Denník N

Opera noci – Nightwish a ich symfonické ťaženie dekádami

Konečne uvidím Nightwish aj na Slovensku a s najlepšou speváčkou, akú kedy mali, to je sen. Lístky sa míňajú bleskovým tempom. Kedy by bol lepší čas vybičovať hype, ak nie teraz?

Zdroj: FloorJansen.com

Začnem tam, kde by sa malo, teda na začiatku. Sprvu sa mi Nightwish nepáčili. Asi za to môže fakt, že prvé songy, čo som od nich počul, boli Kinslayer, Slaying the Dreamer a podobné kúsky, patriace do “agresívnejšej” časti ich tvorby. Neviem.

Od jednej spolužiačky som si neskôr na gympli požičal albumy Wishmaster, Century Child a Once. V tej dobe fičal aj singel Nemo, ktorý dokázal nabudiť moju pozornosť. Chytľavá melódia, šumná a hlavne skvelá speváčka Tarja Turunen vo vkusnom červenom kabáte, ale aj klávesák a leader kapely Tuomas Holopainen čistiaci svoj keyboard vlastnými vlasmi. Ani som nevedel, a už som bol trocha namotaný.

Spomínané CD ma do svojich epických útrob vtiahli zakrátko. Keďže som vtedy nemal internet a ani kamaráti neboli k dispozícii 24 hodín denne, album Angels Fall First som si kúpil v Budapešti a Oceanborn zas v Tel Avive (výhodné ceny, no :D).

Hudba tejto fínskej symfonickej party ma sprevádzala v dobrom aj v zlom, a ja som sa im za pomoc “odvďačil” poslucháčskou vernosťou. Niežeby bola niekedy vystavená obzvlášť ťažkým skúškam. Áno, okolo výmen speváčok vždy bol rozruch, ale to boli také zákulisné “drama”. Hudba si udržala vysokú latku kvality.

Platí to aj v súčasnosti, kedy sú albumy Nightwishu jedny z mála, ktoré si dokážem vypočuť za akýchkoľvek okolností.

Toľko môj veľmi zhustený osobný “príbeh”.

 

Poďme sa mrknúť na ich štúdiové albumy, vrátane EPčka Over the Hills and Far Away. Ku každému albumu priložím aj (prinajmenšom) dve videá (okrem prvého, z neho budú v súčasnom zložení naživo hrávať až počas Decades Tour, ktorej súčasťou má byť aj bratislavský koncert v novembri tohto roka), jedno s pôvodnou verziou a druhé live s Floor Jansen, aby ste si vedeli aj sami pre seba porovnať :)

 

Éra Tarje Turunen

Zdroj: valhalla.sk

Angels Fall First

Ach, tie začiatky, nesmelé a pritom milé. Tuomas ešte bol zrejme dosť silno platonicky zahľadený do mladučkej Tarje, čo sa zrejme pasívne prejavilo aj v textoch niektorých songov (Nymphomaniac Fantasia *cough* :D).

Nejde ani zďaleka o najúdernejšie CD, ale zato dalo svetu také pecky, akými nepochybne sú Elvenpath (kde silno počuť inšpiráciu Stratovarius-om, najmä refrén evokuje ten z Against The Wind), Beauty and the Beast alebo The Carpenter.

Mužských speváckych partov sa tu ujal sám Tuomas, a ja som toho názoru, že je mu stále neprávom krivdené. Áno, nikdy to nebol žiaden Dio alebo Dickinson, ale jeho výkon je akosi zvláštne fajn, podobne, ako keď Tolkki ťahal Stratovarius aj za mikrofónom.

Zrejme si AFF nebudete púšťať tak často ako ostatné, ale bola by veľká škoda, ak by ste ho raz za čas neoprášili :)

 

 

Oceanborn

Podľa väčšiny hardcore fandov stále najväčšie delo od NW. Prakticky nemá slabé miesta. Od predošlého albumu kapela dosť pritvrdila, pridala ešte viac power metalu a výkon Tarje tu dosiahol nových výšin, najmä vo vypalováku Stargazers alebo v opernej štebotárni Passion and the Opera.

Nachádza sa tu aj nezvykle veľa balád, či už cukrom posypaná Swanheart, nádherná prerábka čarovného “detského hitu” Walking in the Air z animáku Snehuliak, ale aj dodnes fanúšikmi obľúbená Sleeping Sun.

Ide o ich zrejme “najmetalovejší” album spolu s Wishmasterom, keďže metalové elementy (gitara a basgitara) si tu stále držia silnú pozíciu popri symfonických prvkoch.

