Nečítajte Jégého
Som stará, spánok sa v rebríčku priorít posunul na najvyššiu priečku, nemáš mi čo lepšie ponúknuť. A predsa sa zasa po sto rokoch objavila kniha, pre ktorú som zostala bdieť. A aké nevídané, že to bol Jégé. Beťár jeden!
Keď som sa pred troma mesiacmi presťahovala z Prahy do Bratislavy, brat sa práve sťahoval odtiaľto tam. Stretávame sa teraz v piatok, keď na víkend cestujeme domov, v Kútoch. Rozmýšľam, či sa v Kútoch dá robiť aj niečo iné než prestúpiť. Možno umrieť. Umrieť nejakým nevšedným spôsobom. Keď pomyslím na Kúty, vždy sa mi vybaví jedno meno: David Lynch. Sedeli sme teda s bratom v temnom vlaku a uháňali nočnou krajinou, navliekali na koľaje koráliky pričupených dedín a zhovárali sa o slovenskej literatúre. Ten Chrobák! Ondrej Baláž doma v kuchyni, a žena ho nespozná!
A potom som nahlas uvažovala, že aj vo mne zanechali hodiny literatúry nezmazateľnú stopu. Mala som výbornú pani slovenčinárku, dodnes jej posielam nekonečné zamilované epištoly o všetkom od hlaholiky cez Hviezdoslava až po úvahy o slovosledných činiteľoch, dodnes som vlastne ten snaživý chudák, čo z prvej lavice vypichuje oči, pančelka, ja to všetko viem, mňa sa nezbavíš len tak nejakým maturitným vysvedčením.
Kam to zas bežíme.
Skrátka – aj napriek ideálnym podmienkam je vo mne hlboko zakorenený pocit, že slovenská literatúra musí byť nesmierne nudná, a asi čím staršia, tým nudnejšia.
Nebolo mi ani desať rokov a pohlavný život už nemal pre mňa nijakých tajností, keďže som vyrástol na našom dvore a i na dedine medzi ľuďmi, ktorých od prírody neodlučovali mnohé priehrady.
Dúfam, že vás nepobúrilo. Mne pri tom skoro zabehol medovníček. Aj som si hneď na okraj ceruzkou vykrútila otáznik, že ?ÁLE?!
Rozmýšľala som nedávno nad tým, ako som vlani na literárnej debate v Martinuse kritizovala ľudí za dementné poznámky na okraji. Lebo tie moje teda nie sú oveľa inteligentnejšie.
Aká je vôbec celá láska hlúpa vec! Akýže je to pôžitok bozkávať a oblápať milovanú ženskú? Veď sú pery ako pery a jedna pružná hruď taká ako druhá.
Gabica je väčší majster v bozkávaní, aj postavu má krajšiu, súmernejšiu. Ilonine bozky sú naproti tomu jeden ako druhý a postava síce urastená, ale o „jednu-dve kožky pritučná“. A predsa, hrdina šalie za Ilonou. Aspoň na strane 64 za ňou ešte šalie. Kdesi o dvadsať strán ďalej už je ženatý s Gabicou a Ilona vydatá za akéhosi smradľavého bohatého vicišpána.
Gabica krátko po svadbe porodí dieťa, ktoré sa nečakane podobá na župana Guzyho.
Veľmi dobre som si bola vedomá toho, že ak o druhej v noci ešte bdiem, nie je to preto, že by ma tak nesmierne zaujímala kritika zemianskych vrstiev v slovenskej literatúre pred prvou svetovou, skrátka ty kokoooos, tá Magda je bez hanby, a oooomg neser neke tisíc hrmených veď je to oplan, pľuhavník, frajerkár a potrimiskár, ten Jožo!
Nie je to skvelé, vybrať si ako rozprávača zápornú postavu? Keby príbeh rozprával Búroš, to by sa nedalo čítať, to by strašne moralizovalo, kým takto s hrdinom naháňame sukne, zasievame semeno po všetkých okolitých dedinách, zaprieme národ, vyženíme kaštieľ, dvaja ľudia sa kvôli nám zastrelia, a na konci – to je zo všetkého najlepšie – sme vlastne stále rovnakí, len sme pod papučou – prestali sme mlátiť vlastných ľudí, lebo sa žena vyhrážala, že sa odsťahuje naspäť k rodičom.
