Kapitán si obliekol uhorský dolomán, aby konečne splnil náš tisícročný sen

Moja životná družka mala v očiach také strašidelné zúfalstvo, aké by nedokázal opísať ani William Shakespeare.
„Micinka sladká!!“ vyľakane som skríkol. „Čo sa ti stalo, že sa tak hrozne trápiš?“
Micinka namiesto odpovede mykla plieckom a so slzami v očiach vybehla na balkón.
Dcérenka moja milovaná ledva zadržiavala plač. Keď som sa spýtal, kto zranil jej citlivú dušu, zamračila sa ešte viac a odmietla čokoľvek odpovedať.
„Ako ti môžem pomôcť?“ spýtal som sa s oprávnenými obavami, či nemám zavolať záchranku.
„Niečo mi hrozne chýba,“ odvetila tónom, ktorý moje otcovské srdce roztrhal na márne kúsky.
Synáčik jediný a pokračovateľ rodu sedel so sklonenou hlavou. Ruky mal apaticky spustené vedľa seba. Nič nehovoril, vôbec nič nevnímal. Už na prvý pohľad bolo jasné, že sa blíži koniec sveta.
„Ďurko, aj tebe niečo hrozne chýba?“ vážne som sa preľakol, že moju rodinu napadol neznámy vírus.
„Tato!!“ zúfalo skríkol. „Naozaj mi niečo strašne chýba! Najhoršie je, že neviem, čo!! Tato, pomôž mi,“ zaprosíkal z posledných síl a na najbližších desať rokov upadol do depresívnej kómy.
Môj dlhoročný kamarát Miro Holčík vôbec nevrieskal. Keď niekoho poznáte štyridsať rokov ako vyhláseného krikľúňa a ten rozdrapený krikľúň odrazu zaryto čuší, tak to nič dobré neznamená. Mňa však nevyľakalo jeho tvrdošijné mlčanie. Strach som mal z niečoho iného.
Už najmenej dve hodiny sme bez jediného slova sedeli pri vyvetranom pive a Miro Holčík ani raz s rozhorčene nezareval na celú krčmu, že známa ženská mediálna hviezda nemá žiadne prsia!!

Akúsi nezaujímavú hudobnú skladbu prerušili v polovici dosť fádnej produkcie. Po obvyklom zapraskotaní v rádioprijímači rozhlasový hlásateľ slávnostným tónom hlavného ceremoniára krematória celému svetu oznámil, že predseda Slovenskej národnej strany Andrej Danko, po dlhých a úmorných vyjednávaniach s predsedom Ficom a predsedom Bugárom, pre svoju stranu vybojoval funkciu podpredsedu vlády.
„Chlopi!! Počuli ste? Už aj my chasníci zo Slovenskej národnej strany budeme mať podpredsedu vlády!“ nadšene zvolal čašník a celý rozosmiaty sa ponúkol, že za všetkých kunčaftov zacáluje ďalšiu rundu.
Miro Holčík zázračne precitol, päsťou rozhorčene tresol po stole a zareval ako rozzúrený tur: „Neviem ako ty!! Ale keby som mal také prsia ako Adela, tak by ma pred televízne kamery nedostali ani za milión dolárov!!“
Micinka sladká ma privítala šťastným smiechom.
Dcérenka najmenej desaťkrát pochválila svojho úžasného manžela a s neskrývaným dojatím nadšene zaspievala oslavnú ódu na svojich troch nevybúrených pubošov, ktorí v okruhu najmenej tisíc kilometrov už naštvali každého živého tvora.
Synáčik zrazu energicky mávol rukou a začal rozprávať o svojich odvážnych plánoch do budúcnosti.

Napriek začiatku decembra utešene rozkvitli všetky slovenské ovocné sady.
Spevaví slovenskí vtáci radostne švitorili slovenské národné piesenky.
Slovenské včeličky sa prebudili zo zimného spánku a hneďka sa pustili do usilovného opeľovania slovenského kvetenstva.
Slovenský vzduch sa národne vlnil a jasavo burácal: Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.., Zastavme ich bratia..

Sen ťažko skúšaného slovenského národa sa po stáročiach hrozného maďarského útlaku konečne naplnil do poslednej dvojbodky.
Však, po čom sme odjakživa šialene túžili?
My, roduverní Slováci, sme odjakživa preukrutne túžili a najmenej tisíc rokov snívali len o tom, aby aj štvrtý podpredseda koaličnej vlády bol nominovaný Slovenskou národnou stranou!!
Bratia! Ak Boh dá, možno čo nevidieť budeme mať aj slovenského roduverného predsedu vlády!
Bratia!! A keď sa naším prezidentom stane prednovembrový zanietený komunista a ponovembrový zanietený národovec Anton Hrnko!
Tak sa začne ďalšia vlna masovej emigrácie.