Aj po rokoch delo, i keď z nejakého dôvodu preferujem novšie veci, pokojne ma nazvite kacírom :)

 

Wishmaster

Úspech sa dostavil a Tuomas asi dumal, ako by veci ešte vypeckoval. Ubralo sa trocha na tvrdosti, v tejto oblasti sa naozaj nemôže porovnávať s Oceanborn-om.

Do fungujúcej zmesi sa občas primiešala rýchlejšia zložka (Crownless), inokedy štipka romantiky (Come Cover Me alebo Two for Tragedy) a objavili sa prvé lastovičky epiky (Dead Boy’s Poem a Fantasmic).

Zabudnúť nesmiem ani na dnes už koncertne osvedčený “hit” Kinslayer, inšpirovaný streľbou v Colorade v roku 1999. Aj keď odnímete kontext, v akom vznikol, ide stále o pomerne agresívny kúsok, akých v katalógu NW nenájdete veľa (najmä na neskorších albumoch).

Wishmaster spolu s nasledujúcim EPčkom predstavuje koniec obdobia, kedy prím hrali základné metalové ústroje.

Over the Hills and Far Away EP spomínam najmä kvôli dvom peckám (zvyšné dva songy nie sú zlé, ale ani výnimočné), a to azda najlepšej prerábky pesničky Over the Hills and Far Away (spolu s Dark At Dawn; pôvodne od Garyho Moorea) a našľapaným Tenth Man Down s protivojnovou tematikou.

Kapelu opúšťa basgitarista Sami Vänskä po istých nezhodách s Tuomasom.

Objavil som aj takúto kuriozitku, kde sú Tarja aj Floor na jednom pódiu, skoro som potreboval imaginárny toaletný papier :O

 

Century Child

Práve tu akoby ustupovali gitary do pozadia a prvýkrát sa do popredia derie orchester. Výsledkom je mimoriadne pôsobivý sound, i keď ešte tentoraz v komornejšom prevedení. Melódiami nadväzuje na Wishmaster, mohutnejšie symfonické prvky vynášajú atmosféru do nebies, čomu napomáha v nemalej miere Tarja.

Z kapely Tarot si NW pribrali basáka a zároveň parádnym drsným hlasom vybaveného Marca Hietalu. Nielenže v ňom získali mocnú akvizíciu mužského spevu, ale aj basy nabrali na dravosti.

Sami bol síce skvelý basák, ale musím uznať, že Marcove linky, aj keď sú jednoduchšie, pôsobia dravejšie. Azda je to tým, že nielen častejšie podlaďuje, ale aj využíva niekoľko efektov, napr. distortion (ako jeden z prvých začal s týmto podaním basgitary experimentovať Cliff Burton z Metallica, aj Lemmy z Motorheadu ju vcelku obluboval), pri ktorej sa zvuk basgitary približuje silno podladenej elektrickej gitare.

Ťažko vybrať povedzme trojicu highlightov, ale keď už, tak Bless the Child (skvelý epický úvod nastoľuje tón albumu), Phantom of the Opera (prenádherný cover známej muzikálovo-opernej melódie A.L.Webbera, kde tak Tarja, ako aj Marco, dostávajú zo seba maximum) a emocionálna aj bombastická Beaty of the Beast.

Z hľadiska začínajúcej Tuomasovej megalománie (neviem ako vy, ale mne sa táto jeho tendencia zapáčila, možno sa rád rochním v nabubrelých aranžmá, ktovie) ide o pomerne mierny rozbeh k jazde, ktorá ešte len mala prísť.

 

Once

Ak ešte svet nepoznal, čo alebo kto sú Nightwish, tak v momente, ako toto orchestrálnymi prvkami napeckované CD vyšlo, bolo takmer nemožné nevedieť, ako sa na svet dostala hitovka Nemo.

Melódie zo songov ako Planet Hell alebo Creek Mary’s Blood sa od tej doby pravidelne vyskytujú (podobne ako časti skladieb od Two Steps From Hell) ako podmaz rôznych televíznych príspevkov, spotov alebo ako súčasť zvučky.

Monumentálna Ghost Love Score si dlhé roky udržiavala akýsi nedotknuteľný status najlepšej epickej skladby od NW (aspoň u mňa, nech mi nenadávate, že vydávam svoj názor za všeobecne platnú pravdu :D).

Pre niektorých fanúšikov stále ostalo top CD Oceanborn a Once predstavovalo len ďalší krok pádu kapely do pekiel komercie a lacnej bombastiky.

