Denník N

Čo je horšie ako atómová bomba

Skúsenosť je neprenosná. Napriek tomu sa o to mnohí pokúšajú.

 

Táto úvaha vzniká z jedného jediného dôvodu. Prestávam rozumieť, čo sa to okolo mňa deje. Poslednou kvapkou bolo, keď som si náhodou pozrel video p. Chromíka Čo je horšie ako atómová bomba o gender ideológii. Zarazilo a šokovalo ma, že citoval bývalého predsedu pápežskej akadémie pre život, ktorý povedal, že gender ideológia je horšia, ako výbuch atómovej bomby, ako nezastaviteľná vírusová infekcia, horšia ako potopa sveta. P. Chromík zjavne zdieľa tento názor a súhlasí s ním, hoci predpokladám, že ani p. Chromík, ani bývalý predseda pápežskej akadémie pre život a ani ja sme nezažili ani výbuch atómovej bomby, ani nezastaviteľnú vírusovú infekciu, ani potopu sveta. Avšak na tomto svete žijú ľudia, ktorí prežili armagedon Hirošimy a Nagasaki, ktorí prežili hrôzu eboly v Afrike a ktorí prežili apokalypsu zemetrasenia a následného tsunami v Indickom oceáne 26. decembra 2004, pri ktorom zomrelo 300 000 ľudí. A som si takmer istý, že ani jeden z tých, ktorí boli svedkami týchto šialených hrôz, by nikdy nepovedal, že gender ideológia je horšie ako ich skúsenosť. Ale od „kanclu“, v teple a pokoji kostola nie je až tak ťažké tvrdiť opak. Ba práve naopak, je ľahké postaviť na misku váh skúsenosť, ktorú p. Chromík nemá a zhodnotiť, čo je horšie alebo nie. Tomu sa hovorí bohorovnosť.

 

Dva brehy rieky

Celá táto kultúrna vojna, nenávisť, pohŕdanie a neschopnosť pozrieť sa na skutočnosť očami toho druhého vo mne vytvára obraz rieky, kde jeden i druhý breh obsadili zástancovia jedinej pravdy, jediného správneho pohľadu na život, politiku, výchovu, na človeka a ak chceme, i na Boha. Na jednom brehu vidíme „smerákov“ a na druhom pravicu, alebo kotlebovcov a slniečkarov, alebo liberálov a konzervatívcov alebo…. Ich vzájomná nedôvera, nepochopenie a neschopnosť dialógu je taká veľká, že nevedia počúvať jedni druhých, hoci práve počúvanie je prvým predpokladom porozumenia. A tak im neostáva nič iné, len po sebe hádzať kamene, každý z toho svojho z brehu. Zaujímavé však je, že tie kamene nedoletia až na druhý breh, len do stredu rieky, kde môžu zasiahnuť tých, ktorí sa odvážili vstúpiť na plť, ktorí vymenili istotu bezpečného brehu za neistotu labilnej plte. Ľudia z oboch brehov rieky sa môžu stretnúť len v jej strede na pltiach, ktoré sú menej bezpečné, labilné, kde si treba dávať pozor a opustiť istoty brehov. Ale najväčšie prekvapenie sa zažíva pri stretnutí, keď zistia, že „tí druhí“ vôbec nie sú takí, akých si predstavovali, že názory, pohľady a postoje síce nie sú rovnaké (našťastie), ale veľmi podobné a že majú medzi sebou nesmierne veľa krásnych prienikov. Toto som zažil i ja, keď som sa odvážil nastúpiť na plť a tí, ktorí nastúpili tiež, vedia, o čom hovorím. O šoku, o vnútornej hanbe, že som videl tak, ako som videl, o radosti, že tí druhí sú iní, než akých si vyfabrikovala moja myseľ a moja tlupa. Bol som zaskočený radosťou. Aký smutný paradox ale je, že tí na pltiach sú pranierovaní a kameňovaní z jednej strany preto, že už sú konečne na dostrel a z druhej strany preto, lebo zradili. A tak miesto radosti je zároveň i miestom bolesti, lebo sa stávajú vydedencami a získavajú nových nepriateľov z bývalých priateľov. Toto zažívajú všetci, ktorí opustia bezpečné brehy.

 

Chromíkovo 2.0

Pred časom som mal jeden krátky z rozhovor s mojou známou z môjho bývalého brehu. Bavili sme sa o knihách a vyslovila názor, že keby mohla, tak by mnohé knihy zakázala. Zostal som chvíľu ako obarený, a keďže je to vzdelaná a inteligentná žena, pripomenul som jej, aké ovocie priniesol index zakázaných kníh v stredoveku a novoveku, pálenie kníh a väzenie mnohých, ktorí zákaz odmietali rešpektovať. Všetko jej známe skutočnosti. Ale na jej odpoveď som už nebol schopný kontrovať. I tak by som zakázala. Myslím, že práve táto veta je najväčším pokušením, mottom a zároveň nebezpečenstvom všetkých tlúp a giet na rôznych brehoch. Či je to Chromíkovo, Pietruchovo, Kotlebovo alebo akékoľvek iné –ovo. Je to mantra, že napriek všetkému, čo bolo a čo nám história a skúsenosť ukazuje, napriek všetkému, my, keby sme mali tú moc rozhodovať, by sme prikázali a zakázali, obmedzili a sprísnili, regulovali a deregulovali…. Popreli by sme realitu, aby sme vyvýšili našu pravdu. V mene našich právd, bohov, presvedčení by sme neváhali ponížiť, potupiť, obmedziť, a pošliapať dôstojnosť, slobodu a život človeka ako taký. Šialené.

 

Nekončiace zástupy

Nebudem v tomto krátkom článku uvádzať množstvo stretov a malých vojen, ktorým ja nie som schopný porozumieť. Pretože nerozumiem tým, ktorí ich vedú. So smútkom priznávam, že zatiaľ neviem, ako mám urobiť prvý krok a viesť dialóg s kotlebovcami, pietruchovcami, chromíkovcami, kuffovcami, ficovcami a inými –cami. A či vôbec stoja o dialóg, pretože ten sa nedá viesť z brehov. Prichádzajú mi na myseľ slová Grahama Greena: „Ja viem, čomu učí Cirkev. Cirkev pozná všetky pravidlá. Ale nevie, čo sa deje v jedinom ľudskom srdci.“ Na miesto Cirkev si môžeme dosadiť, čo len chceme. Akýkoľvek inštitút, neziskovku, stranu… Táto Greenova veta z jeho románu Jadro veci  je absurdná práve vo svojej pravdivosti, ktorá sa nedá verifikovať nijakým vonkajším nástrojom, ale iba vnútornou skúsenosťou nekončiaceho zástupu tých, ktorí by sa pod túto vetu podpísali. A ja patrím medzi nich. Verím, že pokým nebudeme chcieť spoznať srdce človeka, ktorý stojí pred nami, akékoľvek pravidlá, príkazy, zákazy, zákony, Desatoro, hoci aplikované s tým najlepším úmyslom, budú sterilné a takmer vždy kontraproduktívne. Pretože brehy rieky sa k sebe nepriblížia a kamene zrania najviac tých, ktorí našli odvahu nastúpiť na plť.

 

Teraz najčítanejšie