce pohnevať korporácie. Biznis tu má nesmiernu moc a ovláda ho stredná  a bohatá trieda.

Druhé Filipíny, to je krajina slumov, ktoré sú od bohatstva oddelené neviditeľným múrom. Je to prosto krajina kontrastov, ako väčšina podobných štátov tretieho sveta. Tieto neviditeľné sociálne hranice je však možné vidieť aj bez priamej návštevy, a to na Google mapách.

Majetkové rozdiely dostávajú geografické hranice. Na jednej strane svet lesklých hotelov, dómy globálnych korporácií a bánk, mrakodrapy, perly súčasnej architektúry, na druhej strane hrdzavé strechy slumov, temné vlhké miesta, chatrče z odpadu alebo cintoríny ako mestské štvrte pre chudobných.

Čo však na internetových mapách vidieť nie je, sú tie milióny chudobných, chorých, žobrákov, bezprizorných detí, sirôt a prostitútok. Tochman tento svet zaľudňuje konkrétnymi ľuďmi. Otvára pred nami Filipíny také, aké ich nepoznáme. Citlivým okom zachytáva životy tých najbiednejších a rozpráva nám o nich z takej blízkosti, že ich utrpenie cítime na vlastnej koži.

Tochman je presný a prudko obrazotvorný. Sú to veľmi autentické reportáže z prostredia, kde je chudoba a zneužívanie každodennosťou, a zároveň kuriozitou a zábavou pre cestovateľov z lepšieho sveta, „tour de bieda“ alebo poorism. Chudoba je prosto fotogenická a dá sa zneužívať do krajností.

Aj preto sú podľa autora Filipíny svetovým exportérom otrokýň. V sexbiznise pracujú Filipínky na všetkých kontinentoch. Podľa odhadov mimovládnych organizácií tvoria sexturisti až polovicu všetkých turistov prichádzajúcich na Filipíny. Sú pre nich pripravené tie najlepšie dievčatá, ktoré sú k prostitúcii donútené.

Tí ostatní sú fascinovaní chudobou a bizarnosťami ako sú slumy na cintorínoch alebo dobrovoľní imitátori Krista a ukrižovaných lumpov, ktorí sa nechávajú v čase Veľkonočných sviatkov verejne zbičovať a ukrižovať.

Cintorín ako slum je tiež veľmi bizarná záležitosť, tobôž ak hovoríme o jednej z najkatolíckejších krajín na svete. Obyvateľov cintorínov volajú sementeryo alebo sepultereros – hrobári. Zaspávajú a zobúdzajú sa na hroboch, na kostiach niekoľkých osôb. Väčšina živých obyvateľov cintorínov sú deti. Polovica z nich sú siroty a polovica nemá ani 12 rokov.

Zdroj foto: Dailymail

Tochman pracuje so slovom ako s kamerou, napriek tomu sa nedá povedať, že by iba dokumentoval skutočnosť. Realitu a dôsledky zasadzuje do historických kontextov. Dejiny Filipín sú podľa neho dejinami napísanými krvou, spermiami a svätenou vodou. Dobýjané a kolonizované Španielmi, okupované Japoncami a využívané Američanmi.

Každá z týchto skúseností utvrdila na Filipínach rozdelenie na vládcov a poddaných. Z absolútnej väčšiny obyvateľstva sa stali sluhovia. Tento status sa akoby zakódoval do ich DNA. Filipínky dnes drhnú záchody po celom svete, utierajú zadky bohatým seniorom a ich mužskí kolegovia zase ťažko pracujú v službách Číňanov, Taiwancov, Kórejcov a arabských šejkov.

O tých, ktorí nemajú žiadne východiská, iba život v slume, gangy, drogy, zločin a prostitúciu, Tochman píše:

„zotročeným predkom dnešných chudákov sa podarilo vytrhnúť z dediny a odísť do chudobných mestských štvrtí. Ale nič viac sa im nepodarilo. Slobodní otroci sa tešili zo života bez práce. Usilovne sa množili, ako kázala Cirkev. Dodnes celý svet zaľudňujú ďalšie a ďalšie pokolenia otrokov. Stoja, chodia, ležia. Nikdy nevideli ísť svojich rodičov do práce, a tak ani sami nikdy nepracovali. A nikdy pracovať nebudú“.

 

Wojciecha Tochmana: Eli, Eli, Vydavateľstvo Absynt, 2017, Preklad: Slavomír Bachura

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Aj priestor pre blogerov Denníka N vznikol vďaka vám. Predplaťte si nás a podporte našu snahu o kvalitnú žurnalistiku.

Pridajte sa k predplatiteľom

Dnes na DenníkN.sk

Blogy

|