Pre mňa, a som si istý, že aj pre mnohých ďalších, išlo o megaprojekt, ktorý mal šťavu a vyplatil sa do posledného centu (orchester aj dirigent boli tí istí, čo sa podieľali aj na hudbe z Pána Prsteňov).

Album dal skvelý základ turné, ktoré bezprostredne nasledovalo a bolo dovtedy najdlhším a najúspešnejším turné. Spory vnútri kapely, resp. skôr Tarja verzus Tuomas a spol., vyústili do jej vykopnutia po poslednom koncerte šnúry.

Nastalo menšie peklíčko, a mnohí fanúšikovia sa doteraz nevedia zmieriť s núteným odchodom persóny, ktorú vnímali ako vedúcu osobnosť kapely, ako niekoho, kto pre nich bol Nightwish.

Tuomas ale ukázal, kto je boss, čo sa dá robiť, že? Pri spätnom pohľade si dovolím povedať, že zo situácie ako “víťaz” vyšiel práve on. V jeho hlave totiž ostalo know-how, vďaka ktorému mohol NW ďalej žiť. Tarja ostala bez dvorného skladateľa a nikdy naplno nenadviazala na potenciál zo svojej dlhoročnej bývalej kapely.

 

Éra Anette Olzon

Zdroj: lacultura.cz

Dark Passion Play

Album už v podstate dopísaný, ale Tarja pá pá. Čo teraz? Kapela sa vydala nájsť novú speváčku a našla ju v osobe pomerne málo známej rockovej a muzikálovej speváčky Anette Olzon. Či to bolo najlepšie rozhodnutie, môžeme polemizovať do konca vekov.

Faktom zostáva, že CDčko bolo napísané tak kvalitne, že by som sa tam zaskvel asi aj ja. Každopadne úprava sem, šmyk tam, a placka bola narýchlo napasovaná aj na Anettin hlas a rozsah.

Povedal by som, že so svojou novou úlohou sa Anette pobila slušne. Hneď prvý superepický vypaľovák Poet and the Pendulum dáva najavo, že NW má od hrobu prekliato ďaleko.

V Master Passion Greed, ktorý siaha až do oblasti akéhosi symfonického thrash metalu, sa Marco Hietala vyspieval z nas..tosti z udalostí spred vydania albumu a pomerne neskryte poslal Tarjinho manžela do teplých krajín hlboko pod zemou.

Dovolím si vyhlásiť aj to, že podľa môjho názoru DPP akosi zapadol dosť neprávom. Padol naň všetko jed z vyhadzovu Tarje a mnohí ľudia mu tak nedali takú šancu, akú by si zaslúžil. Veď ako je možné ignorovať fajnové melódie ako Sahara, Seven Days to the Wolves alebo Meadows of Heaven (s ľahkou prímesou gospelu) alebo predstierať, že Poet and the Pendulum sa nikdy nestalo?

Musím však uznať, že vecou, čo zabránila DPP využiť svoj plný potenciál, bolo práve, že ju Tuomas pôvodne písal ešte pre Tarju.

 

Imaginaerum / Imaginaerum – The Score

Tuomas a spol. tento nedostatok napravili hneď na ďalšej doske. Nielenže bol už ušitý na mieru Anette, zároveň znamenal odklon kapely od viac operne zameraných melódií k muzikálu/operete a filmovej hudbe.

Vcelku prirodzené, keď zvážime, že práve tu si Tuomas splnil svoj dlhoročný sen natočiť film a zložiť k nemu hudbu. Kto ste ho ešte nevideli, napravte to, rozhodne za jedno-dve pozretia stojí. Ide o akúsi lightovejšiu burtonovku s peknou myšlienkou, obstojným vizuálom a samozrejme prvotriednym soundtrackom, ktorý tvorí orchestrálne upravený album Imaginaerum. Teda s výnimkou Scaretale, ktorý vo filme odznie aj za účasti samotnej kapely v plnej podobe. Možno aj slzu uroníte.

Imaginaerum dokázalo, že NW sa bez problémov obídu aj bez ich bývalej hlavnej hviezdy. Aj skrze čiastočnú naviazanosť na dej filmu celé CD šlape ako hodinky od začiatku po koniec. Jeden čas som si nevedel zvyknúť na jemne slow-jazzovú vsuvku v podobe Slow, Love, Slow. Samostatne mi až tak nešmakuje, avšak v kontexte albumu dokáže ukázať svoju silu.