To by som ináč chcela vidieť, ako by rodičia Magdušku privítali.
Spomenula som si na taký obrázok, čo kedysi koloval po internete, možno ho nájdem.
Našla som ho, ale je tam vulgarizmus.
Mladá žena telefonuje, že ahoj mami, už idem domov, mám niečo kúpiť? A na druhej strane babka: Kúp si byt a choď – nemôžem, už to nie je, čo to bývalo. Ale mám ešte zo starých čias uložený jeden super gif, tuto.
Keď Cesta životom vyšla, slovenská kritika ju označila za najpesimistickejšiu knihu slovenskej literatúry. Štefan Krčméry: „Pero naturalistovo je v tomto románe kruté a atrament čierny. Povedal by si: na dno duše básnikovej nasadalo priveľa pesimizmu.“
Negatívny nový rok! Tu máš!
Keď som si tak čítala, rozvalená na posteli v našej detskej izbe, ktorá nikdy nevyrástla, na stránke mi pristála muška. S úľubou som sledovala krehké tielko a hovorila si, že hádam nikdy necítim k hmyzu toľko nehy ako v týchto chvíľach – keď sa mi takto prechádza po riadkoch peknej knižky. A zrak mi padol na mapu sveta, ktorú mám zavesenú rovno naproti, a potešila som sa – muška, ty šelma malá, mohla by si sedieť na Maledivách, a vyberieš si slovenskú literatúru.
Jégé kritike odporoval, vravel, že si nič nevymýšľal, takto naša krajina vyzerala a azda ešte aj vyzerá: „Oj, poznám všetko. Netreba sa balamutiť frázami o dobrote človeka a sentimentálnymi výlevmi o jeho statočnosti a bezzištnosti. Verte mi, málo je dobrých.“
Mám trochu pocit, že tie medovníčky už nie sú v poriadku.
To si tak povieš, že na medovníčkoch sa predsa nemá čo pokaziť.
Počúvam teraz pri písaní – veľmi netradične – popovú hudbu a cítim, že celý článok ide od začiatku v svižnom rytme plynulo dofaka, ale ani to nevypnem, ani nezačnem písať ináč.
Svoreň sa vracia z výletu do Budapešti, žena ho durkne nohou v črievičke, tak čo ti teda vravel Lipnický? Do toho sa ku mne vracia muška, vášnivá čitateľka – a tentokrát si nesadne, ale zostane poletovať pred mojimi očami, je v tom strašná urgencia, skoro akoby vravela: „Poď za mnou!“ lebo niečo sa deje, možno: „Môj muž! Potrebuje pomoc!“ Priveľa výkričníkov? Opatrne, aby si mušku nevdýchol ani neodhrnul, vstávaš a čakáš, vedie ťa na chodbu, za kuchynskými dverami nie je kuchyňa, je tam kabinet dejepisu, vyskočíš z okna a spadneš babke do špajzy a tam, na jednom obzvlášť zaprášenom viečku od zaváraniny, leží – mušiak. Ešte je pri vedomí. Vyťahuješ pinzetu, aby si rozložil jeho drobné údy a stanovil diagnózu, ale ruky sa ti neovládateľne trasú a mušiak z teba tiež očividne nemá dobrý pocit, plazí sa o kúsok ďalej, v momente, keď opustí nálepku BROSKYNE 2017, zmizne ti v prachu, už ho vôbec nevidíš, a nato ťa, predpokladám, niečo fakt mega rubne do zátylku, zobúdzaš sa v mojej detskej izbe, v ruke Jégé, pred tebou mapa sveta, dívaš sa na ňu a zrazu jej neveríš, zrazu vieš, že to je všetko lož, Mušiak ti to všetko telepaticky prezradil, flatearthisti mali pravdu, celé je to konšpirácia, sovy nie sú tým, čím sa zdajú byť, a mušky už vôbec nie, anciáša tvojho, na pohrebe chcem Shakiru.
A možno to robia tie medovníčky, možno na nich pomaly rastú nejaké mikroskopické magické los hríbikos.
Ale – odtiaľ potiaľ.
Každý potrebuje isté množstvo lásky. Túžime za bozkami, ale túžime i za uznaním našej múdrosti. I pre jedno i pre druhé je potrebná láska. Lebo bez lásky nikto neuzná, že sme múdri ako Aristotelovia alebo Kanti, kdežto zamilovaná žena alebo milenka i v kreténovi vynájde mudrca.
Knihu som si kúpila na bratislavskej knižnej burze. Išla som tam zaniesť dve knihy, ktoré ma traumatizovali, už som sa na ne nemohla ani pozrieť, tak som ich chcela hodiť do prvého stánku, a hodila som, ale desať iných si odtiaľ odniesla, niet mi pomoci. Jégého som sa pritom ani nechystala čítať, len som v minulom článku zrazu tresla, že ho mám rozčítaného, tak som si hovorila, toto je znamenie, malá cesta v čase, a rozčítala ho.
Bude sa zdať, že toto už vôbec nesúvisí, ale chcela by som to napísať, lebo by to článku ešte mohlo dodať aký-taký zmysel. Včera sme sedeli s mamou v kuchyni a ja jej hovorím, že ma celkom začala zaujímať kvantová fyzika, a ďalej som sa nedostala, lebo mama sa rozosmiala tak, že to som nevidela, ani nepamätám. Normálne odložila misu s rozrobeným bábovkovým cestom, aby jej nespadlo, a asi päť minút sa prelomená v páse kosila. Dá sa to vysvetliť (aj niečím iným než tým, že som doma za blbú), ale o to nejde, smiala som sa s ňou a hovorila si – sorry, toto bude sentimentálne – že detský smiech asi okej, ale smiech mamy tiež nie je na zahodenie, fakt to bol super pocit, nečítajte Jégého, choďte a rozosmejte mamu, svoju alebo niečiu inú, to už je jedno.
Ajstak, ak veríme kvantovej fyzike, súvisí všetko. Palec hore, žmurk.
Asi by som ozaj mala vypnúť ten pop, že.
Sorry, not sorry.
Odskočila odo mňa a zatnúc päste, ma prekáľala pohľadom:
– Tak teda taký si ty! Ty bedák! Ty nikto! Tá nemecká súložnica ti pomútila hlavu! No, však ty to ešte oplačeš! Daj mi kabát!
I schytila svoj zvrchník a trhala ho na seba.
– Neostanem ani minúty pod jednou strechou s takým naničhodníkom!
I ušla, trepnúc dvermi.
Táto ukážka asi skôr odradí než naláka, ale mne sa na nej preveľmi páči ten jazyk, inde to nie je až také expresívne.
Muži si tu často vykrútia fúzy a konce si strčia do úst.
Veď aj to môžem odcitovať.
Zatým si sadol do klubovky, zvraštil čelo a rozšúchal si pobelavé, riedke fúzy dlaňou, čo keď urobil, chytil najprv jeden ich koniec a strčil ho do úst, zasa druhý a urobil s ním tú istú manipuláciu. Napokon si ich obidvoma rukami vysúkal a riekol, hľadiac zhora na ne.
– Sadnite si.
Super. Love it, man. Nechápem, prečo niekto číta súčasnú literatúru.
A skvostný doslov Vladimíra Petríka:
„Osobné zažitie vedie Nádašiho pero bezpečne a neomylne vpred. Celé dielo je nasýtené životom. Autor nikde neskĺzne do vykonštruovanosti a nepravdivosti. Mocným dychom valí sa nahá skutočnosť, často surovo drsná, vybuchujú vášne, plazia sa nízke pohnútky. Ak je kniha v našej literatúre neliterátska, tak je to Cesta životom.“
A ty si dáš vytetovať Čistú dušu.
Chcela by som na záver povedať, že ďalší článok už bude rozumný, ale vzhľadom na to, že mám v pláne písať o tej teórii plochej zeme, asi bude predvídavé nesľubovať.
Kto si napriek výslovnému odporúčaniu nečítať Jégého chce Jégého prečítať, môže sa obrátiť na túto našu studnicu tuhľa. Stiahnite si celé dielo, Hlasujte zaň, Čo vám beží hlavou? Odfrkla a zapla si rozdrapkaný živôtik, a vôbec vyzerala, akoby na ňu háby vidlami nakládol, spodnička špinavá, v záhrení srdce – medovníček – never jej ani slovo.
Ahoj a dobrú, spievanky moje.