Last Ride of the Day bola použitá ako oficiálna hymna MS v hokeji 2012, na ktorých Slovensko získalo cenné striebro.

Song of Myself sa mi pod kožu a do krvi dostávalo pomaly, ale keď sa tam už rozprúdilo, tak to stálo za to. Akýsi predkrm pred totálnou epikou bez zľutovania, aká mala nastať na ďalsom albume.

 

Éra Floor Jansen

Zdroj: listal.com

Endless Forms Most Beautiful

Anette sa pobrala (aspoň zdanlivo) do prepadliska dejín a na metalovú scénu sa vrátila až minulý rok a vcelku dôstojne s kapelou, ktorú založili spolu s bývalým lead gitaristom Sonaty Arctica Janim Liimatainenom. Celkom slušný chill, to musím uznať :)

Naspäť k NW. Na turné ju zastúpila niekdajšia frontmanka symphonic metalovej formácie After Forever, neskôr v podstate sóloveho projektu ReVamp, Floor Jansen.

Už dávnejšie predtým som isto nielen ja, ale aj mnoho ďalších fans fantazírovali, ako by asi NW zneli s ňou za mikrofónom. Zrazu sa začali objavovať videá, ako spieva Ghost Love Score, Wishmaster alebo dokonca Stargazers (v jej podaní moje ušné bubienky zažívali *cenzúra po 22 hod.”).

Začal som si želať, aby nešlo len o dočasný záskok, a moje prianie sa konečne raz aj splnilo :D

Tak svetlo sveta uzrelo CD Endless Forms Most Beautiful, ktorému niektorí hneď z fleku vyčítali, že nevyužíva naplno operný potenciál, aký Floor dokáže predviesť. Zabudli však na zjavný fakt, že NW sa za tie roky posunuli skôr k epickej filmovej hudbe :)

Floor na ploche albumu predvádza nielen operné pasáže, kde prirodzene exceluje, ale neúprosne a plnou silou ťahá pesničky aj tam, kde Tarja občas klopýtla, a to pomalšie pasáže a časti, kde išlo hlavne o rockovú energiu. Opakujem sa, ale v jej osobe kapela konečne našla skutočne univerzálnu speváčku, ktorá nemá problém ani s najnáročnejšími opernými segmentmi, ani s pasážami, na ktoré treba “gule”.

Nebudem sa tu zas zbytočne rozpisovať, podrobnejšie som sa týmto CD zaoberal v staršom článku. Od jeho napísania som ale dospel k záveru, že The Greatest Show On Earth, zložená na počesť nielen evolúcie, ale aj rovnomennej knihy Richarda Dawkinsa (ten si aj strihol úlohu rozprávača) predsalen skopla z piedestálu najlepšej epickej skladby od NW dovtedy neohrozenú Ghost Love Score. Nešlo síce o lásku na prvý pohľad, ale postupné neskutočné namotávanie.

 

Uff, asi sme na konci, teda skoro, že? Napriek skutočnosti, že Nightwish boli jednou z prvých metalových kapiel, ktoré ma uchvátili, a odvtedy som narazil na množstvo možno aj objektívne lepších a vymakanejších skupín, oni si dokázali udržať špeciálne miesto v mojej osobnej metalovej Valhalle. Keby ste ma stretli, a spýtali sa na 5 obľúbených zoskupení, aj dnes by som uviedol Nightwish ako jedno z nich.

Nightwish som naživo videl 3x, prvý raz ešte v rámci Dark Passion Play turné a dvakrát k albumu Imaginaerum a vždy som sa kráľovsky bavil (najmä druhá príležitosť v Prahe bola pecka). Keď na Slovensko zavítali už s Floor ako pomerne čerstvou posilou, koncert mi len tesne ušiel, vtedy z finančných dôvodov.

Tentoraz som sa zaprisahal, že si ich nenechám ujsť, a lístok som si v predstihu zabezpečil už pred Vianocami. Verte mi, že nikto ma nenútil do týchto riadkov, ale ľudia, ak sa chcete zmestiť, neváhajte, a tiež si bežte uchmatnúť svoj lístok, lebo nebude :)))

Ostáva necelých 10 mesiacov a ja sa teším stále viac a viac. Po dlhých vyše 10 rokoch opäť uvidím svoju spevácku bohyňu naživo :) KTO JE SO MNOOOOU :D \m/

Zdroj: timetorock.ru

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Kizák

Metalista, ktorému nie je jedno, čo sa deje vo svete i doma :)))